Tatiana. Má 57 a energie na rozdávanie. Pozitívnej. Zbožňuje ľudí, spoločnosť, na všetkom sa snaží nájsť to dobré, jej smiech a humor je doslova nákazlivý. Táňa dokáže človeka nabudiť. Nezainteresovaný by povedal – tej je teda sveta žiť.
„To určite, málokto by so mnou menil, myslím, že nikto,“ skonštatuje hneď na úvod sympatická žena, ktorá sa práve vrátila zo služby a unavená je ako kôň. V dnešnej covidovej dobe je práca v špitáli dvojnásobne náročná. Hotová je fyzicky aj psychicky. A opäť typické pre ňu – rozhovorí sa o druhých, nie o sebe. Je pomocnou zdravotnou silou, ľudovo povedané, sanitárkou v nemocnici. Pacientov doprevádza na vyšetrenia, umýva ich, prebaľuje, kŕmi a všemožne sa im prihovára. Hovorí o mladom mužovi, ktorého dostali po covide na oddelenie a ktorý sa nie a nie rozhýbať. „Ja ti mám stále všetko, aj tam dolu umývať? Veď už to musíš skúšať sám, doma ťa čaká krásna frajerka, kvôli nej sa vzchop,“ takto a podobne zoslabnutých pacientov núti vrátiť sa späť do života. „Jasneže sa na mňa hneval, ale len trocha, mala si vidieť ako mi ďakoval, keď odchádzal po svojich domov,“ smeje sa Táňa. Alebo starší pán. Vdovec. Že už nemá pre čo žiť. A že mne sa dobre hovorí, keď sa mám dobre a mám takú chuť žiť. Lebo som mu povedala, kam sa po sedemdesiatke už chystá, že ja napríklad budem žiť 108 rokov. Otočila som sa na opätku a v pár vetách naňho vyblafla svoj život. Až zhíkol. Že to by to do mňa nepovedal. A ja mu na to: tiež som sa mala opustiť, že chcem umrieť?“
Pokračovanie >>>
|
