život bez života 

Chlap, ktorému neostáva ani cent z dôchodku nie je, podľa tabuliek, v hmotnej núdzi. O manželku v bdelej kóme nechce prísť, verí v zázrak.

Život bez života

Denne je pri nej. „Viem, že keby sa niečo podobné stalo mne, Milka by sa o mňa postarala ešte lepšie. Žili sme jeden pre druhého.“

Pavlove dni sú navlas rovnaké. S takmer vojenským režimom dodržiava všetko, čo si naplánuje. Verte, niet mu čo závidieť. Má šesťdesiat sedem a husia koža naskakuje z každého jeho slova. V podstate bezstarostný život skončil v Pavlovej rodine 28. apríla 2005. Vtedy išiel za svojou manželkou Milkou do nemocnice a tam mu oznámili, že je na ÁRO a dýchajú za ňu prístroje...

Na manželstvo Pavol nedá dopustiť, s bázňou v hlase rozpráva o zoznámení s Milkou, o tom, ako naňho dva roky počas jeho vojenčiny čakala a pár mesiacov po návrate sa zobrali. Prišli dve dcéry, staršia Danka, mladšia Ivana. Emília celý život pracovala v administratíve v Justičnom paláci v Bratislave. Pavol bol melioračný technik a od života obaja nečakali nič výnimočné – len ho skromne, v rámci svojich možností, prežiť. Užiť si detí, vnúčat. „Nikdy sme neboli pri mori, ani v cudzine. Len raz – na nákupoch v Maďarsku. Moja Milka však snívala o Paríži. Chcela ho vidieť. Aj sme si to už plánovali...“

Čo sa stalo: Pavol otvorene priznáva, že jeho manželka začala trpieť depresiami, odštartovalo ich, resp. naplno spustilo jej nečakané prepustenie z práce, krátko po 89-om. Mala 45 a cítila sa nepotrebná, ponížená, frustrovaná. „Postupne sme si našli spôsob fungovania. Brala lieky, no raz za dva roky potrebovala hospitalizáciu, aby Milku znovu čo najlepšie medikamentózne nastavili. Ale áno, moja Milka bola veľmi dobrý človek. Milá, ochotná, tešila sa z vnukov a nesmiernu radosť jej urobilo narodenie vnučky Nelky. Po troch chlapcoch konečne dievčatko. Bohužiaľ, malú si užila len osem mesiacov.“

V apríli pred šiestimi rokmi sa Milka na psychiatrickom oddelení petržalskej nemocnice pridusila kúskom mäsa počas obeda. Nik nevie presne ako sa to stalo. Hoci väčšinou pacienti obedujú v nemocničnej jedálni, Milke v ten deň povolili obed na izbe. A tam ju po čase našla upratovačka. Už modrala, urgentne ju presunuli na ÁRO a Pavlovi poobede oznámili, že stav je kritický. „Nepýtajte sa ma na pocity. Ničomu som nerozumel. Deň predtým som s ňou bol, bola úplne v poriadku, hovorila, že ju zajtra presunú na iné oddelenie a o desať dní mala ísť domov...a zrazu toto. Boj o holý život. Nechcel som tomu veriť. Keď som ju videl napojenú na milióny hadičiek a nemohúco sa prizeral ako za ňu dýcha prístroj, ostal som ako obarený. Preboha, čo sa tu vlastne stalo?“

Pavol však dodnes nedostal nijakú zrozumiteľnú odpoveď, nedostal ani oficiálne „pardón, mrzí nás vzniknutá situácia.“ Stalo sa a basta. Môže byť pre Pavla útechou, že vďaka Milkinmu prípadu sprísnili v špitáli režim a na psychiatrickom oddelení nesmú pacienti jesť bez dozoru? Asi nie... Milka ale zabojovala. Po dvoch dňoch začala sama dýchať, presunuli ju na JIS-ku a lekári síce skonštatovali čiastočné zlepšenie stavu, no verdikt znel mrazivo: bdelá kóma. A po 78 dňoch začala byť situácia neúnosná a pre naše zdravotníctvo, bohužiaľ, typická – kam s pacientkou v bdelej kóme. Štátne zariadenie neexistuje, v hre boli dve súkromné liečebne. Jedna na južnom Slovensku, druhá tu, v Bratislave. „Manželku som si nemohol zobrať domov, dcéry majú svojej deti, ja som ostal sám v dvojizbovom byte a neschopný z lekárskeho hľadiska postarať sa o ňu. A keď som napokon zistil, že v sanatóriu v Bratislave je voľné miesto, trochu mi odľahlo v zmysle, že manželku mám kam previezť. V prvom momente mi ani nedochádzalo, z čoho to budem platiť. Vyhrávali emócie, nie matematika.“

Krutý osud: Emíliu treba prebaľovať, šesť rokov sa už sama nenapila, šesť rokov neprehĺtla sústo – kŕmia ju cez PEG priamo do žalúdka, má zavedenú tracheostómiu, cez trubice ju treba odhlieňovať. Popritom česať, polohovať, krémovať, kontrolovať. A hľadieť na ňu. S nádejou? „Ja stále verím, že sa preberie, prebudí a hoci aj nebude úplne mobilná, bude viac na žive ako je teraz. Veď podobné zázraky sa už stali, pacienti sa po mnohých rokoch prebrali z kómy, nebolo ich veľa, ale boli. Tak prečo nie aj moja Milka?“

Pavla držali a držia nad vodou jeho dcéry, dodávajú mu chuť do života, hoci priznáva, že už nič nie je také ako predtým. Manželku nosí stále v srdci a všetky myšlienky stále smerujú k nej. Každý deň od tretej do pol šiestej trávi pri jej lôžku, naučil sa svoju Milku odsávať, krémuje ju, masíruje, kŕmi cez PEG a neustále ju hladká a s láskou sa k nej prihovára. Rozpráva o deťoch, o vnúčatách, o krásnej sedemročnej Nelke, ktorá je výrečná po babke, „najviac sa na ňu podobá. Nelka je rovnako bezprostredná ako bola manželka. Spoločenská. Moja Milka vždy vedela urobiť zábavu, bola stredobodom každého posedenia, smiala sa, každý sa pri nej cítil fajn. A od tejto ženy som už šesť rokov nepočul jedného slovka. Bolí to a nezmierim sa s tým,“ povie Pavol a napravuje si na prste obrúčku. „Rád ju nosím, nech každý vidí, že mám manželku.“

Desivé počty: Pavol však musí bojovať aj s ďalším krutým údelom. Liečebňa pre manželku nie je „lacný špás“. Z pôvodných 50 korún na deň sa suma šplhala z roka na rok, neskôr už pomaly z mesiaca na mesiac. Dnes platí mesačne za starostlivosť o manželku 750 eur!!! Keď sa spojí jeho dôchodok s manželkiným vyjde mu suma 688 eur. Preto je už roky odkázaný, no vlastne aj vďačný, že si môže privyrobiť predávaním v novinovom stánku. Od šiestej do dvanástej je teda v práci, má kontakt s okolitým svetom a zarobí 2 eurá na hodinu... Mesačne si tak prilepší o dve stovky. A to treba aj za niečo jesť, i keď Pavol tvrdí, že on už toho veľa nepotrebuje. Pomáhajú mu dcéry, ktoré v súvislosti s otcovou angažovanosťou sa v boji za práva človeka na dôstojný život, už ubrali na tempe. Usúdili, že pochopenia a spravodlivosti sa po toľkých rokoch márneho boja, nedočkajú. Pavol totiž podal sťažnosť aj na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou – neúspešne. Na vine je pacientka a basta. A keď prosí kompetentné úrady o finančný príspevok – dostáva len zamietavú poštu. Pavol jednoducho nie je občanom v hmotnej núdzi, nemá nárok na nijaké kompenzácie. Koho zaujíma, že počty sú neúprosné a jednoducho mu na živobytie nevychádza? Nikoho. Aby sme boli presní, bývalá ministerka práce Tomanová mu odklepla jednorazovku – 200 eur. Zaplať pánboh i za to...

Pavol je odhodlaný skúsiť to aj v parlamente, poukázať na zúfalú situáciu, v ktorej sa môže ocitnúť každý z nás. Je bojovník, no predovšetkým obdivuhodný chlap. Ruku na srdce, nie každý by dokázal to, čo on. Deň čo deň vstáva s myšlienkou, že o tretej bude pri manželke. Ktorá mu nestisne ruku, nepokúsi sa otvoriť ústa. Neusmeje sa. Možno len očami, ktorými najnovšie rada pozerá k oknu sa Pavol dovtípi, že je rada ako je pri nej. Keď počasie dovolí, vyjdú si aj do parku. Polohovateľná posteľ má kolieska, Pavol je vždy rád, keď sú spolu na čerstvom vzduchu... On tlačí posteľ a rozpráva manželke, ako je vonku krásne. Vždy, keď sú spolu sa on cíti spokojnejší a taký je každý boží deň. Stačí len nazrieť do jeho diára. Zapisuje si doň návštevy pri manželke. Za celých šesť rokov Pavol absentoval hádam 6-7krát. Pri každom dni sú cifry, ktoré vždy o jedno číslo stúpajú. V čase nášho stretnutia si Pavol pripísal 2170. Toľký deň je jeho „miláčik“ – tak oslovoval svoju manželku, v bdelej kóme. V živote bez života.



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2011
Bezstarostný život skončil dôchodcovi Pavlovi 28. apríla 2005. Vtedy prišiel za svojou manželkou Milkou na návštevu do nemocnice, kde mu oznámili, že jeho Milka bojuje na ÁRO o život. Je v kóme, dýchajú za ňu prístroje... Pravdepodobnou príčinou bolo uviaznutie kúska jedla v krku, nedokysličil sa istú dobu mozog a nešťastie bolo na svete. Pavol viní nemocnicu, že nedohliadla na pacientku, ale je to boj s veternými mlynmi... Milka sa po čase trochu prebrala, trochu, znamená – ostala v bdelej kóme. A bolo treba riešiť, kam s ňou. Potrebuje odbornú starostlivosť, v nemocnici už nemohla ostať a štátne zariadenia pre takýchto pacientov prakticky nie sú. Pavol našiel miesto v súkromnom zariadení, ktoré však stojí nekresťanské peniaze. Spojením jeho a manželkinho dôchodku zaplatí za mesačný nájom v zariadení a neostane mu ani cent, naopak ešte mu chýba. Preto si privyrába v novinovom stánku. Denno-denne je pri svojej Milke, umyje ju, prihovára sa, hladká ju a verí. Že raz sa zobudí. Príspevok, ktorý Pavol dostal putoval na nájomné v sanatóriu pre jeho Milku.

Ako ste/sme pomohli

Pri každom príbehu je uvedené, akým spôsobom sa ľudom v danej situácii pomohlo.
» príbehy z roku 2011
» príbehy z roku 2010
» príbehy z roku 2008

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed