Nemá na ružiach ustlané, no na banálnu otázku „ako sa má“, odpovie bez zaváhania: „Bez muža je nám báječne.“ Gabika. Má štyridsať štyri, dve deti, chorého otca, postihnutú, o rok staršiu, sestru Danku, chátrajúci dom, ale aj tak sa Gabika dokáže tešiť z každého nového dňa.
O minulosti hovoriť veľmi nechce, tvrdí, že potom zas nebude pokojne spať. Fungovanie s otcom svojich milovaných detí preto preletí. Vydávala sa z veľkej lásky, verila, že je to obojstranné. Keď pred šestnástimi rokmi otehotnela, bola šťastím bez seba. Tehotenstvo bolo komplikované, prvorodený Janko prišiel na svet o päť týždňov skôr, ale „dokonca aj manžel bol hrdým tatkom. Hoci len chvíľu...“ Veľmi rýchlo sa všetko začalo meniť. Doma vládol kľud, len kým hlava rodiny bola preč. Len čo počuli otvárať bránku, už sa Gabike stiahol žalúdok, do tváre sa jej vliala neistota a strach. Čo zas bude, čo sa mu dnes zas nebude páčiť... Ona mala pritom plnú hlavu starostí a obáv o malého Janka.
Pokračovanie >>>
|
