sama 

„Na chudobu sa dá zvyknúť, horší je pocit samoty a strachu,“ tvrdí štvornásobná mama Lydka.

sama

Kompletní: Lydka a jej štyri ratolesti. Otec spoločný, vlastne však neznámy. Výživné zaňho platí štát, takže pýtať sa na prípadné výlety, je zbytočné. „Mamku ľúbime najviac ako sa dá.“

Lýdia má tridsaťpäť, podľa figúry by nik netipoval, že stihla na svet priniesť až štyri deti. Útla čiernovláska pôsobí placho, ustráchane a smutne. Kedy sa naposledy tešila, čo ju rozosmialo? „Ťažko povedať, ani si nespomínam,“ pravdivo povie a radšej vymenuje svoje ratoloesti, od najstaršej po najmladšieho. Lydka má štrnásť a pol, chodí do ôsmej, Sylvia má o dva menej a pred deviatimi rokmi sa pošťastili ešte dvojičky. Jožko s Jakubkom neboli plánovaní, to Lýdia na rovinu priznáva, ale rovnako otvorene zdôrazní, že dnes sú to jej zlatíčka. „Žijeme chudobne, ale dobre, že som sa vtedy nerozhodla pre potrat, poviem vám, veľmi intenzívne som o ňom premýšľala.“

Málo postelí: K tejto päťčlennej famílii prirátajme ešte dedka s babkou, ktorí svojej dcére s deťmi v núdzi ponúkli v skromnom domci dve malé izbičky. „Tuto spáva mamina a pozeráme tu aj telku,“ prezradí výrečnejší z chlapcov Jožko a o chvíľu nám ukazuje vedľajšiu cimru. Jeden stôl, poschodová posteľ, váľanda. Tri miesta na spanie pre štyri deti? „No, ja s Kubom spíme spolu, on má hlavu k oknu, ja k dverám,“ bez okolkov vysvetlí chýbajúcu posteľ čoskoro desaťročný Jozef. Je vlastne šťastím, že on aj jeho brat majú dobrý metabolizmus, ani stopy po nadváhe, inak by sa na jedno lôžko nepotisli.

„Áno, zišla by sa nová posteľ, asi poschodová, ale nemám ju za čo kúpiť. A ďalšia váľanda do izby by sa už zasa nezmestila, veď ujž teraz sa tu človek ledva otočí,“ so sklopeným zrakom vysvetľuje situáciu štvornásobná mama.

Pôvodne obrábačka kovov, ktorá už dlhé roky nevie, čo je to byť zamestnaná. Chodiť do práce, zarábať, ale aj byť v kontakte s kolegami., tak trošku sa ocitnúť v inom svete. Lýdia sa zaľúbila a po svadbe s milovaným Jozefom, prišli automaticky deti. „Postupne som tak prechádzala z materskej do materskej. A teraz, keď už nijaká materská dovolenka nehrozí a ja túžim dostať sa do práce, nejde to. Rozvedená žena so štyrmi deťmi – hneď každý spozornie. Navyše, mala by som zarobiť tak, aby som nebola stratová. To je obrovský problém.“

Poďme teda rovno k matematike.. Lýdii každý mesiac naskočí na účet mizerných desať a pol tisíca. Skúste z toho živiť a šatiť päť ľudí... Za tisícku nakúpi do zásoby mäso, tisíc päťsto odovzdá rodičom ako príspevok na bývanie a zvyšok je na existenciu. Treba platiť telefón, kupovať bežné potraviny, drogériu, oblečenie, potreby do školy...milión drobností, z ktorých každá niečo stojí. Takže pustiť sa do radikálnejšieho nákupu ako je trebárs nová chladnička, či práčka alebo hoci len mikrovlnná rúra - to sú méty pre Lýdiu v najbližšom období doslova nedobytné. Platí heslo: keď na to nemáš, ani o tom nesnívaj.

Bez otca: Trikrát v týždni ju zamestnávajú aktivačné práce v rodnej obci. Zametanie chodníkov, v zime najmä odpratávanie snehu. „Som vďačná, že som na zozname aktivačných prác, mesačne tak mám istých bez sto korún dvetisíc. Ježiši, ale veď to by som už mala všetko preratúvať na eurá, však? Keď mne sa stále krajšie uvažuje v korunách...“ Do debaty pohotovo vstúpia dvojičky a odrapocú kurz eura voči korune: „Mami, to je ľahké, len to videl tridsiatimi. Ale presne je to tridsať celé stodvadsaťšesť,“ vyčísli Jožko a v sekunde sa blisne stojkou na hlave. Keď vyrastie, túži loziť po skalách, láka ho horolezectvo, ale „baví ma aj beh, tak možno budem pretekať v atletike,“ s anjelským úsmevom sa prizná. Jeho dvojča Kubko má v budúcom povolaní už dávno jasno: „Policajt, ale taký dobrý.“ Ich dvanásťročná sestra Sylvinka nemá vôbec potuchy a keď jej navrhneme manekýnovskú dráhu, neprotestuje. Najstaršia slečna, ôsmačka Lydka, sa pre istotu stiahla do úzadia a akejkoľvek konverzácii sa obrovským oblúkom vyhýba. Netúži spovedať sa a už vôbec nie analyzovať ich chudobu. A rozprávať o tom, ako by si aj ona rada aspoň raz kúpila značkové oblečenie, kvalitné adidasky, mala v skrini kopu pekných tričiek, svetríkov? Každému musí byť jasné, že o tomto sa so štrnásťročnou slečnou baviť nedá, je to pre ňu citlivá a trochu i boľavá téma.

V rodine chýba chlap. Štyri deti síce majú spoločného otca, ale nijaké spoločné výlety, dovolenky, zážitky – na nič podobné si nespomínajú. „Je to komplikované a ťažko pochopiteľné. Jasné, že som sa vydávala z lásky a s vedomím, že je to navždy. Lenže, veľmi rýchlo nám to prestalo fungovať. Dievčatá boli maličké, keď muž od nás odišiel. Vždy mu boli prednejší kamaráti, nepil ani ma nebil, ale neboli sme preňho prioritou. A potom sa raz pokúsil o návrat...nevyšiel...“ zapýrene prizná komplikovaný vzťah s exmanželom Lýdia a len pragmaticky skonštatuje: „Z jeho návštevy mi ostala spomienka v podobe Jožka a Kubka. Asi tak. Čo narobím?“ Chlapci o otcovi nevedia takmer nič. Nepoznajú ho, tak sa ani nepýtajú, súhlasne však prikývujú, že mamku by nevymenili za nič na svete a že jej budú vždy pomáhať a chrániť ju.

Pre a proti: Plány? Mama Lydka nemá žiadne. Tvrdí, že slušného chlapa už asi nestretne, vlani sa jej rozpadol aj, podľa nej, celkom perspektívny vzťah s mužom, do ktorého sa zaľúbila až po uši. „Lenže nenašiel si nikdy cestu k mojim deťom, rozišli sme sa. Nemá zmysel nútiť cudzieho človeka, aby si všímal, že po dome pobehujú aj chalani a dievky, že sa chcú hrať, že nechcú byť len utiahnutí a schovaní v izbe. Z tohto hľadiska ma preto rozchod nemrzí, ale je mi ľúto, že som ostala sama. Ale, radšej to nerozoberajme, všetko by vyznelo ako hlúpa sebaľútosť. S partnerom, to je ako s hľadaním zamestnania, keď prezradíte, že máte štyri deti, okamžite zaradia spiatočku, čo už...“

Vráťme sa však k Lydkinmu prípadnému zamestnaniu. Momentálne ako matka v sociálnej núdzi, nemusí napríklad platiť deťom školské obedy, sú v zozname tzv. „korunových“ detí. „Ak by som sa zamestnala, stratila by som niektoré sociálne výhody. Veď len za školské obedy by som pre štyri deti zaplatila dve tisícky, možnoaj o čosi viac. Prišla by som o príspevok z aktivačných prác. Dobre. Ale keď mi zamestnávateľ ponúka trinásťtisícový plat, naoko síce dostanem viac ako dnešných desať a pol, ale de facto by som išla do mínusu. Minimálne o školské obedy, cestovné do práce... Navyše, ja by som veľmi nemohla robiť poobedňajšie smeny, vtedy prídu deti zo školy, treba sa s nimi učiť. Rannú a nočnú smenu, to neprotestujem,ale poobede by som asi mala byť doma. Deti nemajú otca, starí rodičia nie sú v stave, že by toľko detí zvládli... Áno, uvedomujem si, že som zvláštny typ záujemcu o prácu. Priznávam, že život som si možno spackala, resp. skomplikovala vlastným pričinením, ale nechcem, aby si niekto myslel, že ja som lenivá a robota mi smrdí. V nijakom prípade, len vám počítam, aké sú výdavky. Čo by som chcela robiť? Hocičo. Napríklad predavačku, upratovačku.“

Napriek všetkému, treba Lydke zložiť aj poklonu. Podarilo sa jej totiž vychovať štyri neskutočne zvorilé a milé stvorenia, ktoré bez reptania poznajú slovíčko prosím a ďakujem, vedia, že slušnosť káže pozdraviť sa, neafektujú a nie sú rozmaznané. Jožko sa len nenápadne pochváli plastovými vojačikmi a Kubko vystreľovacou maličkou pištoľou – ich hlavné darčeky na Ježiška. Radosť bola obrovská. To, čo mnohé mestské deti v lepších rodinách nepovažujú už ani za nutné povšimnutia, to je pre týchto chlapcov najväčším majetkom. Päťcentimetrová figúrka vojačika či Indiána.- Nič viac a nič menej. Jožkove očká však žiaria šťastím. Počítač, playstation? Jasné, že by chcel, ale vie, že „keď na to nemáš, ani o tom nesnívaj.“



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Lydky a jej detí oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Chceli by sme im zabezpečiť novú chladničku (pre mamu) a počítač (pre deti).
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Lýdia.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Lydky a jej detí oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Chceli by sme im zabezpečiť novú chladničku (pre mamu) a počítač (pre deti).
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Lýdia.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed