zbalili ju 

Šesť detí. Ferko sa utopil, najmladšia nemala žiť. Rodičia si prešli peklom, ktoré neželajú nikomu... Má ruky aj nohy. Žije. A plánuje maturitu! Stázka - dievča, ktoré mnohí odpísali už pred narodením.

zbalili ju

S úsmevom: Stázka je odkázaná na mamkinu opateru, sú skvele zohratou dvojkou a spoločne sa smejú, keď si spomenú na veštkyňu, ktorá mame Jarke predpovedala bohatú starobu... "Zatiaľ je mamka stále mladá!"

Mäso nakrájať na kocky alebo pásiky, podliať vodou, nechať podusiť, pridať k tomu trochu horčice a nastrúhané zavárané uhorky. "Vynikajúce! Nevadí, keď je mäsa menej, šťava s príchuťou kyslých uhoriek to vynahradí. Len jej musím urobiť veľa. K tomu ryža, zemiaky, hocičo a večera ako z grandhotela," s úsmevom povie svoj najnovší kulinársky objav gazdiná Jarka.

Sedíme v obývačke trojizbového bytu a domáca pani vytvorila úžasne príjemnú atmosféru. Neprišli sme kvôli receptom, hlavným dôvodom bola sedemnásťročná Anastázia, ale, hoci si Stázka a s ňou celá jej rodina, toho v živote užili nadmieru smutného a ťažkého, po ľútosti a pochmúrnej depresii ani stopy. Debata je veselá. "Zvládli sme všeličo. Museli sme. Sme šťastní, že sme a to je hlavné", nádherne zhrnie recept na život pani Jarmila.

Šesť: S manželom Ferom túžili po veľkej rodine. Kŕdeľ detí bol ich snom. Aj sa plnil. Najstarší Juraj má dnes tridsať dva, na jar sa mu k dvom deťom narodia dvojičky. Potom je Katka. Má tridsať a pracuje v Anglicku, na Liptove to s robotou ružové nie je, tak skúša šťastie v cudzine. Potom bol Ferko. Mal by dvadsať deväť. Ale nemá. "Preboril sa pod ním ľad a šesťročný Ferko sa nám utopil. Tu, v dedine, pri bytovke. Ja ani neviem, ako som to prežila. Bolo to strašné. Topili sa dvaja chlapci, jedného sa zachrániť podarilo, nášho Ferka už nie. S mužom sme stáli v ľadovej vode a hľadali ho, zrazu ho manžel nahmatal nohou. Nepomohlo oživovanie, nič... Môj krásny chlapec bol bez šance. V sekunde sa nám zmenil život, pochopí len ten, kto niečo podobné prežil," opatrne spomína milujúca mama Jarka. Dostala vnútornú alergiu na vodu. Nedokázala ani prádlo plákať vo vani, každá kvapka vody jej pripomínala onen čierny deň. Kým dovtedy tvrdošijne odmietala automatickú práčku, po utopení syna, bola zrazu nevyhnutná,. Príbuzní jej ju priniesli. "Len preto, aby mi pomohli zminimalizovať kontakt s vodou," snaží sa vedome nadľahčiť tragédiu, na ktorú sa však nikdy nedá zabudnúť. "Lekár nám odporučil ďalšie dieťa." Na svet prišla o pár rokov neskôr Mária. Dvadsaťštyriročná už mamička trojročného Romanka a štvormesačného Brunka. "No, a potom máme ešte Matúša - dvadsať dva rokov a miláčika Stázku - sedemnásť,"matematicky zhrnie svoje ratolesti päťdesiat dva ročná sympatická Jarka.

Stázka je na vozíčku a deformity tela sa schovať nedajú. No, iba na chvíľu. Kým človek nezačne počúvať príjemnú slečnu, druháčku na polytechnickej strednej škole v Liptovskom Mikuláši. Čo z nej môže, po maturite, byť? "Špecializujeme sa na účtovníctvo, daňovníctvo, ale neviem. Kto by ma zamestnal, keď majú taký problém aj zdraví. Ale načo sa teraz zaťažovať budúcnosťou? Koniec-koncov, možno sa stane zázrak a ja sa predsa len zamestnám. Uvidíme."

Šiesty mesiac: Jarkina kontrola u lekára v šiestom mesiaci tehotenstva so Stázkou dopadla katastrofálne. Dostala do z mosta do prosta. Bez štipky nádeje, neokrôchane, s jasným ortieľom pre doktorov. Doporučovali interupciu, dieťa nebude mať ruky, nohy, bude bez šance na život. Vraj v nej rastie "zrúda." Jarka sa ale nedokázala uspokojiť s takýmto tvrdením. Hľadala ďalších lekárov, ďalšie názory. "Preplakala som celé dni a noci, porodila som päť zdravých detí, prečo by práve šieste malo byť zrúdou? Ničomu som nechápala. V šiestom mesiaci a potrat? To by ma odrovnalo. Nedokázala by som sa pozrieť ani do zrkadla, sme veriaci, ale nehovorím to z akéhosi bigotného presvedčenia. Jednoducho, niečo vo vnútri mi našepkávalo, že to musím zvládnuť. Strašne som chcela veriť, že až také zlé to s bábätkom nebude."

Po ďalších špeciálnych vyšetreniach sa napokon diagnóza budúcej Stázky zoptimizovala. V Banskej Bystrici rodičom oznámili, že dievčatko má ruky aj nohy, ale narodí sa s rázštepom chrbtice. A až po pôrode sa bude vedieť, čo s tým...Ibaže pôrod sa skomplikoval, dievčatku pri ňom rázštep praskol, zdalo sa, že naozaj šanca na život je v nedohľadne. "Pre mňa to bolo aj tak najkrajšie bábätko, akonáhle som ju zbadala, vedela som, že sme si súdené. Že budeme bojovať a že zázraky sa na tomto svete hádam dejú."

Transport do ústavu: Po dvoch týždňoch pustili Jarmilku domov, každé tri dni však chodila do Bystrice pozrieť si svoju dcérku, nosila jej mlieko, prihovárala sa jej, hladkala ju. Stázka kvôli diagnóze musela ležať len na brušku, aby sme to zjednodušene vysvetlili, rázštep totiž vyzerá ako veľká hrča vyrastajúca z chrbta. "Vedeli sme, že dcérka sa nikdy nepostaví na nohy, ale v porovnaní s prvotnými prognózami, ktoré som v tehotenstve dostala, som bola šťastná, že dievčatko má ruky, nohy, že dýcha, vníma, usmieva sa, plače." Starostlivej mame však medzitým doma ochorel vtedy päťročný Matúš. Nahmatal si na krku hrčku a na svete bola cysta. Okamžite ho hospitalizovali v bystrickej nemocnici. V tej istej, kde ležala jeho čerstvá sestrička Stázka. "Na jednom poschodí som ležala s Matúškom a o poschodie nižšie bola naša Stázka. Bola som tak pri nej častejšie." Keď však jedného dňa prišla, ako vždy, pozrieť a pohladkať svoju dcérku, ostala v šoku. Zbadala ju oblečenú, zabalenú v perinke, pripravenú na odchod. "Neviete si predstaviť, ako mi zovrelo srdce, keď na moju otázku, kam malá ide, mi úplne automaticky odpovedali, že do ústavu. Skoro som z nôh spadla. Moja Stázka a do ústavu? A to ma vopred nikto ani neupozornil? Písal sa rok 1993, čiže nijaký stredovek!!! Bolo vlastne šťastím, že som so synom ležala v tom špitáli a zastavila tak transport môjho dievčatka do ústavu hneď v ten deň. Ale spomienka na tento moment ma bolí ešte aj dnes," povie Jarka a Stázka sa len ťažko ubráni slzám. Má sedemnásť, ale rozprávanie o jej doslova bezcitnom odprataní zo strany lekárov, ju deprimuje. "Nedávali mi šancu. Nikto. Okrem maminy a ocka. Je hrozné, že rodičia musia presviedčať okolie, že sa o svoje dieťa, aj keď postihnuté, chcú starať. Že je ich a ľúbia ho! Tak veľmi mi je ľúto, že ma ktosi zbalil bez toho, aby mojej mamke oznámil, aký majú plán," smoklí Stázka a len ťažko sa dá jej plač zastaviť. Slzy do očí a husia koža totiž naskočila aj mne. A to som takúto situáciu neprežila, len ju počúvam...

Ešte v ten deň sa Stázka, našťastie, ocitla napokon doma. Medzi súrodencami. Neriešili, že šesťtýždňová sestrička stále leží len na brušku, neriešili, že na chrbátiku jej rastie balvan, no a čo, že si necíti a nehýbe nožičkami. Stačilo ju štipnúť do líčka a najkrajší úsmev bol na svete. Stázka sa stala miláčikom celej famílie.

Štyri roky na bruchu: Pod lekárskym drobnohľadom bola stále. Sledovali ju kapacity v Bratislave, no k chirurgickému odstráneniu tej veľkej hrče na chrbte, sa nik nechcel odhodlať. "Najmä potom, keď profesor zistil, že Anastázia je mentálne v absolútnom poriadku. Dcéra mala rok a pol, keď sa doktora opýtala, či to bude bolieť. On ostal obarený, vtedy pochopil, že telo síce je zdeformované, ale hlava funguje stopercentne. O to viac sa bál pustiť sa do riskantnej operácie. Lenže bez nej, bez chirurgického odstránenia rázštepu, by Stázka bola odsúdená prežiť svoj život iba na bruchu."

Mala štyri, keď sa zbavila tej hrče. Od siedmeho stavca dievčatko nemá miechu, čo je obrovský hendikep, ale v tejto úžasnej famílii to tak nevnímajú. "My sme sa tešili, že rázštep je preč. Veď aj svet z vozíka je predsa nádherný, tak načo plakať," povie Jarka a Stázka s úsmevom pritakáva. Mesiac po odstránení rázštepu nastali komplikácie. Rozbehol sa hydrocefalus, hlavička sa zväčšovala, každú chvíľu boli znova v špitáli. Implantovaním špeciálnej hadičky na vytekanie likvóru sa však podarilo hydrocefalus zastaviť a Stázka na otázku, ako sa cíti, "s hadičkou v hlave", ledabolo mykne plecom: "V pohode."

Na svoju mamu nedá dopustiť. Sedemnásť rokov sú skvelým tandemom. Na mnohé veci potrebuje mamkinu asistenciu. "Najmä pri hygiene a toalete. Vylučovanie je namáhavé, ale my to vždy zvládneme. Som hrdá na svoju dcéru. Verte, nie je ľahké, pri plnom vedomí nepodľahnúť depresii a zúfalstvu, keď vám niekto druhý musí pomáhať so stolicou. Keď vás viackrát za deň musí cievkovať... Ale my sme sa rozhodli, že nič nebudeme dramatizovať. Tým pádom ani prepadať ľútosti. Je ako je a len my vieme, že bolo už aj horšie. Takže nám je teraz vlastne strašne dobre," vyzná lásku svojej takmer dospelej dcére mama Jarka.

Minimum: Dennodenne vozí dcéru do školy. Maturita je ich veľkým cieľom. "Poviem to na rovinu, so všetkým si vieme poradiť, na všetko si vieme zvyknúť a nájsť recept, ale kde sa cítim ako v slepej uličke, sú poondiate peniaze. Som na opatrovateľskom, môj príjem je teda 230 eur, manžel síce pracuje, ale mesačne donesie dvesto - niekedy tristo eur, vyplácajú ho týždenne, každý piatok po päťdesiat, príp. sedemdesiat eur... Zamestnávateľ od minulého januára sľubuje, že je to len dočasné, že keď kríza prejde, všetko spätne doplatí... Čo máme robiť? Vlastne môžme byť radi, že aspoň niekde pracuje, aj keď z tej výplaty sa vyžiť nedá."

Najväčšou položkou v rodine je benzín. Stázka má školu v Mikuláši, z ich dediny je to presne 28 kilometrov. "Ráno ju odveziem na vyučovanie, potom sa vraciam domov. Poobede idem po ňu a znova cesta späť. Denne najazdím minimálne 120 kilometrov. A ja jednoducho nie som čarodejník, nemám na benzín, budeme vďační za každý cent, ktorý by sme dostali." Peniaze sa u nich trikrát obrátia v dlani, kým sa rozhodnú, na čo ich použiť. Napriek tomu, že odložené nie je nič, naopak, dlžoby sú (museli si odkúpiť byt) - v rodine vládne neopísateľná pohoda a láska. Skromnosť sa tu snúbi s útulnosťou. Stázka s mamou si nestavajú vzdušné zámky, netúžia po nereálnych veciach. Vedia, že ani zázračný liečiteľ slečnu na nohy nepostaví, vedia však aj to, že škola je to jediné, kde Stázka prichádza do kontaktu s reálnym režimom. Pretože život po maturite už asi bude iný. "Pripravujem sa na to, že budem bez práce. Zavretá doma. Teraz síce frflem na školu, nebaví ma fyzika, matematika, ale viem, že o pár rokov bude môj program prádznejší. Na školu budem spomínať len a len v dobrom. Som v triede medzi zdravými spolužiakmi, všetci sú fajn a ja im v dobrom závidím, že maturitou sa ich život nekončí, naopak začína. Nájdu si prácu, založia rodinu...," reálne zhodnotí Stázka.



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2011
Sympatická stredoškoláčka s rázštepom chrbtice. Zmierená s realitou, že na vlastné sa nikdy nepostaví. Je miláčikom rodiny, mama je kvôli nej na opatrovateľskom, otec pracuje na Liptove za smiešnu mzdu. Sympatické je, že Stázka sa neizoluje, zatiaľčo väčšina takto hendikepovaných ukončí len základnú školu, mladá slečna pokračuje aj na strednej škole. Lenže príspevok od štátu na benzín je nízky, Stázka tvrdila, že im pomôže každý cent, ktorý by dostali. Použijú ho len a len na benzín do školy. A tak sa aj stalo. Aspoň na chvíľu sa pre rodinu benzínová pumpa nestala strašiakom. Aj vďaka vám mohli pokojnejšie tankovať...

Ako ste/sme pomohli

Pri každom príbehu je uvedené, akým spôsobom sa ľudom v danej situácii pomohlo.
» príbehy z roku 2011
» príbehy z roku 2010
» príbehy z roku 2008

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed