stopercentný otec 

Sám na dve postihnuté dospelé dcéry. „Pekná spomienka na mamu? Nepamätáme si. Asi nás nikdy nemala rada.“

Stopercentný otec

Láska: S mamou to nefungovalo. V chudobnom domci však vládne božia harmónia. Medzi (zľava) Zuzkou, ockom Petrom a Maťou.

Peter nás víta s milým úsmevom, je absolútny pohoďák, hoci po prečítaní príbehu, by si to s ním len málokto vymenil... Peter je stopercentným otcom svojich dcér, na ktoré nedá dopustiť. O živote asi mal kedysi iné predstavy, no napriek tomu nezatrpkol, neprepadá zúfalstvu a keď to naňho aj doľahne a prizná sa svojim babám, že je neschopný, že nič nevie vybaviť, tie ho okamžite zaplavia úprimnými vyznaniami lásky. Je to ten najlepší oco na svete.

Bez tečúcej vody: Martinka a Zuzka majú dvadsať dva. Na svet prišli predčasne, v siedmom mesiaci, kriesili ich a diagnóza na seba nenechala dlho čakať. Detská mozgová obrna – spastická kvadruparéza, čiže postihnutá mobilita rúk aj nôh. Našťastie, mentálne sú na tom dievčatá celkom dobre, o pár krokov dopredu je síce Martinka, ale aj so Zuzkou má debata hlavu a pätu. Stretli sme sa v rodičovskom dome otca Petra. Je to ich prechodné bydlisko už tretí rok, presne toľko uplynulo aj od Petrovho rozvodu. Zatiaľ čo Peter ešte čosi upravuje na dvore, „hovorkyňa“ Martina sa bez okolkov púšťa do prerozprávania ich osudu. Nedominuje v ňom postihnutie dvojičiek, prím hrá nešťastie, smútok a bezradnosť dvoch dievčat, ktoré na otázku, ako si spomínajú na mamu, len myknú plecom. „Vieš, ja si nepamätám na pusu od mamky, ani na milé objatie, akoby nás nikdy nemala rada. A definitívne to potvrdila po rozvode. Už 3 roky sa o nás vôbec nezaujíma, kašle na nás, sme jej úplne ľahostajné. Bolí to, ale čo s tým narobíme? Možno jej prekážalo, že sme postihnuté, ale aby sme jej nastáli ani za náznak záujmu, s tým sa jednoducho nedá zmieriť. Ešteže máme ocka, bez neho by sme asi len tak ležali a povaľovali sa v nejakom ústave. Nepatrili by sme nikomu.“

Nech sa medzi manželmi udialo čokoľvek, nech bol na vine viac jeden alebo druhý, to ešte neznamená, že rozvodom sa končí aj rodičovstvo. Martinka a Zuzka si zaslúžia mamu aj otca... O to viac, že sú vo všetkom odkázané na pomoc druhého. Obe sú vozíčkarky, Zuzka si sama neporadí s ničím, Martinka si komplikovane, ale predsa dokáže sama obliecť tričko, aj sa najesť, či si sadnúť na stoličkovú toaletnú misu. „Ale obliecť spodok, čiže nohavičky, ponožky, tepláky, pripraviť jedlo, dať ma na posteľ, umyť ma – na to všetko potrebujem ocka.“ Hygiena je kapitola sama o sebe. V chudobnom dome, kde dvojičky s ockom bývajú, nie je voda. Peter ju vozí v bandaskách. V baraku akútne chýba kúpeľňa. Každý večer 48-ročný otec umýva vlhkou handričkou svoje dospelé dcéry, akýkoľvek stud musel ísť bokom, veď inej možnosti niet... Peter sa nad tým nezamýšľa, nerozoberá, že toto sú skôr ženské, resp. mamičkovské povinnosti. Martinka to opíše zaňho: „Je to tak, ocko nám vymieňa aj vložky, keď máme menštruáciu. My to nedokážeme.“

Neváhali ani sekundu: Na opatrovateľskom s dcérami bol od začiatku Peter. Manželka bola najskôr na predĺženej materskej a potom, keď bolo treba dievčatá voziť do školy, dohodli sa, že ona sa vráti do práce a servis bude deťom robiť práve on. Bývali v normálnom panelákovom byte, ktorý patril jeho manželke, po čase sa rozhodli, že bude lepšie predať ho, peniaze spojiť so stavebným sporením a postaviť bezbariérový domček. Nech sa Zuzka s Maťou môžu na vozíkoch bezproblémovo dostať nielen z izby do izby, ale aj na dvor. Sťahovačka do nového domu však nepriniesla zmenu k lepšiemu, naopak. Okolo Petrovej manželky sa „podozrivo“ začal motať chlapík, ktorý najskôr len pomáhal s prácami na dome... Keď však Petra hospitalizovali kvôli operácii slepého čreva, dotyčný pomocník začal u nich prespávať. „Najskôr vraj musel nahradiť otca, ale nebolo to tak. Lebo ostal tam bývať aj po ockovom návrate z nemocnice. Poviem ti, začalo sa pre nás peklo. Keď si ten pán vypil, bol agresívny, nadával, mama sa ho vždy zastávala. Raz som to už nevydržala a zavolala som políciu. Lenže nič sme si nepomohli, mama na nás nakričala, či sme už teraz spokojné. Pamätám si, ako nás so Zuzkou aj v kriku oslovila - vy svine,“ s plačom prezrádza Maťka a Zuzka len prízvukuje, že teraz im je oveľa lepšie. Nežijú v strese a v strachu. Peter priznáva, že nie je chlap do bitky. Pokúšal sa manželkinho amanta vyhnať z domu len slovne, ale keď videl, že to nemá šancu, čo najskôr po rozvode zbalil len to najnutnejšie a s dcérami odišiel z bezbariérového domu. Zuzka s Maťou pri rozvode, už ako plnoleté, vyjadrili túžbu žiť s otcom. Neváhali ani sekundu. Z domu, ktorý im šťastie nepriniesol, si nechceli zobrať nič. Ani váľandy. „Jediné, čo sme si zbalili bolo oblečenie a táto komoda. Nemáme tu kúpeľňu, aj s kúrením je veľký problém, lebo sú tu staré múry a radiátory nemáme, takže vykurujeme len z pece v kuchyni, ale aj tak sme pokojnejšie ako v novučičkom dome. Sme len s ockom a je nám dobre. Hlavne Zuzka sa zbavila záchvatov zlosti, bolo to zlé, keď sme bývali s mamou, od strachu sa začala aj pokakávať. Ale teraz je to už dobré. Nebojíme sa, kto na nás nakričí, komu zavadziame. S ockom sme zohratý tím,“ vysvetľuje Maťa.

Peter je gazdinou na nezaplatenie. Varí (veľmi dobre), perie, hoci o automatickej práčke kvôli chýbajúcej vode môže len snívať..., žehlí, vozí dcéry do školy. Vždy v pondelok, v stredu a v piatok sú baby v špeciálnej škole pre postihnutých, kde to nie je len o učení, ale aj o zábave. Majú tam varenie a najmä tvorivé hry a komunikáciu. „Sú v inom prostredí, som rád, že sú v kolektíve. Dievčatá sú veľmi spoločenské.“

Staršia Martina (hrdo poznamenáva, že na svet prišla o 5 minút skôr) píše básne a vôbec nie len do šuflíka. S pomocou dobrých ľudí vydala už dve zbierky a zďaleka sa netvári, že by stačilo. Pred časom sa mladá slečna premenovala na Miley (Majly), pretože je vášnivou obdivovateľkou Hannah Montana, ktorej originálne meno je práve Miley. O Hannah Montana by naša Milye rozprávala do aleluja. Na stene visia jej plagáty, najnovšie jej do zbierky pribudla podložka na stôl, má aj tričko, blonďavú parochňu, perá, ceruzky. „Chýba mi deka a barbie á la H.Montana,“ usmeje sa Maťa a ocko Peter si len povzdychne: „Keď chcem urobiť Mati radosť mám to ľahké. Hocičo s Hannah. Horšie je to so Zuzkou, tej sa nedá len tak niečím ulahodiť.“

Zuzana na vozíku príliš neobsedí, doma je najradšej na posteli, pretočená na bruchu si púšťa kazety s ľudovkami, náboženskými pesničkami a najmä s Cmoríkom. To jej je idol číslo 1. Ibaže Cmorík nemá tričká, perá, obliečky so svojim portrétom a navyše, Zuzka si na to ani nepotrpí. Hoci nevie čítať, naspamäť pozná jeho repertoár, vcelku slušne však začína Cmorovi „šliapať na päty“ aj Smatanová. Ocko Peter tvrdí, že niekedy je v izbe humbuk – jedna si púšťa Hannah, druhá Cmoríka – „vtedy zavriem dvere a v kuchyni si pustím svoju muzičku a popri nej niečo uvarím.“

V azyle: Problém, s ktorým si Peter nevie rady je bývanie. Keď sa totiž ako rodina sťahovali do bezbariérového nového domu, Peter sa vzdal v prospech brata svojho podielu na rodičovskom dome. Netušil, že jedného dňa to bude preňho vynútený azyl. Ibaže dohoda s bratom je dnes v nedohľadne. Brata s postihnutými dvojičkami síce do domu vpustil, ale akékoľvek zmeny – či už prerábka kúrenia, stavba kúpeľne – to všetko sú jednania na dlhé lakte. Brat jeden deň sľúbi, že si to Peter môže upraviť podľa seba, na druhý deň však svojej slovo vezme späť. A to je kolotoč, z ktorého sa Peter vymotať nedokáže. Prepadá pocitu, že je nešikovný, neschopný, že nevie na koho sa obrátiť. „Neviem, ako budeme fungovať ďalej. V zime je tu naozaj riadne chladno, kúriť treba aj v máji, zišlo by sa mi aj vlečka s drevom, ale každé euro poriadne v dlani otočím, kým ho na niečo použijem. Nečakám od života nič výnimočné, len nech sa už nič horšie neudeje.“ Snaží sa ako môže. Dievčatá tak veľmi túžia po objatí, Peter cíti, že on ako chlap ich nedokáže zasýtiť hladkaním, chcelo by to ženskú ruku... Dcéry mu aj otvorene povedia, že by si zaslúžil dobrú ženu, ktorá by ho ľúbila, hlava rodiny však len mávne rukou. „Kto by už len mňa chcel...“ Milá Maťka, Zuzka, milý Peter – klobúk dolu pred vašou zomknutosťou, môžete byť pyšní jeden na druhého. Ste skvelá trojka, ktorá si pomoc zaslúži.



AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2011
Peter je rozvedeným otcom ťažko postihnutých dospelých dvojičiek, o ktoré sa staral. Rozvod nebol práve ideálny, majetok nevysporiadaný, vzťahy medzi exmanželmi nie veľmi ideálne. A tak sa s dvoma chorými dcérami ocitol v starom rodičovskom dome. Dievčatá majú 23 rokov, Martinka je na tom o čosi lepšie než Zuzka, ktorá najmä leží a oveľa ťažšie jej rozumieť. Martinka obsedí aj na vozíčku a debata s ňou je obsažnejšia. Peter by potreboval zaviesť do baráku vodu a vybudovať kúpeľňu, túto náročnú investíciu sa zatiaľ nepodarilo urobiť. Potreboval však aj peniaze na drevo, pretože v chladnom dome s hrubými múrmi je zima ešte aj v máji. A postihnuté dievčatá musia mať teplo. Okrem pomoci s kúpou dreva si dopriali aj pobyt v kúpeľoch, kde vždy naberú dievčatá druhý dych a kam sa tešia aj preto, lebo je tam kúpeľňa.

Ako ste/sme pomohli

Pri každom príbehu je uvedené, akým spôsobom sa ľudom v danej situácii pomohlo.
» príbehy z roku 2011
» príbehy z roku 2010
» príbehy z roku 2008

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed