trojica 

Vierka dostala dve deti, prišla o muža a naučila sa nebedákať. „Keď mi je smutno, pozriem na chlapcov a je po clivote.“

trojica

Komplet: Po pohrebe Ferka sa museli naučiť fungovať len v trojke. „Ferko nám chýba, ale som šťastná, že aspoň chvíľu si šťastia z chalanov užil aj on.“

Presne si pamätá na ten pocit. Keď si priviedla maličkého Ďodíka do domu. Čakali tam naňho haldy oblečenia, kopa hračiek, ale predovšetkým more lásky. „Bola som šťastím celá bez seba,“ snaží sa čo najvernejšie opísať vtedajšiu radosť Vierka. Naozaj si myslela, že ju s manželom čakajú už len ružové časy. Pán Boh im vlastné dieťa síce nenadelil, ale teraz im do cesty priviedol tento zázrak. Trinásťmesačného Jožka. Alebo Ďodíka. „Inak mu nik tuším ani nepovie,“ s úsmevom upresní mama Vierka.

Najskôr krst: To všetko bolo v roku 2001. Plánovačky hneď začali. Z trojizbového domčeka bude treba časom jednu izbu uvoľniť a prerobiť na detskú. Kúpeľňa tiež plače po rekonštrukcii a zväčšení. Nové dieťa v rodine si predsa zaslúži čo najlepšie podmienky, či nie? „Manžel Ferko síce nevedel dať najavo svoju radosť z malého tak okato ako ja, ale o to intenzívnejšie s ním prežíval každú chvíľu. On s Ďodíkom robil prvé nesmelé kroky po dvore, potom si už spoločne kopali loptu a neskôr mu už malý asistoval pri robote okolo domu. Len čo sa dačo nakladalo do fúrika, Ďodino bol pri tatkovi a pomáhal mu. A ja som zatiaľ v kuchyni varila dobrý obed. Idylka ako z filmu, nemyslíte? Škoda, že netrvala dlho.“

Kičurovci sa k Jožkovi „dopracovali“ postupne. Najskôr si ch za krstných vybral jeho otec Milan. O pol roka však Miňo nečakane umrel a jeho družke ostalo na krku fúra detí. Z jej prvého manželstva a teraz aj tri deti z Milanom. Navyše, Jožko bol iba polročné bábätko. „Nepatrila zrovna k príliš starostlivým mamkám, ale nechcem ju verejne súdiť. Tak či onak, takmer na Jožkove prvé narodeniny prišla do domu sociálka. Dvoch starších Ďodíkov bratov zobrali rovno do detského domova a po Ďodíka mali prísť o pár dní. Kým sa vybaví miesto v dojčenskom ústave.“

Ďodík, Ivo a rozlúčka s Ferkom: Každý súdny človek si dokáže zrátať, kde je dieťaťu lepšie. Či v erárnom ústave, nech sa akokoľvek snaží transformovať na domov rodinného typu, alebo v náhradnej rodine, kde je lásky viac než dosť. „Aj pán starosta, napokon aj matka Ďoďka súhlasila, aby sme si s Ferkom malého zobrali k sebe. A keď prišli v osudný deň sociálne pracovníčky, aj tie boli šťastné, že Ďodík nemusí do dojčáku. Takže sme začali vybavovať opatrovníctvo. Adopciu biologická matka razantne odmietla.“

Kým prebiehali papierovačky, pohovory u psychológov, kým Kičurovci absolvovali všelijaké testy, malý krásavec Ďodík napredoval rýchlosťou blesku. Koniec - koncov, mal čo dobiehať. Ako trinásťmesačný nedokázal sedieť, o lození po štyroch, či pokusoch udržať sa na vlastných ani nehovoriac. „Iba ležal v postieľke a pil z fľašky mliečko. Iné jedlo nepoznal.“ Prvý pokus bol úspešný. Chlapček zbaštil rozmixované mäsko a zemiaky, postupne prešiel na tuhú stravu a nepohrdol ani haluškami, omáčkami, polievkami. „Dodnes je dobrý jedák. Chutí mu, okrem karfiolu tuším všetko. Vyhráva ale lečo, halušky a guláš.“

Vierka mala tridsaťsedem, keď si domov priniesla dieťa. Zo dňa na deň ostala na materskej a bola najšťastnejšou mamou na svete. V domove však boli ďalší dvaja chlapci, Jožkovi bratia. „Ten najstarší má vážnejšie psychické poruchy, prostredný Ivanko bol zdravý a s manželom sme boli rozhodnutí, zobrať si ho do opatrovníctva tiež. Mal dva a pol, keď ho dali do domova a trvalo nám presne rok, kým mohol nadobro prísť k nám. Do svojej postieľky, k svojmu bračekovi. Nešiel do neznámeho, každý víkend bol u nás, najťažšie boli pondelňajšie rána – s plačom sme ho vracali do domova.“

Ledva si stihli Kičurovci na svoje deti zvyknúť, nastal čierny deň. Ocko Ferko zomrel na vážne ochorenie pankreasa. „Prederavili sa mu črevá, pár dní ho aj držali pri života na áre,“ ale napokon odišiel do večnosti. Ešte predtým si však vypýtal na návštevu chlapcov. A hoci detské návštevy tam nie sú povolené, vďačím pani doktorke, že nám to umožnila Feri si mohol poslednýkrát pohladkať synov a hoci viem, že sa mu strašne nechcelo umrieť, osud to zariadil inak.“

Vierka sa ešte dodnes spamätáva z náhlej straty manžela. Chýba jej každý deň, pri každom pohľade na roztopašných chlapcov si naňho pomyslí a v duchu sa mu prihovára: „Pozri, akí sú zlatí. A šikovní sú tiež asi po tebe.“ Na rovinu priznáva, že nebyť detí, už dávno by sa zbláznila. „Fero je tri roky mŕtvy a mne sa v jednej chvíli zdá, ako by to bolo len včera, čo odišiel. Potom ale pozriem na Iva a Ďoďa a je mi jasné, že čas rýchlo letí. Aha, akí sú už veľkí,“ pyšne ukáže na milých chlapcov starostlivá mamina.

Ivo začína štvrtú triedu, Ďoďo zarezáva v druháckej lavici. Ešte nevie, čo bude naozaj robiť, keď vyrastie, ale „pokoje môžem byť aj policajtom. Dobrým policajtom. Spravodlivým,“ vecne upresní Jožko a vzorne poďakuje za kindervajíčko. Ivo je na slovo skúpejší, ale napokon z neho vypadne najobľúbenejší predmet v škole je matematika a najviac ho bavia počítače. Len to, čo je doma, je už nepoužiteľné. Prastará mašinka vhodná jedine ako písací stroj. „A po čom inom by chalani netúžili, ako po kvalitnejšom počítači s internetom? Hry, hry a zasa len hry. Ale oni vedia, že na niečo také nemáme. Nemáme ocka, máme veľmi málo peniažkov. Môžeme byť radi, že nehladujeme, aj to vďaka našej babke, ktorá s nami v dome býva,“ povie Vierka a predstavuje nám svoju čipernú osemdesiatročnú svokru.

Starenka chváli tak vnukov, ako aj nevestu a jasné, že padnú slzy pri zmienke o nebohom synovi Ferkovi. „Chlapcom aj Vieročke by bolo lepšie.“ Babička sa však za všetkých modlí, ako priznáva, každý deň chodí na omšu a v kostole aj doma sa modlí otčenáše sa dlhý život, aby „som im pomohla svojím dôchodkom. Lebo s peniazmi je to biedne.“

Vierka nemá nárok na vdovský dôchodok, ten prislúcha iba manželom, ktorí mali spolu deti. „Čo na tom, že mám v opatrovníctve dvoch chlapcov, neboli sme ich biologickí rodičia a to je pre paragrafy prioritné. A že dostávam odmenu pestúna vo výške štyritisíc štyristo korún len jedenkrát, hoci mám deti dve, to tiež nie je dôležité... Mnohí si aj tak myslia, že deti mám preto, aby som sa na nich priživovala. Ľudia vedia byť cynickí, necitliví, ale už som voči podobným sprostým táraninám obrnená. Nevnímam ich. Ivo aj Ďodík dostávajú každý sirotský dôchodok tritisíc tristo korún. No, a z toho žijeme. Opatrovateľské plus sirotské. Rovných jedenásťtisíc. Mesačné výdavky na dom sú šesť tisíc. Veď len polovica z toho ide na plyn! Tento rok ich už asi neprihlásim na školské obedy, aj tak vlani jedli hneď po príchode zo školy. Len čo zacítili, že niečo kuchtím na večeru, už aj to ochutnávali. Darmo, domáca strava je domáca,“ nenápadne pochváli svoje kulinárske zručnosti gazdiná Vierka. Vyratúva, že bez babkinej výpomoci s dôchodkom, by sa im žilo oveľa ťažšie „najhoršie sú chvíle, keď chlapci začú porovnávať. Prečo má ich spolužiak alebo kamarát taký bicykel, hentaké auto, kvalitný mobil, no a o počítači som už hovorila. Čo im mám odpovedať? Len pravdu. My nemáme ocka a ja som navyše nezamestnaná, tak si musíme korunky viac vážiť. Ale máme čo jesť, máme si čo obliecť a tiež aj kadejaké hračky sa po dome nájdu. Že väčšinu nakupujeme v tridsaťdevine? V obchode kde je všetko akože za tridsaťdeväť? Vysvetľujem im, že nemôžu všetci chodiť iba v značkových veciach.“

Dve mamy, dvaja tatovia: Nad televízorom dominuje fotka ocka Ferka. Ivko však jedným dychom dodá, že ešte je tu „ocko Milan. Ja si pamätám obidvoch, Ďodík nie, on bol maličký, keď ocko Milan zomrel. A vlastne bol malý, keď zomrel aj ocko Ferko. Máme teda dvoch tatov a obaja sú na cintoríne,“ smutne skonštatuje Ivan a Ďodík pripomína, že na „hroby chodia zapaľovať sviečky.“ Vedia aj o tom, že ich biologická mama nežije ukážkovo, skôr naopak a už si začínajú uvedomovať, ktorá je naozajstná mamička. „Tá, ktorá sa o nás dobre stará,“ vyriekne Ivko a láskyplne mrkne na Vierku.

To sú najkrajšie vyznania, aké si mama môže priať. „Nám vlastne nič nechýba. Chudobní sme, ale nezbláznime sa z toho. Zdravie, až na Ďodíkovu bronchytídu a a astmu nám slúži a ja stále hovorím, kým je zdravie, je šťastie. Isteže som nervózna, že nám začína padať komín na strechu, že na opravu nemáme, že každý nečakaný skrat vo forme pokazenej práčky alebo hoci aj vybitého okna, by bol pre nás obrovský škrt cez rozpočet, ale keď mne naozaj stačí jeden banálny letmý pohľad na chlapcov a som ako v nebi. Fakt!“



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2008
Vlastné deti im s manželom neboli dopriate, napokon im však zverili od pestúnskej starostlivosti dvoch chlapcov. Ich otcom bol brat Vierkinho manžela. Komplikované? Sú aj horšie veci. Ako fakt, že šťastná Vierka s milovaným Ferkom si nemohla užívať rodičovskej lásky dlho. Manžel jej nečakane a rýchlo umrel a ona ostala sama na dvoch rozkošných bratov. Ďodíka a Ivanka. Starala sa ešte o vyše osemdesiatročnú svokru. Prácu si v zapadnutej dedine na východnom Slovensku nevedela nájsť, navyše od svokry už nadlho odchádzať nemohla. Chlapci dostali počítač a za získané peniažky im Vierka zariadila detskú izbu. To bol jej sen!

Ako ste/sme pomohli

Vlastné deti im s manželom neboli dopriate, napokon im však zverili od pestúnskej starostlivosti dvoch chlapcov. Ich otcom bol brat Vierkinho manžela. Komplikované? Sú aj horšie veci. Ako fakt, že šťastná Vierka s milovaným Ferkom si nemohla užívať rodičovskej lásky dlho. Manžel jej nečakane a rýchlo umrel a ona ostala sama na dvoch rozkošných bratov. Ďodíka a Ivanka. Starala sa ešte o vyše osemdesiatročnú svokru. Prácu si v zapadnutej dedine na východnom Slovensku nevedela nájsť, navyše od svokry už nadlho odchádzať nemohla. Chlapci dostali počítač a za získané peniažky im Vierka zariadila detskú izbu. To bol jej sen!

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed