zomknutí 

Dnes bolo ťažké ráno. Hlučné. Nemilosrdné. Jarko sa totiž zaťal, nie a nie von z postele. Nijaké argumenty nezaberali, to posledné, čo ho trápilo bolo, že takto nestihnú prísť do školy. „Sú to pre mňa zúfalé stavy, tak veľmi ľúbim svoje deti a tak ma bolí, keď musím na ne kričať. Jediné, čo ešte funguje je manželova sila. Jeho chlapci neprebijú, mňa už áno...“ potichu a opatrne vykĺzajú slová z úst nešťastnej trojnásobnej mamy Olinky.

Trojkolka: Napokon sa Jarko na vyučovanie dostal. „Ale už o ôsmej ráno som bola ako zbitý pes. Unavená, vyšťavená, zničená. Neviete si predstaviť, koľko sily a energie treba, aby ste obliekli vzpierajúceho sa dvanásťročného chlapca. Veď je to už valibuk, pot sa zo mňa aj z muža len rinul. Dal si nám dnes zabrať, čo?“ otočí sa k Jarkovi jeho mamka. A chlapča sa anjelsky usmeje, kúzelne sa zapýri a nenápadne nápadne radšej odvedie debatu na inú tému. Dostal predsa chuť na čaj a rád sa predvedie ako jeho prípravu sám zvládne... Slová chvály urobia každému dobre...Jarko nie je výnimka.

Berkyovci fungovali ako spokojná zdravá rodinka len krátko. Simonka, Alex a Jarko – trojica deťúreniec, ktorá prišla na svet v rozpätí 4 rokov, robila rodičom radosť do momentu, kedy Alex nedostal k tretím narodeninám trojkolku. A zrazu to prišlo. Hluchota. Nie úplná, ale obrovská. „Dovtedy sa vždy motal len okolo nás, nikdy nebolo dôvodu na paniku. Rozumel našim slovám, príkazom. Zrazu sa posunul na trojkolke o hodných pár metrov od nás a keď sme naňho kričali, aby sa vrátil, ani len sa za nami neotočil.“ Alex bol síce tichší, pomalší, slabiky z neho liezli ako z chlpatej deky, ale ani pani doktorke pri pravidelných kontrolách nenapadlo uvažovať o hluchote. Vraj – niektoré deti sa rozrečnia neskôr.“

On nie. Na vyšetrenie napokon išiel aj mladší Jaroslav. Prišla druhá rana, aj jemu diagnostikovali vážne problémy so sluchom. Olinka sa mohla zblázniť od nešťastia – zo sekundy na sekundu sa jej zmenil život. Plakala, zúfala, nechápala. Na jednoduchú otázku prečo, dodnes nenašla odpoveď. „Kebyže je postihnutý len jeden, ale prečo obaja? Simonka? Tá je zdravá ako buk, chorí sú len chalani.“ Okrem ušiek majú problém aj s psychikou. A aby toho nebolo málo, po kolotoči všemožných testov a pohovorov chlapcom stanovili aj hraničné pásmo mentálnej retardácie. Ich zaostalosť však nie je do očí bijúca. Dá sa s nimi porozprávať o hocičom – o škole, kamarátoch, o autách. Ale, všetko je to také detskejšie, maznavé. Alex sa usmeje od ucha k uchu, keď prezradí, že chce byť murárom. Jarko sa orientuje na dizajn,

Tvrdí, že jeho snom je vyrábať nábytok. „Pekný nábytok,“ komplikovane povie a pomáha si pritom aj posunkami.

Simonka: Aj keď mladú mamu premohol smútok na celej čiare, neustále zdôrazňovala sebe a všetkým, že treba myslieť na budúcnosť. Z postihnutých chlapcov nemôžu vyrásť bezmocné bytosti, ktoré by bezradne plávali životom. Z úst dokážu vyčítať všetko, rozumejú ľahšie sformulovaným myšlienkam, Jarko sa pred nami blysne aj jednoduchými počtami, Alex okamžite prinesie zošiť zo zemepisu, aby ukázal, ako krásne vie nakresliť mapu Slovenska. „To všetko sú pre mňa signály, že netreba zaspať na vavrínoch. Mohli sme ich dať do pomocnej školy, bolo by to jednoduchšie, do Krtíša je to celkom blízko, ušetrili by sme aj na cestovnom. Lenže pokiaľ stíhajú náročnejšiu školu, budem ich denno-denne vláčiť až do Lučenca. V špeciálnej škole pre sluchovo postihnuté deti síce nevynikajú, ale nie je to ani na prepadnutie. Musia na sebe tvrdo makať, to je moja zásada . Veľkým problémom je ale lenivosť, občas veľa vecí odfláknu, preto sú známky také aké sú, však mládenci?“ prísnejším tónom sa mama Oľga dotkne posledných vysvedčení. „Mohlo byť aj lepšie, to vieme...“

Osud k Berkyovcom príliš zhovievavý nebol. Pôvodný šok z postihnutia sluchu neskôr vystriedala panika. Chlapcov začali prepadávať epileptické záchvaty, nastúpili stavy zlosti hraničiace s agresivitou. Už raz musela Olinka veľmi vážne vysvetľovať najstaršej Simonke, že bratia by jej neubližovali, keby boli zdraví. „Áno, Jarko ma pichol nožničkami do nohy, bolelo to, museli sme k lekárke. No, keďže ktosi mamku vystrašil, že ak prizná, kto mi to spôsobil, Jarka jej vezmú do ústavu, zakamuflovali sme to ako môj nešťastný pád. Jarko ani Alex nie sú zlí celý deň, sú to len chvíľky, sem tam dlhšie, sem-tam kratšie. Nielen mamka s ockom, ani ja si neviem predstaviť, že by nežili s nami. Ľúbim ich, to je jasné,“ nádherne vyzná lásku k dvom mladším postihnutým súrodencom deviatačka Simi. Pravá ruka Oľgy. „Obriadi celý dom, nefrfle, nevyjednáva. Vidí, že ja nevládzem, tak sama od seba sa pustí do roboty. Strašne šikovná slečna nám z nej vyrástla, aj napriek tomu, že nebolo toľko času venovať sa jej. Viete, ustrážiť dvoch šarvancov ako sú tí naši, to nie je med lízať. Som pyšná na Simonku. Hlási sa na zdravotnú, bude z nej dobrá sestrička a my konečne budeme mať vo famílii niekoho z medicínskeho prostredia. To potrebujeme ako soľ.“

Bieda a diazepan: Sympatická rodina, ktorá žije v skromnom domčeku polhodinku od Lučenca sa už dávno naučila neplánovať. Načo riešiť, čo bude o týždeň, mesiac, rok? Keď záchvat môže prísť hocikedy, hoci aj teraz? Jediné, na čom sa môžu vopred dohadovať je jedlo. Či bude pečené kura, bravčové soté alebo prívarok. „Varím každý deň, polievku aj druhé. Chlapci rastú ako z vody, apetít majú poriadny a ja sa len modlím, aby sa to už nestupňovalo. Peňazí je málo, jedlo sakramentsky drahé a oni sa dožadujú hlavne mäsa. Vysvetľujte im, že mäso je luxus...keď sa najedia čohosi od cesta, o dve hodiny dvíhajú hlavy – že sú hladní...“

Jediným príjmom v rodine je otcov plat brusiča. Jedenásťtisíctristo korún v hrubom. Čiže tristosedemdesiatpäť euro. Plus trikrát prídavky na deti, necelých päťdesiatpäť eur. Ani o cent viac. No, skúste z toho vyžiť a nezblázniť sa. Školáci v tejto rodine nemajú nárok ani na tzv. korunové obedy, práve preto, že hlava rodiny je zamestnaná. Tridsaťšesť korún stojí obed pre jedno dieťa na deň. V tejto famílii sú deti tri. Okolo stovky sa denne prejazdí na cestu do a zo školy. Koho z úradníkov zaujíma, že jeden príjem, aj to dosť nízky, nemôže stačiť? Berkyovci nie sú rodinou v hmotnej núdzi iba preto, lebo jeden z rodičov je zamestnaný!!! „Keď manžel nemal prácu, sociálne dávky nám robili okolo desaťtisíc korún. Tak mi teraz povedzte, či sa oplatí zamestnať sa... mne navyše zobrali aj opatrovateľské. Dôvod? Manžel zarába a hluchý či slepý človek nepotrebuje doprovod a pomoc. Je vraj sebestačný. Skúste však nechať moje deti chvíľu bez dozoru. Za pár minút by to tu vyzeralo ako po výbuchu. Komisia nebrala ohľad na ich hraničné pásmo mentálnej retardácie. V podstate mi z toho vyšlo iba to, že čím viac sa rodič snaží začleňovať postihnuté dieťa do normálneho života, tým viac mu úradníčky a zle sformulované zákony hádžu polená pod nohy. A nikto nechce počuť o tom, že cestu autobusom do školy moji synovia nezvládnu. Stačí, aby spoj meškal päť minút, už robia cirkus. Hanba-nehanba, vtedy ich nasilu vtláčam do autobusu, na vyľakané a desivé pohľady cudzích som si už zvykla. Čo ma však trápi najviac? Že sa to s ich správaním zhoršuje. Nemôžu za to, dlhé roky už fungujú na diazepane, nezdá sa mi to ako správna liečba. Lenže ja nie som lekár...“

O slovíčke autizmus toho Olinka veľa nevie. Zdá sa, že ani ich pani doktorka, ktorá má chlapcov v evidencii. Podrobné neurologické vyšetrenie je však viac než nutné. Aj teraz je síce štrnásťročný Alex s s dvanásťročným Jarkom v kľude, hrajú karty, usmievajú sa, ale je v nich aj kus dobrého herectva. „Prosila som ich, aby nerobili scény, keď tu budete. Zatiaľ poslúchajú, to je fakt,“ povzdychne si Olinka, ktorú samú trápia boľavé kĺby. Ani si nespomína, kedy sa naposledy spontánne zasmiala. Kedy sa cítila šťastná a bezstarostná? „Nejde to. Dospela som do štádia, kedy si uvedomujem, že mať iba sluchovo postihnuté deti nie je nijaká tragédia. Existuje predsa posunková reč, číta nie z pier, písanie si odkazov. Desí ma viac ich správanie. Dospievajú a ja si neželám nič iné, len aby z nich nevyrástli nebezpeční chlapi. Strašne ich ľúbim, preboha veď som ich mama, ako si môžem vôbec pripúšťať myšlienku, že časom by mohli skončiť v ústave? Sú tak krásni, keď žiaria spokojnosťou. Stačí im k tomu málo. Napríklad zarobené granko. To vypijú aj šesť pohárov za sebou. Nie, my sme rodina, ktorá sa nesmie rozdeliť. V dobrom ani v zlom.“