harmónia 

Iný by možno frflal, ľutoval sa, nadával. Šiesti v malom trojizbáku, peňazí žalostne málo a k tomu diagnóza ako hrom. Ponurej nálade by sa nik nečudoval. Lenže, omyl. V prievidzskom byte je úplne pohodovo. Domáca pani Elenka pôsobí doslova ako balzam na dušu. Už dávno pochopila, že stresy a nervy nikomu a ničomu nepomôžu. „Treba žiť. S radosťou,“ povie.

Harmónia

Mama s Aďkou: Nádor na mozgu definitívne zažehnaný nie je, ale Elenka sa chce radšej rozprávať o ambíciach svojich dcér a syna. Choroba jej zmenilo telo, rapídne pribrala, no Aďka na mamu nedá dopustiť: „Je najlepšia a najstatočnejšia!“

Mama, otec, tri deti, kocúr a Kvetka. Málo miesta, peňazí, ale nadváha lásky a porozumenia. Elenka je v remisii, uvažuje ružovo a teší sa na každý nový deň, no ďaleké plány radšej nerieši. Netreba pokúšať osud.

Darček: Má tridsaťsedem a naučila dopredu si nič neplánovať. „Nikdy nevieš, čo sa udeje. Aj zdravého môže o chvíľu prejsť auto a je po všetkom,“ nechá sa počuť a popritom sa jej rozjasnia oči pri pohľade na pobehujúceho kocúra Aliho. Miláčika rodiny. Elenka necíti potrebu košato opisovať svoj zdravotný stav, tvrdí, že si prešla svojím peklom, ale všetko zlé je aj na niečo dobré. Jej rebríček hodnôt sa nemusel radikálne zmeniť, vždy bola pre ňu na prvom mieste rodina a slušnosť. No, práve vďaka vlastnému boju o život sa Elenka ešte viac utvrdila len v tom, že treba si naozaj vážiť každý ďalší deň prežitý v kruhu najbližších. Asi tak.

Pred dvoma rokmi, v novembri, mala tridsať päť. Pologuľatiny, ktoré nijako špeciálne oslavovať nechcela a nepotrebovala. Dnes už vie, že ten deň bude pre ňu do konca života pamätným. Dostala to čierne na bielom – nádor na mozgu veľkosti čerešne, operácia viac než urgentná. Spätne si začala premietať svoje stavy. Áno, pobolievala ju hlava, ale vždy to nejako prešlo, povinností doma bolo viac než dosť. Načo sa zaoberať drobnosťami. Koho dnes občas nezabolí hlava... V ten deň sa Elenka chystala k zubárovi. Ponáhľala sa, aby termín stihla a možno sa viac stresovala. Hlava začala bolieť nekontrolovateľne až telo skolabovalo. Musel po ňu prísť manžel Vlado a udalosti nabrali rýchly spád. Vyšetrenie u neurológa prinieslo výsledky, ktoré vyrazili dych všetkým. „Nebol nijaký čas na dôkladné premýšľanie a zmierovanie sa s nálezom. Došlo už k opuchu mozgu. Lekár nám dal na výber tri nemocnice, kde by ženu mohli prijať. Trenčín, Bratislava, Banská Bystrica. Rozhodli sme sa pre Bystricu a myslím, že sme urobili dobre,“ skonštatuje baník Vlado, ktorý sa práve chystá na ďalšiu desaťhodinovú šichtu do podzemia. Priznáva, že nie je rád, keď jeho Elenka spomína na nemocnicu, na liečbu a na známych, s ktorými čakávala v čakárni. „Optimistické to veľmi nie je,“ lakonicky poznamená, keď Elenka prezradí, že z ôsmich sa už môžu stretnúť len tri...

Prvý mobil: Tri týždne po náleze v nemocnici zmenšovali opuch a keď prišlo k operácii, Vlado si nepripúšťal nijakú inú možnosť, len tú, že sa zákrok podarí a všetko bude ako predtým. „Nepovedal mi, že sa môže narušiť akékoľvek centrum. Že môžem prestať rozprávať, vnímať, hýbať sa. Ešteže tak, inak by som sa asi zosypala úplne. Čo budem klamať, plakala som non-stop. Bála som sa, mala som pred prvou operáciou v živote a hneď mi o ten život aj išlo. Doma ma predsa čakali tri deti, ako som si mohla dovoliť umrieť?“ Operácia pod vedením profesora Galandu, na ktorého Elenka nedá dopustiť, sa skomplikovala. Predĺžila sa o jeden deň, ale Vlado nezabudne na manželkino precitnutie z narkózy. „Ona asi fakt hneď ako otvorila oči, schmatla mobil a okamžite mi volala. Sčasti omámená, ale v dokonalej realite. Hneď sme za ňou leteli.“

Nádor bol zhubný, jeho vybratie bol len prvým krokom. Mladú ženu čakala náročná chemoterapia spojená s ožarovaním. Vypadali vlasy, dostavili sa nepríjemné stavy, čas sa vliekol, ale v lete 2009 bolo po všetkom. Stav sa stabilizoval, Elenka prešla do fázy remisie. Sama vie, že o úplnom vyliečení je ťažké hovoriť, ale „chválabohu, že je ako je. Chodím poctivo na kontroly a verím. Verím, že tu ešte nejaký čas pobudnem.“

Deti: Teší sa zo svojich detí. Najstaršia, sedemnásťročná Lenka, túžila od desiatich rokov stať sa učiteľkou v materskej škole. Svoj sen si plní, študuje na strednej pedagogickej. Prostredná Aďka tento rok končí deviaty ročník, vysvedčenie sa vždy blyští samými jednotkami. „Neskutočne svedomité a húževnaté stvorenie. Aj nám navrhovali, aby sme ju dali na gymnázium pre mimoriadne nadané deti do Bratislavy, ale pri našom rozpočte, by to bolo nad naše sily. Platiť internát, stravu, cestovanie. Aďa si to namieri asi na gymnázium v Prievidzi. A potom je jej cesta jasná už teraz: chce byť doktorkou.“ Jedenásťročný Patrik si podľa mamky svoju cestu ešte len hľadá. „S malým sa treba viac učiť, je roztržitejší, ale hádam to zvládneme.“

Aby sme však neostali pri klasickom modeli rodiny: mama, otec a deti, k tejto musíme ešte pridať aj čarovnú osôbku Kvetku. Mentálne postihnutú 52 ročnú tetu, ktorá ostala na úrovni päťročného dieťaťa. A hoci hlava rodiny, Vlado, priznáva, že možno budú musieť pouvažovať aj o ústave pre ňu, aby sa Elenka šetrila a aby namiesto opatrovateľského dostávala invalidný dôchodok, Elenka vehementne krúti hlavou a krčí plecami. „Ja si to neviem ani predstaviť. Sľúbila som svokre, keď zomierala, že sa o jej sestru Kvetku, postarám. Nemala by som svedomie dať ju preč. Hoci mi je jasné, že Kvetka neeviduje, kde je, kto sa o ňu stará a teda by jej bolo rovnako dobre možno aj v špecializovanom zariadení. Je to ťažké. Ale ja som si na ňu už zvykla a bolo by mi bez nej smutno,“ povie Elenka zdôrazňujúc, že až tak veľa roboty s tetou nemá. S toaletou a hygienou si síce neporadí, to je Elenkina starosť, ale cez deň sa Kvetka prehrá sama. Ako teraz. Na váľande sa detská duša v dospelom tele chichoce sama pre seba, pohmkáva si, žltým hrebeňom ukazuje na obrázky v rozprávkovej knižke a viac jej ku šťastiu netreba.

Ťažkým orieškom je v rodine rozpočet. Peňazí chýba aj na bežné náklady, nieto ešte na rekonštrukciu, ktorú si pýta celý byt. Z baníckeho platu to však ide ťažko. Vlado má ťažké srdce na sociálnu politiku štátu. Keď si spomenie, ako doslova otáčal každú mincu v dlani, keď bola jeho žena štyri mesiace v špitáloch, roztrasie sa. Aká bezmocnosť vtedy na človeka doľahne. „Keby som bol flákač, nepoviem. Ale keď vám nečakane vhupne do života zákerná choroba, vy si celý život poctivo platíte odvody a aj tak sa v krízovej situácii dostanete do role žobráka? To je pod ľudskú dôstojnosť.“ Skúšal všelijaké varianty. Menil si v bani služby, aby stíhal byť s deťmi, skúšal aj „očeerku“, „ale z toho sa, verte mi, vyžiť nedá.“ Musel siahnuť na biedne úspory. „To sme chytili ešte aj čas, keď bývalá ministerka práce zvláštnym spôsobom jednoducho jeden mesiac nevyplatila opatrovateľské v termíne, s vysvetlením, že treba urobiť kontroly a dávka bude vyplatená spätne. Jej možno nie, ale nám ostatným, ktorí iné príjmy nemajú, to bola facka rovno do tváre. Z čoho má človek potom žiť?“ zámerne sa krotí v emóciách Vlado, ktorý by toho vedel narozprávať na román. Stačí mu však pohľad na Elenku a prestane sa sťažovať. Jeho Elenka je naspäť v živote, dorástli jej po liečbe vlasy, telo sa síce na nepoznanie zmenilo, no „je tu. Medzi nami a to je základ.“ Potom sa už obaja vlastne smejú zo záplav, ktoré postihli aj ich bytovku. Vytopilo im pivnice, bahno vynášali non-stop a keď si povedali, že všetko zlé už je hádam za nimi a konečne si začnú pomaličky šetriť na nové okná, cez ktoré im v byte zateká a prefukuje, ozvalo sa staré auto. „A tristo eur, ktoré sme mali hrdo nasporené, pošlo naň. Začíname od nuly, ale hádam sa podarí. Po trošičke si našetriť. Okná musia vydržať, i keď sme už jediní, ktorí trčia zdevastovanými rámami.“



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2010
Elenka si svoj nádor na mozgu nepripúšťa. Mala po ťažkej operácii, cítila sa fajn a občasné pobolievanie hlavy zatiaľ ignorovala. Choroba ju naučila tešiť sa z maličkostí. Ostala v plnej invalidite, ale je rada, že žije. Že vidí svoje tri deti, že má pri sebe príjemného manžela, ktorý ako baník každý deň riskuje svoj život pod zemou. Veď v čase nášho stretnutia sa stále spomínali dve banské tragédie na Slovensku. Elenin manžel tam stratil zopár svojich kolegov... Žijú z biedneho príjmu. Byt plakal po nových oknách, ale vždy, keď sa im niečo podarilo na okna odložiť, prišla nečakaná galiba s pokazenou práčkou či autom a úspory sa minuli. Náš príspevok na okná im bodol ako soľ a urobili sme im pekné Vianoce.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Radi by sme, aj s vašou pomocou, pomohli statočnej Elenke splniť si sen o nových oknách v byte. Ďakujeme.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Elena.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed