ozajstný pokoj v duši 

Po deviatich rokoch zlyhala transplantovaná oblička, darovaná pečeň stále funguje, rozsypali sa už aj umelé kĺby, riedke kosti nedovoľujú takmer žiaden pohyb, poškodený je aj sluch, k tomu celiakia... Zoznámme sa s Pavlom.

ozajstný pokoj v duši

Hrdina: Ťažké diagnózy poznačili Paliho telo, ale zároveň posilnili jeho vnútro. Toľko pokory, lásky a dobroty na jednom mieste. Paľko si zaslúži byť medzi nami!

Dnes? „Cítim sa unavene. Prší. To bude aj počasím. Bolia ma kosti,“ opatrne zo seba tichým tónom povie Pavol. Ale snaží sa o úsmev, choré zuby mu síce veľa pohybu pre pery nedovolia, no oči, tie stopercentne ukazujú, že napriek všetkému, tento drobný človiečik túži žiť. A ako veľmi!

Ako skala: Paľko mal v januári tridsať. Oslava ako má byť. Aj s maminou bezlepkovou tortou, s gratuláciami od blízkych, aby... Aby, ak už osud inak nedá, nebolo horšie, ale najradšej aby bola oslávencovi dopriata nová oblička. Orgán, ktorý celej csémyovskej famílii do bodky zmenil život...

Prvorodenému synovi bolo dopriate užívať si len dva roky bezstarostného zdravého života. Nespravodlivo krátko. Chlapček sa naučil chodiť, rozprávať a keď malo nastúpiť obdobie detskej roztopašnosti všetko znegovalo jedno obyčajné cikanie. Mama si ten moment bude pamätať navždy. „Bola obyčajná sobota, dnes si hovorím, že posledná slávnostná. Malý sa vycikal a v moči bola krv. Ničoho by ste sa vo mne nedorezali, tak som sa preľakla.“

Detská lekárka, odbery krvi, moču a smutný výsledok. Nefrokalcionéza. Obličky krásneho chlapčeka boli plné kameňov – tvrdé ako skala. Bolo zle. „Takto to teda so mnou začalo,“ vhupne do debaty z kresla pri dverách Palino. Stále mu žiaria oči a má chuť sa rozprávať. Nestojí o ľútosť, už dávno sa naučil, že s ňou sa žiť nedá. Večné slzy a vzlyky? Áno, aj takou etapou si prešli, „ale nič tým neporiešime. Iba si dláždime cestu na psychiatriu. Takže sme sa, hlavne ja, museli jedného dňa zaťať a rázne stopnúť všetky smoklenia. Ak chceš synovi pomôcť, tak prestať revať. Je chorý, ale tvoj. Tak sa vzchop!“ tak nejako si naordinovala pozitívnu terapiu Paľkova mamka.

Predajca áut a tretia oblička: Odmalička bol Paľko závislý na liekoch, k pani doktorke do ordinácie chodil síce častejšie ako iné deti, starostlivo sa sledovalo každé jeho cikanie, ale z dnešného pohľadu to bolo stále relatívne dobré obdobie. Obličky sa nikdy nenaštartovali tak, aby stopercentne očisťovali krv od odpadových látok. Aby regulovali soli a tekutiny v organizme, kontrolovali hladinu vápnika a fosforečnanov v kostiach, aby kontrolou hladiny vitamínu D ovplyvňovali silu kostí. Aby produkovali erytropoetín, ktorý ovplyvňuje tvorbu červených krviniek, aby, aby...Jednoducho neboli to zdravé obličky, preto sa kôpka liekov iba zvyšovala. Ale chlapec nastúpil do základnej školy, bicykloval, obdivoval autá. Sníval, že raz, keď bude veľký, ich bude predávať. „Nie, automechanikom som nechcel byť, tým, že moja diagnóza prišla tak skoro, už odmala som vedel, že zdravým nebudem nikdy. Nijaké prudké pohyby, náročná fyzická práca. A podľa toho som sa zaraďoval. Hľadal som si v predstavách povolanie, ktoré by som zvládol. Práca v autosálóne – to by bola nádhera!“

Všetko sa zvrtlo inak. Paľkove obe obličky boli zlé. Smola, pech. Keďže ide o párový orgán a človek dokáže slušne fungovať aj na jednej obličke...Ale nie, tomuto mladému mužovi to „tam zhora“ nikto nedaroval. Rovnako nefunkčné rovno obe „fazuľky“. Urológovia, nefrológovia sa zhodli – aj keď orgány v detskom tele nepracujú, neškodia telu a preto ich netreba vyoperovať. „Vymyslel sa iný systém. Voperovať mu tretiu obličku. Tuto, do prednej strany brucha. Nie je to nič extravagantné, to len na počutie pre laika tak znie, povie pani Csémyová a Paľko hneď ukazuje, kde dostala dočasné miesto tretia oblička. Najskôr ľavá. „Ibaže nový orgán sa nechytil. Dvadsiaty deň po transplantácii som musel na sálu, darovaná oblička musela von. Strašne som bol sklamaný, to si pamätám. O desať mesiacov prišiel pokus číslo dva. Opäť implantovanie tretej obličky do môjho tela. Tento krát napravo. A na 21. deň sa zopakoval scenár spred desiatich mesiacov... Áno, plakal som, mal som už štrnásť,“ prezradí Palino a cudne sklopí zrak. Akoby sa nepatrilo chlapom plakať...

Vedel, čo znamená neúspešná transplantácia. Vedel, že znovu sa zaradí do dialyzačného programu. Tak veľmi sa ho pritom chcel zbaviť! Nedalo sa.

Kolotoč: Prvýkrát ju „okúsil“ v jedenástich. Nečakaný darček k narodeninám. Piateho januára v deväťdesiatom si pripísal k desiatim krížikom prvú paličku a o šesť dní ho už celého ustráchaného napájali na obrovskú mašinu v špitáli. Bola pri ňom milovaná mama, ktorej ani dnes Paľko nepovie inak ako mamička. Väčšieho uznania hádam ani niet. Postupne sa museli všetci, ale hlavne Pali naučiť žiť v neustálom kolotoči. Pondelok, streda, piatok sa chodí do Bratislavy na dialýzu, v utorok a štvrtok, ak telo poslúcha, sa ide s taškou do školy. A kým spolužiaci a kamaráti po škole len rýchlo zhodili tašky a už lietali po šamorínskych uliciach a zákutiach na bicykli, hrali futbal, naháňačku, obličkový Paľko sa radšej schoval do domu a duševne sa pripravoval na zajtrajšiu dialýzu. Stihol síce aj on párkrát sa povoziť na bicykli, no ten posledný už veľký, toho si nestihol užiť. Nešlo to. Začalo to obyčajným pobolievaním svalov, nôh, prudké pohyby začali byť riadnou prekážkou. Darmo, obličková nedostatočnosť si začala pýtať svoju krutú daň. Riedke kosti. Bedrové kĺby sa mu doslova rozsypali ako domček z piesku. K tomu treba prirátať problémy so zrakom, sluchom, ohromné tráviace ťažkosti a ako takmer každý dialyzovaný pacient, aj Paľkova postupná neschopnosť močenia. Laik už len pri strohom výpočte radšej zatvára oči a zapcháva si uši. Toľko nešťastia na jednu osôbku, božemôj!“. Lenže Paľko to nemohol urobiť. Musel fungovať a prekonávať prekážky. „Nechcel som a nechcem zomrieť, chcem žiť!“ Týmto sa riadil a bol a je ochotný urobiť pre to všetko na svete. „Mám šťastie, že som pokojnej povahy. Nehnevám sa, nezaoberám sa úvahami, ako by mi mohlo byť keby som bol zdravý. Som realista. S pozitívnymi myšlienkami,“ trefne sa scharakterizuje a snaží sa spočítať, koľko krát bol pod narkózou. Presné číslo však netuší, musí nám stačiť odpoveď – „niečo okolo tridsiatky.“ Uf!!!

Aj, aj a pošta: Základnú školu zvládol, ale na strednú už nebolo síl. Organizmus bol vyčerpaný, čoraz častejšie sa opäť začalo skloňovať to zvláštne slovíčko – transplantácia. Mama s otcom neváhali ani sekundu, podrobili sa vyšetreniam s kladným výsledkom. Môžu svojmu synovi darovať obličku. Ibaže. Paľkove výsledky boli všelijaké. Csémyovci si vybavili pobyt v pražskom Motole. Tam sa oblička rozšírila aj o pečeň. Na život potrebuje Palino kombinovanú transplantáciu. Obličku a pečeň zároveň. „V čase nášho pobytu sa v Prahe konal veľký svetový urologický kongres. Plno kapacít, odborníkov a takmer každého zaujímal náš Paľko. Treba si uvedomiť, že to bolo v deväťdesiatom piatom, odvtedy došlo v transplantáciách k obrovskému pokroku, ale vtedy...,“ začína loviť v živých spomienkach starostlivá Paliho mama a hneď speluje meno lyonského profesora. „Volá sa Pierre Cochat, chytil sa nás a už sa nás nepustil. V deväťdesiatom šiestom sme išli do Francúzska na odborné vyšetrenia, ktorých výsledok nás nabudil. Paľka odporučili na dvojitú transplantáciu. Chýbala len maličkosť, päť miliónov.“

Po návrate domov sa dom v Jelke premenil na poštovú centrálu. Stopäťdesiatitíc listov. Plných zúfalstva, strachu a prosieb o pomoc. S distribúciou pomáhal kto mohol, Rodina, susedia, deti v škole, ktoré pred aj po vyučovaní vypisovali obálky. Každý známy oslovoval svojich známych a stal sa zázrak. Volalo sa do Lyonu – milióny zo Slovenska môžeme poslať. „Dodnes nemám slov a naskočí mu husia koža od vzrušenia a radosti. Toľko cudzích ľudí nám pomohlo. Toľko dobrých a šľachetných duší má naša krajina. Ďakujem, ďakujem a do smrti budem ďakovať všetkým. Z celého srdca,“ vyzná sa Pali a jeho mama pritakáva.

Ide sa: V máji deväťdesiatsedem nerozlučný pár - mama a syn z Jelky – leteli do Francie. Nijaká dovolenka, nijaké žúrovanie, nákupy. Let za životom... Ubytovali sa v nemocničnom hoteli a začal sa normálny život ako doma. Trikrát v týždni dialýza a čakanie. Na darcov. „Šiesteho augusta počas dialýzy prišiel za nami pán doktor a pošepkal: Na diaľnici došlo k veľkej havárii, päť mŕtvych. Buďte pripravení.“ Na druhý deň ráno už Paľko ležal na operačke, mama sa vedľa na chodbe modlila ostošesť. Kombinovaná transplantácia začala. Po precitnutí z narkózy, milovaný syn otvoril oči a ako prvé sa opýtal či ciká. Keď mu mama ukázala k posteli primontovaný „žlté vrecúško“ – jeho! - Paľko sa spokojne usmial. Tak dlho už predsa nemočil. Tak predsa, oblička sa chytila hneď. Zázrak? Šťastie? Realita! Nebola to však nijaká selanka, pooperačných komplikácií bolo viac než dosť. Len mama vie, koľkokrát išlo o život, koľkokrát si myslela, že to neskončí dobre... „Ale Paľko je ohromný bojovník, hrdina, som na neho pyšná.“ Po sedemnástich mesiacoch sa vrátili do rodiska. Darované orgány šľapali ako hodinky. Nijaké obdňové dialýzy, tým pádom sa mohol rozšíriť menu o jedlá, ktoré dialyzovaný pacient nemôže do úst. Jediné, čo vystupovalo do popredia boli bolesti kĺbov. Paliho pohyb bol značne obmedzený, pohyboval sa už zväčša len na vozíku a túžil sa posunúť ďalej. A stalo sa. Voperovali mu umelé kĺby a keď sa po čase znovu prešiel po ulici s dvoma, neskôr s jednou barlou, bol šťastný. Až do septembra 2006.

A zas: Darovaná oblička niekomu vydrží mesiac, rok, dva, desať, aj dvadsať. Paľkovi deväť rokov. Už dvaapol roka znova chodí na dialýzu na Kramáre, opakuje sa scenár, ktorý si tento tridsaťročný hrdina už zažil. Zlikvidované sú aj umelé kĺby – ani po byte neprejde zopár krokov. Je rád, že sa s kresla prehupne na vozík. Slabne a chradne. „Ale pečeň stále funguje, musíme si zaklopať na drevo,“ hľadá iskru optimizmu Pali. Pred pár rokmi mu k tomu diagnostikovali aj celiakiu – takže obličková prísna diéta sa rozšírila aj na bezlepkovú. Ktorý kúsok tela je uňho zdravý? „Hm, veľa sa toho nenájde. Ľavú nohu mi kvôli chorým kĺbom o kúsok skrátili, každý prst mám tiež narezaný, používam strojček do uší, ale zrak, ten je po operácii v poriadku. Vidím dobre,“ placho sa usmeje a ešte plachejšie spomenie: „Profesor v Lyone už o mne vie. U nás ma nechcú transplantovať, uvedomujem si, aký rizikový pacient som. Retrasplantovať obličku po kombinovanej transplantácii, k tomu tie rozsypané kosti... V Lyone sa ale nevzdávajú a ja? Čo mám robiť? Prosím o peniažky na obličku. Veľmi. Ďakujem.“



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Veríme, že Paľkov osud vás zasiahol a skúsime mu aspoň trochou prispieť k realizácii jeho sna a potreby zároveň. Zaslúži si to.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Pavol.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Veríme, že Paľkov osud vás zasiahol a skúsime mu aspoň trochou prispieť k realizácii jeho sna a potreby zároveň. Zaslúži si to.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Pavol.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed