dvaja Petrovia 

Renátka zvedavo cupitá po dvore aj po dome, vkuse niečo chytá, stláča, sleduje. A ak na chvíľočku prestane byť stredom pozornosti, už sa jej vehementne dožaduje. Hoci len podaním fľašky s čajom. Má devätnásť mesiacov a každú chvíľu sa jej už poriadne rozviaže jazyk. Jednoducho, malá Rena je tak ako väčšina detičiek, veselý zázrak.

V deviatich mesiacoch: Jej dvojča Peťko však už toľko šťastia do vienka nedostal. Na prvý pohľad je drobnejší, útlejší, neobratnejší. Ľavá strana tela ho neposlúcha, je ochrnutá. Od deviatich mesiacov to má v záznamoch čierne na bielom: nádor na mozgu. Zhubný. 9x6x7 cm!

Napriek tomu sa chlapček snaží, v chodúliku vydrží, dokonca sa vďaka nemu aj presuie o kúsok ďalej. „Nie, neprepadáme beznádeji a zúfalstvu, to už máme za sebou. Hneď po oznámení diagnózy som sa v špitáli doslova zosypala na zem. Doma som sa pristihla ako pozerám na syna a hlavou mi blúdia čierne predstavy. Ako sa mi bude strácať pred očami. Bolo to strašne ťažké. Nesmútiť natoľko, aby netrpeli zdravé deti. Nielen malá Renátka, ale aj dvanásťročná Bibiana a sedemročná Dominika.,“ hovorí mama Slávka a hompáľa na kolenách svojho Petríka.

„Na rovinu som sa po čase lekára opýtal, či má malý šancu. Odpoveď nás povzbudila, vraj, ak sa podarí operácia, Peťo sa môže poriadne pochlapiť a dobehnúť zameškané. Ani ochrnutie ľavej strany nie je trvalé, kvalitnou a sústavnou rehabilitáciou by sa mohol trochu rozhýbať. Veríme, nádejame sa a to nám pomáha nezblázniť sa,“ pridá sa razantne do debaty otec Peter, ktorý sa tak tešil, že k trom dcéram sa podaril aj syn. „Peťo je bojovník, nijaká citlivka,“ s láskou v hlase pohladká veľký Peter toho malého. Náročný zákrok Peťka ešte len čaká, zatiaľ mu vybrali vzorku nádoru, aby ho poslali na rozbor. Zatiaľ poctivo absolvuje náročnú chemoterapiu, ktorá by mala napomôcť k zmenšeniu primárneho nálezu. „Neviem, prečo sa to stalo, prečo musíme tak trpieť, nerozumiem tomu. Vážne choré dieťa je to najhoršie, čo môže rodiča postihnúť. Ak z každého rohu zíza smrť a vy ju len odháňate, je to úplná katastrofa,“ zdôrazní Slávka. Tvrdí, že syn už z pôrodnice nešiel domov zdravý, hoci lekári nič ani len nenaznačili. Veľmi rýchlo však dostal epileptický záchvat, oproti čulej sestričke zaostával rapídne. Do pol roka len ležal, ak sedel, tak iba vypodložený vankúšmi. Nepriberal, v deviatich mesiacoch vážil žalostných sedem kíl, a to pri pôrode mal tri kilá desať!

Obetavá a pijan: Slávka má tridsať jeden a jej život by stál už aj na filmový scenár. Z veľkej lásky si brala o rok staršieho Petra a verila, že je to navždy. Prvorodená Bibka mala len pol roka, keď si Slávka začala intenzívnejšie uvedomovať, ako jej mužovi učarováva viac alkohol než ona s dcérkou. Snažila sa veriť jeho sľubom, ako s tým sekne. Čakala dlho. Bez efektu. Keď mala mladšia Dominika štrnásť mesiacov, našla si podnájom a svojmu milému dala jasne najavo: Zbohom! Takéhoto ťa nepotrebujeme.

Peter: „Bolo mi vtedy všetko jedno. Závislý človek neuvažuje racionálne, jediné, čo ma trápilo bolo, ako a kde zohnať chľast. Normu som mal už šialenú – na deň liter pálenky a tri litre vína. Z postele som nedokázal vstať, kým som si „necucol“. Správal som sa ako zviera, neuvedomoval som si pád na samé dno. No a čo, že nemám vlastnú strechu nad hlavou, ani posteľ či čisté prádlo... Hlavne, že som za vyzbieraný starý chlieb zohnal tekutú stravu. Najlepšie boli kontajnery pri obchodných domoch, tam sa chleba našlo habadej! Stačilo následne len zaklopať na bránu, kde chovali svine a fľaštička už bola vo vrecku.“ Z Petra sa stal stopercentný bezdomovec, vandrák, ochľasta, žobrák. Človek bez súdnosti. Neprotirečil žene, keď podala žiadosť o rozvod, všetko mu bolo jedno, aj dcéry, rodičia. Žil vo vlastnom opitom svete. Bez roboty, peňazí. „Až v triezvom stave si človek následne uvedomí, že sa poctivo prepíjal do hrobu. Vlastne, jednou nohou som už v ňom aj bol.“

Iba raz: Na ulici ho skolil ťažký epileptický záchvat, Peter bol nafúknutý, vážil 121 kíl a pečeň zlyhávala. Z chodníka ho zobrali do nemocnice, dali trochu dohromady a pustili preč. Na ulici sa mu neskôr prihovorila jedna psychiatrička, ktorá mu s istotou šplechla do tváre – „potrebuješ liečenie, ale ty naň nepôjdeš. Si na to slabý charakter.“ Peter: „Neviem prečo, ale toto ma naštvalo. Čosi ma osvietilo, až som sa skutočne jedného pekného dňa hlásil v Pezinku na liečenie. Bol som tam len jednu trojmesačnú kúru a pozrite na mňa: Piaty rok som čistý ako ľalia. Ani punčový rez, žiadne rumové pralinky. Nepijem a stal som sa človekom!“

Aj Petrov osud je hodný minimálne románu. Tvrdí, že sa už dokáže sám na seba pozrieť v zrkadle a je neskutočne šťastný, že ho tí najbližší neodkopli. „V lete som sa z protialkoholického vrátil k rodičom a už na Silvestra som slávil Nový rok so Slávkou a s dcérkami. Jasné, že bez šampusu, ten na oslavu nepotrebujem!“ chlapsky zavelí a sám sebe sympaticky dodáva guráž. „Základom je práca, tú našťastie mám, nijakej roboty sa nebojím a som rád, že napriek kríze som zamestnaný. Plat nie je bohviečo, ale lepšie ako nič. So Slávkou sme sa presťahovali do staršieho domu po mojich starých rodičoch, ďalej od miesta, kde sme so ženou kedysi bývali. Je tu stále čo prerábať, ale musím pochváliť svoju trpezlivú polovičku – nefrfle, že chýba to a to, vie, že postupne sa všetko zveľadí. Omietky už máme, aj kúpeľňu sme dali dokopy, vymenil som záchod, urobil nový odpad pod umývadlo.“

O rok: Verila mu Slávka po návrate z liečebne, že už bude dobrý? Spoľahlivý? „Poviem to jednoducho. Spýtala som sa dcér, či by chceli byť s ockom. Súhlasili. Väčší problém som mala so svojimi rodičmi, ktorí nechceli, aby som sa zas popálila. Ako už niekoľkokrát predtým. Petra som mala vždy rada, rozviedli sme sa, pretože som už nechcela, aby deti videli, čo všetko ich vlastný otec dokáže v opitom stave. Hanbila som sa zaňho, aký je slaboch. Ale teraz? Brala som deň po dni, nečakala som už nijaké sľuby. A vidíte, klape to. Rozvedení sme stále, ale nanovo už boli zásnuby. A máme krásne, hoci neplánované dvojičky. Peter sa vzorovo stará o všetky deti, je to niekto úplne iný. Akoby nikdy nepil. To obdobie sme jednoducho vymazali a nemá zmysel ho rozoberať a analyzovať. Choroba malého Peťka nás zaskočila, no na druhej strane i ohromne spojila. Striedame sa s ním v nemocniciach, každý mesiac dostáva do žily chemoterapiu. Peter sa o malého dokáže plnohodnotne postarať. Nielen prebaliť, nakŕmiť, ale aj sa s ním hrať a prihovárať sa mu. Či som šťastná? Ťažko kladne odpovedať, keď nad nami visí rakovina syna. Tento rok bude preňho veľmi ťažký a rozhodujúci a ja dúfam, že ak sa ma opýtate na šťastie o rok, bez váhania vám odpoviem – áno. Teraz verím, že sme na dobrej ceste. Peťko priberá, reaguje na okolie, chemoterapia zaberá. Držte nám palce, budeme bojovať!“