veľké bábo 

Spod okna sa ozýva detské bľabotanie. A počuť aj mamkino láskanie. Samé zdrobneniny, taký ten rozmaznaný tón, ktoré k bábätkám patrí. Plus spústa plyšákov. Stačí urobiť pár krokov a bábo máme ako na dlani. Oranžový cumeľ v ústach, pod kraťasmi plienka. Ivanko. Chlap ako buk. Doslova.

Veľké bábo

Šťastie v sparťanských podmienkach: Plastová rybička a štyri rezne k tomu. Ivko pýta cumeľ a mamka sa obáva, ako ho čoskoro bude holiť.

Zacvaknutá bradavka: "Má sedemnásť, vie povedať "mama, tata." Papa znemená jedlo, cikanie je "ciki". Tým sme slovnú zásobu ukončili. "Ale mnohému rozumie," s obrovskou láskou a nehou chváli svojho jediného syna mama Terka. Až jej oči svietia, keď nám ukazuje, ako sa Ivko poteší, keď si od neho pýta pusu. Okamžite sa k nej lícom pritisne. Terke viac netreba. Stískala a hladkala by svojho milované do aleluja.

Tehotenstvo nemala najideálnejšie. Porodila v ôsmom mesiaci, Ivanko síce nebol drobunký - vážil tri kilá, ale lekári radostnými správami nesršali. "Neboli ale konkrétni, len mi oznámili, že budeme chodievať k neurológovi." Ona aj manžel Ivan sa nezbláznili. Pre nich bolo ich dieťa tým najkrajším darom, ktorý si mohli dopriať a hoci dovtedy nemali potuchy, čo znamená detská mozgová obrna "zo dňa deň sme do toho spadli rovnými nohami". Drobec mal sedem mesiacov, Terka ho práve dojčila, keď prestala čokoľvek chápať. Jej dieťa len natiahol kŕč, "a zúbkami mi strašnou silou hrýzol bradavku. Nie a nie ho od seba odtlačiť." Trvalo to možno pol minúty, "no mne to pripadalo ako večnosť. Bol to náš prvý epileptický záchvat. Niečo strašné."

Odvtedy už pri šklbaní tela, pri neprítomnom Ivkovom pohľade, vykrútených a stuhnutých prstoch rodičia nehysačia. A časom odstránili aj základné chyby, ktoré pri epi záchvate robili. "Manželka mu už nestrká prsty do úst, aby mu nezapadol jazyk.. Toľkokrát ju malý dohrýzol, však ukáž," povie Ivan starší a Terka nelení, stehov na dlani má habadej. "Aj zuby mi poniektoré zlomil či vybil, neviete si predstaviť, akú silu má epileptik v záchvate.Hrôza!"

Prosby k Bohu a čačky v byte: Mentálne je dnes ich sedemnásťročný syn na úrovni dvojročného dieťaťa. "Chválabohu, že aspoň čo-to s pomocou prejde," prízvuku v maličkej garzónke otec Ivan. Nie, nie je plný ľútosti, že nikdy nepočul od Iva oslovenie otec, "mňa teší, keď máme pár dní bez záchvatu a keď sa malý radostne usmieva. Viem, že nás má rád a cíti aj lásku od nás." Ustráchaná Terka dodáva: "Aj keď nechodíme do kostola, lebo niet času, aj tak každý deň prosím Boha, aby nám tu Ivka ešte dlho nechal. Nech sme stále kompletná rodina. V každej sekunde mám na ňom nalepené oči, nikdy neviete, kedy môže prísť záchvat. Bohužiaľ, v poslednom čase sa to zhoršuje. Záchvat sa predlžuje aj na tri minúty, záchranku voláme každý týždeň. Netrápim sa pre jeho mentálne postihnutie, že sa s ním nemôžem normálne porozprávať, strašný strach mám z epilepsie. Je to potvora, ktorá mi môže synčeka zobrať. Neprežila by som to."

Terka je vo svojej jednoduchosti kúzelná osôbka. Nefrfle, že žijú z minima peňazí, že ich garzónka bez balkóna je zaprataná a človek má problém v nej čo i len roztiahnuť ruky. "Máme tu všetko, čo k životu treba." Kúsok kuchynskej linky s dvojplatničkou, vedľa gauča chladnička s darovanou mikrovlnkou. Po celej stene skrine a skrinky. Miniatúrny stôl a hlavne - všade navôkol čačky. Na jednej poličke krojované bábiky, ktoré Terka ako dieťa zbierala, na skrinke sú podľa veľkosti uložené sošky anjelov, psíkov, sloníkov - na prvý pohľad možno gýče, ale pre Terku niečo, na čom si dáva mimoriadne záležať. "Nedokážem nič vyhodiť. Manžel mi tieto plastové tanieriky s obrázkami pribil na stenu a hneď to tu vyzerá veselšie. Nedokážem sa zbaviť ani umelých ruží z kolotočových stánkov, čo mám robiť, páčia sa mi," s úsmevom komentuje svoj vkus Terka a druhým dychom hneď dodá: "Nikde ani zrnko prachu, v tom som poriadna. Musíme mať čisto. Periem veľmi často. Viete, Ivanko je už veľký, má silný moč, plienky nestačíme meniť. A so stolicou sú veľké problémy. Raz-dva sa pri prebaľovaní plachta či deka zababre. Ale, čo máme robiť?"

Noci na zemi: Oco Ivan je už na dôchodku, Terka poberá opatrovateľský a spojením ich príjmu im to ledva vyjde na bežné prežitie. Odkázaní sú preto aj na pôžičky od spoločností, od ktorých sa už na prvé počutie neoplatí požičiavať. "Dajú ti tri tisícky, ale vrátiť treba šesť. Sme však poctiví, snažíme sa dlhy si ustriehnuť," vysvetlí matematiku gazdovania Ivan. Sníva o rozťahovacom aj použitom kresle, aby si ho mohol na noc medzi kuchynskou linkou a stolom roztiahnuť. Ako vlastne spia? Na gauči sa v noci zmestí len Ivko s mamou, ocinovi sa na zem rozloží paplón, aby ho netlačilo, pod hlavu vankúš a na prikrytie stačí deka... Áno, hlava rodiny už roky spáva na zemi!!! "Poobede si ale zdriemnem na gauči, niekedy sa tam pomestíme aj všetci traja. Ale v noci treba, aby mal každý pohodlie, tak zídem na podlahu," pokojne vysvetľuje priam sparťanské podmienky.

Mama zasa túži po práčke. Tiež môže byť použitá, ale "naozajstná. Automatická! Ja mám len takú, ktorá vyperie, ale nežmýka. Narobím sa ako kôň, hlavne keď periem deky, plachty, obliečky - všetko veľké kusy, ktoré potom aj dlho schnú." Kým rodičia opisujú spôsob fungovania, Ivko sa prevaľuje na gauči, hnevá sa, keď mu vypadne cumeľ a slastne prehltne, keď začuje mamku, ako mu sľubuje nový. "Neboj Ivuško, zajtra ti maminka kúpi nový, zaslúžiš si. Si dobručký, môj milovaný. Ľúbim ťa, áno, neboj sa," hovorí Terka a už sa mojká so svojim synátorom. Podobný obraz sa zopakuje počas našej návštevy ešte miliónkrát. Ústav a tým pádom pohodlnejší život pre Terku s manželom? "Všetci nám to hovorili, vraj, čo s takým chlapcom, len si zničíme život. Viete čo, radšej sme sa aj prestali stýkať s rodinou. Namiesto toho, aby nám trochu pomohli, vždy do nás len hučali, aby sme ho dali preč. Ale ako by som mohla vlastné dieťa odvrhnúť, to sa predsa nedá, keď ho ľúbite?"

Terkin režim je rok čo rok rovnaký. Ráno umyť, prebaliť a prezliecť veľké bábo, nakŕmiť ho, ak je pekne, posadiť na vozík a trošičku sa poprechádzať na čerstvom vzduchu okolo bytovky, potom zasa prebaľovanie, varenie obeda, kŕmenie, hranie sa s "malým", olovrant, večera, zasa hygiena. Čas sama pre seba? "Nemám a načo aj?" jednoducho odpovie. Kedy si dopriala darček pre seba? "Nepamätám sa a načo? S mužom sa neobdarúvame, len pre syna kupujeme, čo treba. Bude mať teraz narodeniny, hádam nám vyjde na tepláky preňho. Aj Vianoce sú len o skromnom prekvapení pre Ivka. Vždy niečo praktické, ale aj s malou hračkou. Keď on má najradšej červenú plastovú rybičku do vane. Hrá sa s ňou na posteli celý deň, aj keď ideme von, drží ju v rukách."

Karfion neuspel: Teší ju, že jej choré dieťa rado papá. "Rozumček ako maličký, ale apetít má aj za troch," povie otec a Ivanko akoby mu rozumel. Len sa potmehúdsky uškŕňa, jedlo má totiž rád. Na raňajky tri-štyri pudinky, bez problémov spráska aj štyri rezne - "keď ich vysmážam a rozvoniava izba, vždy jeden zje len ako predjedlo. Len tak. Čerstvý, chrumkavý, že Ivuško - len mäsko by si papkal?" Dnes to ale nebolo podľa jeho gusta. Je dávno po obede a misa vyprážaného karfiolu je takmer plná. "Ale nedá sa každý deň len mäso, nemáme peniažky na fajnové recepty. Aj karfiol musí stačiť," vyhlási gazdiná, ktorá však vie, že na večeru synovi z neho už nedá. "Miluje všetko, čo má šťavu. Každé jedlo ale musím dobre roztlačiť, aby to prehltol. Preto nepozná napríklad chuť chleba. Lahôdkou je preňho kura na šťave, aj špenát sa dá, no a plus ovocie - banány, postrúhané jabĺčka, ale aj piškóty, mäkké keksíky. Treba l.en ustriehnuť, aby ho neprehnalo. Potom len meníme plienky, perieme a vetráme. Naťahovať sa s takým chlapiskom, nie je jednoduché. Ale pekný je, že? Pozrite na tú súmernú tváričku, to by sa naňho lepili baby! Len, keby bolo všetko inak!"



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2010
Mama Terka, oco Ivan a malý veľký Ivko k tomu. Má sedemnásť, ale stále je to veľké bábo. S cumľom vústach a s plienkami. Vie povedať akurát tak „mama, tata a ham“. Mentálny i telesný postih je okatý. K tomu pričasté epileptické záchvaty. A bieda spojená s ohromnou láskou. Svojho syna by do ústavu nedali za nič na svete. Sme radi, že sme im v pomohli v tom, po čom túžili. Terka konečne perie v automatickej práčke, ocko Ivan už nespáva na zemi, ale má už rozťahovacie kreslo. Zásobili sa plienkami, drogeristickým tovarom a do ruky dostali aj peniaze, „aby bolo na plienky, keď sa tieto minú“. Terka od radosti kúpila Ivkovi aj nový cumlík a zháňa ešte gumenú rybičku. Jeho najobľúbenejšiu hračku.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Terky s Ivanom oslovil. Skúsme im aspoň trochou finančne pomôcť, potrebujeme nakúpiť plienky, automatickú práčku a rozkladacie kreslo. Zaslúžia si to.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Ivan.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed