murárove viazaničky 

„Keby oči fungovali, všetko by bolo inak. Ale ženu a deti by som chcel mať rovnaké,“ vyzná lásku rodine nevidomý Vlado.

murárove viazaničky

Pokope: Vlado so svojím „háremom“, na ktorý nedá dopustiť. „Sú pekné, však?“ lišiacky si pýta kladnú odpoveď a vzápätí povie vtip po šarišsky. Smiechu je hneď plný dom.

Sú dni, keď sa mu nechce ani nadýchnuť. Hlavu mu ide roztrhnúť od bolesti, cíti sa malátny, slabý. Do slova a do písmena pod psa.

Prečo: Vtedy s ním nie je ani žiadna reč. „A čudujete sa? Slepý a ešte k tomu tlaky v hlave? Nepomáhajú kvapky na oči, tabletky na hlavu, nič. Musí to prejsť samo. Vtedy si v duchu len hovorím, Bože, daj, nech už je ďalší deň, nech mu je už lepšie,“ hovorí Iveta, Vladova žena. Vladove stavy prichádzajú s počasím. Každá zmena tlaku sa odzrkadlí na jeho negatívnom stave.

Zdôrazňuje, že hoci by si za tie spoločné roky už mohla aj zvyknúť na čierny svet jej nevidomého manžela, nejde to. Prídu momenty, kedy jej stiahne hrdlo a naplno precitne smútok a ľútosť. A nekonečné otázky prečo...Prečo jej krásny a dobrý muž nemôže narúbať drevo, pomôcť pri murovke, okopávaní záhrady, oprave pokazeného mixéra, prečo nemôže vyvŕtať do steny dieru, alebo si len tak pozrieť futbal, zahrať s deťmi karty, prečo, prečo, prečo...

Babinec: Ona, rodáčka od Nových Zámkov sa vydala na opačný koniec republiky. Do Drieňova pri Košiciach. Išla za nevestu a stále je presvedčená, že nič lepšie ako stretnúť v živote Vlada, sa jej nemohlo ani stať. No a čo, že v čase ich zoznámenia bol bez zraku. „Páčil sa mi. Zvonka aj zvnútra. Oči má krásne, škoda že choré. Kašľala som na rady ostatných múdrych, vraj nech idem radšej kade ľahšie, s invalidom budem mať len a len ťažký život. Robila som tak, ako som cítila. Prišla svadba a do roka prvá dcéra, des desaťročná. Klaudinka,“ pyšne povie mama dnes už troch zdravých dcér.

Prostredná Bianca má sedem a najmladšia Bernadetta o dva menej. Chlapec sa nepodaril, ale Vlado je spokojný. „Mám okolo seba úplný babinec. Žije s nami ešte aj moja mamka, čiže štyri ženy na jedného chlapa. To je luxus!“ zavtipkuje na margo osadenstva domu domáci pán a na rovinu prizná, že prísnu výchovu od neho nikto nemôže očakávať. „Svoje dievky si rozmaznávam, sú to moje tri skvelé poklady. A hoci som ich nikdy na vlastné oči nevidel a ani neuvidím, pre mňa sú to najkrajšie princezné na celej zemeguli. A basta.“ Jedine k strednej Biance mu akosi nesedí prirovnanie princezná. „Je to šidlo, celý deň ťahá na plné obrátky. Vymýšľa, skáče, behá, rapoce, potom sa zas zatne a mlčí. Tá mala byť chlapčisko. Začala prvú triedu ,hádam ju školské povinnosti trochu skrotia, uvidíme.“

Postupne: Mal dvadsaťdva, keď v rámci civilnej vojenskej služby vykladal vagóny s nebezpečnými chemikáliami. Len tak. Bez ochranných okuliarov, rukavíc. A daň za podcenenú starostlivosť na seba nedala dlho čakať. „Z ôsmich vykladačov dnes žijeme len traja. V tých vagónoch muselo byť riadne svinstvo. Zrak mi odchádzal postupne. Začalo to mykaním oka, zhoršené večerné videnie, ťažšie sa mi zaostrovalo. Do očnej ambulancie som začal chodiť ako na hodiny klavíra. Potom prišli hospitalizácie, všemožné zákroky, až začalo byť nad slnko jasné, že moja slepota je neodvrátiteľný fakt. Nie, nepamätám si deň, keď sa predo mnou zotmelo natrvalo. Pamätám si skôr pocit zúfalstva, zlosti, strachu. Nechcel som žiť. Načo. Nevedel som si predstaviť, že ja, vyučený murár, ktorý večne kdesi lietal, budem zrazu odkázaný na pomoc druhých.“

Rýchlovka: Orientáciu po dome a dvore mal zľahčenú. Do detailov si pamätal každučký kút, vedel, kde sa čoho môže pridržať. A napokon, bola tu mamka s otcom, ľudia, ktorí sa ho snažili držať nad vodou. Stretnutie s Ivetkou považuje aj on za osudové. Bolo to na oslave jeho známych. Ona tam prišla ako kamarátka kamarátky a bola ruka v rukáve. „Najskôr sme si vymenili zopár listov. Písala som ich pre Vlada, ale čítal mu ich jeho otec. A takto sprostredkovane, mi zasa Vladko odpisoval. Svokrovi nadiktoval, čo chcel a bolo. Veľmi rýchlo sme sa však dohodli na ďalšom stretnutí a potom to už išlo samospádom. Chceli sme byť spolu stále,“ spomína Iveta.

Vždy snívala o života na vidieku, o veľkom dvore so záhradou, o hydine, okopávaní – všetok ten klasický vidiecky rituál ju odmalička fascinoval. Dnes je pyšná na svoju kvetinovú predzáhradku a aj keď sa musia po všetkých stránkach uskromniť, do mestského paneláku by ju nikto nedostal. Mužovi o svojich záhonoch rozpráva do detailov, „ale môžete aj stokrát o niečom hovoriť, stačí raz vidieť a je to. Lenže, môj Vladko vie, že obraz si môže urobiť len z mojich slov.“

„Je mojimi očami aj rukami. Bez nej som stratený. Všade chodí so mnou, najťažšie sú cesty autobusom. Hoci mám bielu palicu, ľudia vedia byť bezohľadní, sotia do mrzáka a ešte sa aj zarehocú. Neriešim to, hlupáka nezmeníte, to len ja by som si zničil nervy. Ľúto mi je ale Ivety, veľa si toho pri mne odskákala. Obdivuhodnú ženu som si našiel. Tá sa vie rozohniť, len čo je pravda, bojuje za rodinu ako lev.“

Plány: Najťažšie bolo vysvetliť dievčatám, že ich ocko má tak choré oči, že nevidí ani kúsok krásy z tohto sveta. Orientuje sa len podľa svetla a tmy. „Áno, má slepé oči, ale mne to nevadí,“ opatrne zo seba dostane najstaršia Klaudia a najväčšia rapotačka v dome, sedemročná Bianca krúti hlavou ostošesť, keď sa pýtame, či sa za ocka niekedy hanbili. „Ani náhodou,“ vyhementne vyhlási a veľkým skokom sa pritúli k šťastnému tatovi. Ten ju, ako vždy, s láskou pohladká a „je ruka v rukáve.“ Iveta je rada, že relatívne v začiatkoch zachytili posmešky rovesníkov najstaršej Klaudie. „Bolo to, keď chodila do prvej triedy, začínala chodiť príliš sklesnutá, chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo je vo veci. Stačil však pohovor s pani učiteľkou a riaditeľkou a dnes je už všetko v najlepšom poriadku. Za chorobu sa predsa nikto nikomu nesmie posmievať.“

Vladove plány boli iné, ale „čo z toho? Dostávam smiešny invalidný dôchodok - osemtisíc dvesto. K tomu trikrát po päťstoštyridsať prídavky na deti. Ani o halier viac. Keď žena hľadí do prázdnej peňaženky, ide ma rozhodiť od zlosti. Čo som to za chlapa, nijaká robota, nijaká fuška. Môžem akurát tak robiť viazaničky z cibule v altánku na dvore. Nemôžem ich ani vytrhať zo zeme. Áno, prídu na mňa depresívne stavy, na vás by neprišli? A keď sa vám občas niekto ešte smeje poza chrbát a rozpráva ako nám je sveta žiť, že bez roboty dostávam dôchodok, ide vyskočiť z kože najmä moja žena.“ Iveta pritakáva: „Ľudia akoby závideli chorobu. Nie raz som povedala, zober si tých osem tisíc a daj nám oči. Môj Vlado by murárčil ostošesť. Zvládal by robotu, našiel by si aj fušky. Žili by sme na trochu vyššej úrovni. Prácu by som mala aj ja. Jaj, ani nechcem počítať, koľko by sme mohli zarábať. V našom dome sa každá koruna trikrát obráti, kým premyslím, kam ju použijeme. Už teraz žijeme nadoraz, stačí však minimálne zdraženie, ktoré s eurom určite príde, a sme nahratí. Šťastní, že sa ľúbime a sme spolu, ale bojím sa, že z toho sa nenajeme.“

Izolácia: Vďaka postihnutiu však Vlado v sebe objavil rozprávačský talent. „Na plesoch pre nevidiacich vystupujem ako ľudový rozprávač. Baví ma to, hlavne keď počujem ten nefalšovaný smiech publika,“ vysvetľuje Vlado a okamžite spustí zo tri historky v šarištine. Pridá hŕstku vtipov a dobrá nálada sa roznesie na celý dom. „Môžem to počuť aj stýkrát, vždy sa zasmejem,“ pochváli si chlapa Iveta a zabudne pokračovať v debate o chudobe. O tom, že nebyť svokry, ťažko by bolo za čo nakupovať do chladničky. Na návštevy u lekára by sa im zišlo auto, Vladko ako invalidný dôchodca však nespĺňa kritéria pre pridelenie štátneho príspevku na kúpu auta. Nechodí do zamestnania, ani do školy.“ Sociálne zákony sú v mnohom postavené na hlavu, „je výsmechom, ak si niekto myslí, že tie smiešne invalidné dôchodky majú slúžiť na slušné prežitie. A zákon o príspevkoch na autá je nonsens. Navrhovatelia zákonov na jednej strane hlasno vykrikujú o integrácii, na strane druhej sú však radi, že chorých zavrú medzi štyri steny. Povedzte mi, ako si má, obyčajný invalid našetriť na auto? Nemám na mysli limuzíny a tereniaky. Obyčajné malé autíčko je pre nás celoživotne nedobytnou métou.“

Vlado je vášnivý turista, cez Úniu nevidiacich absolvoval mnoho túr. Čo mu hory dávajú? „Som síce ochudobnený o majestátne výhľady, ale vystačím si s dobrým vzduchom, neopísateľná je vôňa ihličia. A pohyb. Zmena prostredia je pre každého, aj zdravého, najlepším dopingom.“



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2008
Oslepol v mladosti, ženil sa bez zraku, svoju Ivetu nikdy nevidel, rovnako ako ani trio svojich krásnych dcér. Spoločenský Vlado lamentoval nad chorými očami. Ako murár by si totiž vedel poriadne zarobiť, ale ako tvrdí, „slepý človek nemá šancu. Najmä, ak žije v Bohom zabudnutej dedine.“ Pôvodný účel pomoci bolo dopracovať sa k staršiemu autu, ale napokon v dome praskol kotol, trebalo akútne kúpiť nový. Peniaze sa použili tam a ešte sa vyplatil dlh plynárňam.

Ako ste/sme pomohli

Oslepol v mladosti, ženil sa bez zraku, svoju Ivetu nikdy nevidel, rovnako ako ani trio svojich krásnych dcér. Spoločenský Vlado lamentoval nad chorými očami. Ako murár by si totiž vedel poriadne zarobiť, ale ako tvrdí, „slepý človek nemá šancu. Najmä, ak žije v Bohom zabudnutej dedine.“ Pôvodný účel pomoci bolo dopracovať sa k staršiemu autu, ale napokon v dome praskol kotol, trebalo akútne kúpiť nový. Peniaze sa použili tam a ešte sa vyplatil dlh plynárňam.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed