zohratá štvorka 

„Nech žijem kdekoľvek, doma sa má predsa človek cítiť najlepšie a najbezpečnejšie, nie?“ povie a dovolí nám nakuknúť do každého rohu v maličkom byte. Klobúk dolu, Dáša má vkus a len potvrdzuje pravidlo, že aj z mála peňazí sa dá vyčarovať kráľovstvo.

Zohratá štvorka

Bojovníci: Dáška je cukrovkárka, ale o svojej chorobe hovoriť nechce. Dôležitejšie sú deti. Bedákať nad príjmom je tiež zbytočné, nič sa nezmení. Opatrovateľské na dve deti robí 300 eur, k tomu výživné od otca – okolo sedemdesiat... Pôžičku jej už nikto nedá, pomôžeme im k moru? Autobusom do Talianska?

Z pôvodného dvojizbáku vybudovaním priečky vznikla izbička pre najstaršiu Kristínku. Má sedemnásť, po maturite na obchodnej akadémii by rada pokračovala na vysokej škole. „Ekonómia to ale určite nebude,“ prezradí sympatické dievča. Najlepšia kamarátka vlastnej mamky a najväčšia pomocníčka pri výchove dvoch mladších bratov. „Neriešim príliš ich postihnutie, mentálne sú v poriadku, najmä Andrej, takže flákanie pri učení mu neodpúšťam. A keď treba, prídu na rad aj zákazy. On už vie, že najhorším trestom je stop od počítača. Pri ňom by presedel celé dni. Takže, ak by som mala charakterizovať svojho dvanásťročného brata Andrejka – je šikovný, veselý, len často dosť lenivý.“

Pri poslednom Dáškinom dieťati – šesťročnom Viktorovi sa hlas mamy o niečo viac rozcitlivie. Postihnutie je okatešie, „no zdá sa, že od minulého leta začína rapídne napredovať. Vtedy začal chodiť, dokonca aj rozprávať, cez deň sa odnaučil od plienok – to je veľké víťazstvo! Veľmi sa nám s Kikou uľavilo, už sme mali obavy, že k telesnému hendikepu pribudne aj mentálny.“

Andrej: Poďme ale po poriadku. Starší Andrej sa narodil predčasne. Keď si ho po čase Dáška niesla v perinke domov verila, že z neho vyrastie chlap ako hrom. „Aj keď bol malinký, bol krásny. Snedá pokožka, husté vlásky – tešila som sa z neho. Áno, napojili ho na umelú ventiláciu, trčali z neho všakovaké hadičky, ale ja som vedela, že my zabojujeme a urobíme zázrak,“ povie Dáška a usmeje sa na Aďka. V deviatich mesiacoch mu diagnostikovali spastickú kvadruparézu, čiže detská mozgová obrna udrela najmä do rúk a nôh. Začal sa kolotoč náročných cvikov Vojtovej metódy, pri ktorom dieťa bolestivo plače a každej mame sa pritom kotúľajú ľútostivé slzy po tvári. Hnacím motorom pre Dášku bol fakt, že mentálne Aďo napredoval. Jeho ocko si nechcel pripustiť postihnutie, radšej o diagnóze mlčal, nikdy s malým necvičil. „Ale nič mu nevyčítam. Chlapi všeobecne ťažko znášajú chorobu dieťaťa. Musím povedať, že chvíľku nám po Aďkovom narodení bolo fajn. Manžel pracoval, bývali sme v krásnom dome, ktorý síce nebol dokončený, ale mali sme tam pohodlie. Varila som pre robotníkov, starala sa o deti a keď aj občas došlo na hádky s mužom, keď na mňa sem-tam aj zdvihol bez vážnej príčiny ruku, snažila som sa neriešiť to. Nech je len doma kľud a pohoda. Dnes viem, že agresivitu vlastného muža treba radikálne zastaviť okamžite. Nie chlácholiť sa planými sľubmi ako sa už nič nezopakuje...“

Andrejko je dnes odkázaný pri chôdzi na barlu. Po byte sa pomotá sám, musí však vidieť oporné body – stenu, skriňu, stôl. Ale nijaký vozík! Poctivo trénuje plávanie, každé tri mesiace rehabilituje v Čilistove alebo v Dunajskej Lužnej a hoci je jeho chôdza krivšia od zdravých spolužiakov, Aďo sa nevzdáva. „Ešte to vylepšíme, neboj! Nie, posmešné reči som si nevšimol. Chodím do integrovanej triedy, sme tam dvaja postihnutí a je mi fajn,“ stroho okomentuje svoju situáciu a dodá, že z predmetov ho okrem výtvarnej príliš nebaví nič, lebo „učenie je nuda“, zato sa nevie dočkať paralympiády v Piešťanoch, kde bude súťažiť za svoju školu. A pri zmienke o jedle, zo seba okamžite vyhŕkne pizzu – tú by jedol aj každý deň.

Väzni na terase: Priam neustálej pozornosti sa dožaduje malý Viki. Pri pohľade na jeho „husté“ telíčko sa ani nechce veriť, že ešte nedávno bol len kosť a koža a nohy pripomínali hompáľajúce sa paličky. „Je to náš malý sumo,“ pohladká ho po hlave veľká sestra Kristínka a snaží sa mu vyhovoriť telku. „Nie, teraz ju nezapneme, rozprávame sa,“ ráznym hlasom povie a prizná, že na bratov je v porovnaní s mamkou, ona tá prísnejšia. „Niekto musí určovať pravidlá,“ s nadsázkou povie a mama Dáška okamžite spustí chválospev sa svoju jedinú dcéru. O tom ako si nevie predstaviť život bez nej, ako je na ňu spoľahnutie, ako sa dobre učí, je svedomitá a starostlivá a hlavne „ako mi nikdy v živote nevyčítala, že som jej nedokázala vytvoriť bezpečné detstvo. Ona si dobre pamätá hádky s mužom, vyhrážky, videla aj bitky. A dokonca sa ušlo od otca aj jej. Vždy stála pri mne, bránila ma a prosila, aby sme od otca odišli. Keď mal Viktorko dvaapol, sťahovali sme sa. Z luxusného domu do jednoizbového bytu s gamatkami. Klesli sme na samé dno, ale len my dve sme vedeli, že aj táto bieda je lepšia ako strach z príchodu otca domov. Poslednú scénu si pamätám živo. Čakali sme na muža s obedom. Boli grilované kurence, šalát, upiekla som aj koláč. Potrpela som si, aby sme ako rodina aspoň raz do týždňa sedeli spolu pri jednom stole. Aďo už bol hladný, ale odháňala som ho od hrncov, nech vydrží, veď ocko čoskoro príde. Aj prišiel, ale radšej nemusel...“, načne spomienky Dáša. Mal očividne zlú náladu, vždy keď ho niečo vytočilo vo firme, zlosť si vybíjal na najbližších. „Ani neviem prečo, zrazu ma začal naháňať železnou stoličkou, Kika ma bránila, tak sa jej ušlo... S deťmi som sa pred ním zamkla v Kristínkinej izbe, tá jediná bola na zámok. Lenže on vylomil dvere a vymkol nás na terase. Namiesto chutného obeda s ockom sme sa stali jeho väzňami. Strašný pocit poníženia a vnútornej bolesti! Zavolala som políciu, spísal sa záznam a doma bolo potom ešte horšie. Keď sa podobné situácie ešte párkrát zopakovali, povedala som si konečne: Dosť!

Podala o rozvod a opustila veľký dom. Ocitli sa v sociálnom jednoizbáku s gamatkami a po čase im mesto pridelilo tento dvojizbový byt. „Ťažko hovoriť o sociálnom byte, náklady na byt sú tristo eur, jasné, že žijeme na dlh, ale nikto ma nenaháňa po byte, neponižuje a neignoruje deti,“ v rýchlosti vysvetlí dôvod rozvodu Dáša.

Momentálne je v stave majetko-právneho vysporiadania, „pár pojednávaní máme za sebou a boli doslova nechutné. Nejde o mňa, riešime spoločné deti, ale to asi ťažko vysvetlím, ktorý za domáce násilie dostal napokon aj dvaapolročnú podmienku.“

Klobásky a Viki: Vráťme sa ale k Viktorkovi. Kika: „Tušila som, že mama je tehotná, každý deň sme chodili na kúpalisko, ale ona sa netešila na bazén, ale na pečenú klobásu. Prinútila som ju kúpiť si tehotenský test a veru, dlho sme nemuseli čakať na dve čiarky. Zjavili sa okamžite.“ S manželom bolo vtedy zasa to kľudnejšie obdobie. Keď mu Dáša zavolala a prezradila, že je v tom, „radostne mi povedal – neboj moja, zajtra to vyriešime. Pôjdeš predsa na potrat.“ Mala som tridsať sedem, dve deti, z toho jedno postihnuté, nie ideálne manželstvo alebo zobrať si dieťa – to nie je môj štýl. Začala som sa na malého strašne tešiť.“

Bol to nešťastný pôrod a Dáška sa už nechce rýpať v tom, kto urobil chybu. Viki je na svete, je aký je a treba len bojovať a myslieť na budúcnosť. „Viki bol veľký, päťapol kila, trčala z neho už hlavička, ale cez moju úzku panvu viac z neho nešlo von. Povyťahovali ho všelijako a ja som následne len počúvala zdrvujúce správy: hypotómia, predpokladaná ťažká mentálna retardácia, nehybná ľavá rúčka. Narodil sa pridusený, niektoré mozgové bunky teda akoby zaspali a len poctivým cvičením a rehabilitáciami sa môžeme pokúsiť ich „prebudiť“.

Zrútil sa mi svet! K jednému postihnutému synovi nečakane pribudol druhý. A s vážnejšími prognózami.“ Dáša už ale mala náskok. Ľútosť pri Vojtovej metóde hodila za hlavu, trénovali odušu a spolu s Kikou dúfali, že k zlepšeniu dôjde. Do toho prišlo peklo s mužom, sťahovanie od neho, „nad vodou ma držala skutočnosť, že moje deti ma potrebujú.“

More: Ako bývalá zdravotná sestra vedela, že investovanie do čarovných byliniek, zázračných kúr je neefektívne. Ak má niečo význam, je to more. „Naozaj som si brala pôžičky alebo predala šperky do záložne, len aby sme sa vybrali k moru. Robí zázraky . Andrejko po prvom pobyte na slanom vzduchu začal otáčať hlavičku, po ďalšom mori sa mu „odomkli“ ústa, o rok nastúpili súvetia. A Viki? „More nám naozaj prebúdza zaspaté bunky. Pozrite naňho? Toto a ťažká retardácia? V Čilistove až híkali, keď ho zbadali ísť po vlastných, keď sa vychrdnuté telo zahustilo, keď začal vlani rozprávať... Dnes je na úrovni štvorročného, ale stále sa posúva dopredu. A ja verím, že napokon aj on, hoci s dvojročným odkladom, nastúpi do integrovanej triedy a začne nasávať vedomosti.“

Čo ženie matku týchto troch detí vpred? „Neviem nenávidieť. Aj s bývalým manželom dokážem komunikovať, stretáva sa najmä s chlapcami, prinesie im aj mäso. Dokážem odpustiť, ale nie zabudnúť. Plánujem si svoj život s deťmi, bez partnera. Chcem im dopriať vzdelanie a chcem, aby mali istotu, že ich mama je tu vždy pre nich. Sme výborná štvorka, ktorú nič nerozdelí.“



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2010
Dáša toho prežila na román. Harmonické manželstvo sa postupne zmenilo na tyraniu. Prišlo zo strany manžela aj na fyzické ataky, o tých psychických sa jej radšej ani nechce hovoriť. Po zdravej Kristíne prišli na svet postupne dvaja synovia. Najskôr, dnes 11 ročný Andrej, o 5 rokov neskôr Viktor. Obaja to „schytali“ naplno – DMO spastická kvadruparéza. Zatiaľčo pri staršom Andrejovi sa podarilo rozhýbať maximum svalstva a dnes dokáže prejsť pár metrov aj po vlastných, mladší Viktor je na tom horšie. Zaostáva aj mentálne, pozadu je zhruba o tri roky, jedna rúčka je od narodenia nefunkčná. A aby toho na Dášku nebolo málo, po komplikovanom rozvode sa napokon ocitla v sociálnom byte s nekresťanským nájomný m, ktoré nemala šancu splácať. Aj vďaka uverejneniu jej príbehu sa podarilo znížiť dlhy na nájomnom, dostali sa aj k moru na potrebnú rehabilitáciu pre chalanov, existenčná otázka visela stále vo vzduchu. Napokon sa situácia vyriešila radikálne. Z bytu museli odísť a dnes sa tlačia v jednoizbovom byte ešte aj s Dáškinou mamou. K ich príbehu sa určite ešte vrátime.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Dáškinej rodiny oslovil. Zaslúžia si dovolenku pri mori (nie letecky), ktoré vždy naštartuje postihnutých chlapcov.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Daša.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed