poslední dvaja 

Po piatich zdravých deťoch vážne ochorel otec a potom pribudli do rodiny dvaja chlapci. Nie úplne zdraví. „Sú však našimi slniečkami.“

poslední dvaja

Osemročný osemkrát pod narkózou: Jeden bez druhého si deň nevedia predstaviť. Spolu chodia do školy, spolu spávajú, spolu sa hrajú.

Od prvej sekundy je jasné, že hovorcom početnej famílie je deväťročný Števko. Komentuje každú mamkinu poznámku, a ak ho viackrát poprosíme, aby chvíľku len počúval, tak sa zas predvedie v grimasách. Strúha ich za sebou jedna radosť, mimika je jeho veľkou devízou. „Áno, je dominantný a ja sa teším, hoci, priznávam, niekedy som unavená a ohučaná ako kôň. Ale radšej nech hovorí stále a vkuse, akoby mal ticho a zatrpknuto sedieť kdesi v kúte.

Náš Števko je doslova živé striebro. S hendikepom, s ktorým žije od narodenia, sa vyrovnal chlapsky. Nevenuje mu pozornosť a psychicky ho ignoruje. Najlepšia cesta ako sa nepoddať navonok ťažkému osudu,“ opíše predposledného syna mama Zdenka.

Najskôr otec: Deťúreniec je u nich v dome viac než dosť. Poďme po poradí: Denisa (20), Matej (19), Dávid (17), Simonka (16), Jakub (13), Štefan (9) a Marcel (8). Na otázku, či to tak „bohato“ plánovali, sa Zdenka sympaticky pousmeje a diplomaticky odvetí: „Manžel túžil po veľkej rodine od začiatku. Ale na konkrétnych počtoch sme sa nedohadovali. Je nás dosť, uznávam, ale nesťažujem sa. Deti sú pre nás všetkým.“

Najskôr išlo všetko podľa plánu. Hlava rodiny, otec Štefan, zarábal na stavbách v cudzine, domov sa vracal raz za mesiac- dva, neskôr chodieval na jeden a dvojtýždňovky po celom Československu. Zarábal na rodinu, ktorá sa mu rozrastala takmer so železnou pravidelnosťou. Zdenka bola spokojná. Žili si obyčajným životom, ktorý im teraz pripadá ako obrovský majetok. Mali päť zdravých detí a z dnešného pohľadu takmer žiadne starosti. Potom sa to začalo valiť. Prvý prišiel na rad oco. Neutíchajúce bolesti ho doviedli do ordinácie a ortieľ bol šokujúci: rakovina hrubého čreva. Rýchla operácia, po nej nepríjemná liečba a invalidita. „Sme hlboko veriaci, nič iné ako vyzdravenie manžela som od Boha nežiadala. Našťastie, všetko dopadlo tak, že sme stále spolu. Zachytilo sa to včas, muž je už dávno za obávanou onkologickou päťročnicou.

Najťažšie bolo psychicky ho pozviechať – viete si predstaviť chlapa zvyknutého na robotu, ktorý zrazu nečinne sedí doma a čaká na invalidný dôchodok? Neskôr mu ho zmenili na čiastočný a po poslednej zmene sociálnych zákonov ho už zaradili medzi zdravých. No a hľadajte si prácu, tu na chudobnom Liptove, keď máte cez päťdesiat!“

Plný života: S novým tisícročím pribudlo do Zdenkinej famílie nové dieťa. Števko junior. Na svet sa prihlásil o mesiac skôr. Vážil dva a pol kila, meral 49 cm. Nijaké tragické miery, no verdikt lekárov bol pesimistický – oslabená nervová sústava. Nik nevie, do akej miery. „Budúcnosť nejasná. Jediné, čo ma držalo nad vodou bol pocit, že to male bábätko si omnoho silnejšie zaslúži našu lásku a pozornosť. Ľúbili sme ho všetci od prvého okamihu,“ s dojatím v hlase hovorí sedemnásobná mama. Poctivo trénovali päťkrát denne bolestivú Vojtovu metódu.

Dievčatá, najmä najstaršia Deniska, pomáhali ostošesť. Aj vďaka starostlivosti a láske sa Števko vypracoval na solídnu úroveň. Mentálne stíha, učivo v bežnej základnej škole mu problém nerobí, zdá sa, že najväčším hendikepom veselého chlapčaťa je telesný postih. Po vlastných sa mladý pán len tak ľahko niekam nedostane. So špeciálnym chodúlikom zvládne kratšie vzdialenosti, doma ho občas na rukách prenesie mamka či otec. „Po štvornožky nevládze, zato plazenie mu ide jedna radosť. Problémy sú ešte s jemnou motorikou, pri písaní mu držím v ruke pero ja. Ale naozaj to už neberieme ako tragický osud. Z nemocníc poznám oveľa krutejšie prípady,“ prizná 43-ročná Zdenka.

Dodnes je opatrovateľkou vlastného syna a zároveň jeho osobnou asistentkou v škole. „Som tretiačka,“ vtipne dodá a na margo peňazí len sklesnuto skonštatuje: „Myslíte si, že štát mi prispieva na asistenciu? Kdeže! Zákony nepustia. Vraj ako jeho opatrovateľka nemôžem poberať ešte aj za asistenciu... asi aby som z tých ‚obrovských‘ dávok nezbohatla...“ Každý cent sa v rodine trikrát obráti, než sa použije. Sen o novej stoličke na učenie pre Števka, či posteliach pre chlapcov je už dlho iba snom. „Rozpočet nás k ničomu navyše nepustí. Nachovať veľkú rodinu, zaplatiť potrebné šeky, na zimu drevo na kúrenie... je toho veľa, ale radšej si nekazme náladu peniazmi. Tie nikdy rodinné šťastie nenahradia.“ S manželom si však ani pri Števovi nepovedali „dosť“. Takmer do roka sa narodil Marcel. K piatim zdravým a jednému postihnutému dieťaťu tak pribudol nový braček. A zdravý nebol ani náhodou...

Osem: Stačí len zopár čísel. Po správe, že má zdravého chlapca, prišla na druhý deň zdrvujúca informácia: „Rozlúčte sa so synom, prevážame ho do martinskej nemocnice. Treba ho operovať.“ Zdenky by ste sa v tej chvíli krvi nedorezali. „Nič som nechápala, malému som dala krížik na čelíčko, obrovskú pusu a so slzami v očiach som sa modlila k Bohu, aby mi ho k sebe nepovolal.“ Po prvom zákroku (kvôli odumieraniu semenníkov) prišla o hodinu na rad ďalšia komplikácia – vážnejšia. Zauzlenie čriev. A po troch dňoch ďalšia. Upravené črievka praskali, bolo ich treba „ponaprávať“, aby malý človiečik dokázal prijímať stravu.

Ako mesačný išiel Marcelko štvrtýkrát na operačku. Po narkóze sa prebral s vývodom. „Dočasným, len na rok.“ Problémov si Marcelko užil až-až. Bez emócii nám ukazuje pozašívané bruško, pokorne povie, že mu to neprekáža a že sa cíti celkom fajn. Ale na nepríjemné rektálne rúrky si pamätá. Do piatich rokov sa bez nich nezaobišiel. So stolicou sa boril stále. Papať mu chutilo, ale von to tak jednoducho nešlo. Bruško sa mu len nafukovalo a zväčšovalo, trápili ho kŕče.

V nemocnici bol pečený-varený. „Takmer do troch rokov nerozprával. Keď ho raz prevážali v sanitke, aby mu preplnenému pomohli so stolicou, po vydarenom zákroku sa ešte v aute z ničoho nič rozrečnil. Aj pán doktor ho pochválil: Vidíš, niečo zlé je na niečo dobré. Bude z teba ukecaný chlap!“ Aby sme sa dopracovali k finálnemu číslu – do dnešného dňa Marcel ležal osemkrát pod narkózou! A to má osem rokov. Jednou z operácií bola aj „oprava“ konečníka, po ktorej musel chlapček opäť rok fungovať s vývodom. „Dá sa na to zvyknúť,“ potichu povie druhák Marcel a púšťa sa do milej bitky so Števkom. Sú ako siamské dvojčatá. Večne spolu, rozrapotaní, rozlietaní, netrpezliví.



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Veríme, že príbeh Zdenkinej rodiny vás oslovil a podarí sa nám aj s vašou pomocou zakúpiť potrebný nábytok do ich domu. Števko aj Marcel si nové postele, či stoličky k počítaču zaslúžia. A mama Zdenka nový sporák.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Zdena.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Veríme, že príbeh Zdenkinej rodiny vás oslovil a podarí sa nám aj s vašou pomocou zakúpiť potrebný nábytok do ich domu. Števko aj Marcel si nové postele, či stoličky k počítaču zaslúžia. A mama Zdenka nový sporák.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Zdena.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed