26 šošovičiek 

Vlani, presne o takomto čase, sa všetko začalo. Andrej - Ajo mal pätnásť, nastúpil do prvého ročníka na strednú školu. Jeho obľúbenú. Sníval o čašníctve a tešil sa, že sen si začína napĺňať. Bavila ho prax, učili sa správne uchytiť a rozniesť viac tanierov naraz, dekorovať na stole servítky, správne držať telo, byť úslužný k zákazníkom. Pohoda, ktorú spočiatku neprehlušovali ani začínajúce bolesti v ľavom kolene. Iste to nič nebude... Bolo!

„Simulant“: Z večera do rána však koleno opuchlo. Bolelo brutálne a tak nastúpili lekári. Mladý chalan dostal ortézu a pár dní sa čakalo. Bez úspechu, koleno navrelo ešte viac. A bolelo dvakrát toľko. Voda v kolene sa vylúčila, Ajo stále chodil do školy, v autobuse to zvládal, ale prechod cez nadjazd a asi tristo metrov peši peši smerom k hotelu, kde praxoval, to už bola zo dňa na deň čoraz úmornejšia štreka. Ajo nevládal, podopieral sa o zábradlie, všetko mu trvalo strašne dlho. „Najväčší gól preto bol, keď sa po vylúčení diagnózy „natiahnutý sval“, lekár sám od seba rozhodol, že Ajo proste simuluje. Išlo ma poraziť,“ začne Ajova dvadsaťjeden ročná sestra Elena. Hovorkyňa rodiny, ktorú len tak niekto neumlčí. Bojuje za Aja, za celú rodinu. Najmä na sociálke a na všemožných úradoch. K tomu sa ešte dostaneme.

„Ajovci“ bývajú v sympatickom paneláku, majú šťastie na susedov, s ktorými tvoria jednu veselú partiu. A práve, keď sa dostali na úplne dno, boli to ľudia zdola, zhora, odvedľa, ktorí ich nenechali v štichu. „To sa len tak niekde nevidí,“ podotkne mama Henrieta a potláča slzy, ktorých za posledný rok vyronila neúrekom. Práve suseda – zdravotná sestra bola tá, ktorej „simulovanie“ Aja nedalo spávať. Zobrala jeho zdravotný fascikel a odniesla ho k inému doktorovi. A vtedy sa to začalo.

Cétečko, magnetická rezonancia, na ortopédii mu urobili biopsiu a, bohužiaľ, hrôza vyplávala na povrch. Osteosarkóm. Pre Aja a jeho najbližších dovtedy úplne neznámy pojem. „Pre mňa sa v tom momente bezstarostný život definitívne skončil, nevládala som nič. Ani sa nadýchnuť. Tak strašne mi bolo syna ľúto, moje milované vymodlené najmladšie dieťa! Prečo sa toto muselo stať...“ Milión podobných otázok, na ktoré neexistuje relevantná odpoveď, si kládol aj Ajko. Plakal, bál sa, ničomu nerozumel. Blížili sa Vianoce a on neriešil, či zájde na vianočné trhy, jemu totiž od 13. decembra nasadili chemoterapiu na zmenšenie nádoru v kolene. Za tri dni mu silná chémia rozožrala kosti od kolena nadol, chytal sa už aj vrch. Zle. A následne mu lekárka vcelku neokrôchane z mosta do prosta oznámila: „Noha musí preč a uvidíme, či nie sú už aj metastázy.“ Takúto studenú sprchu nezvládne asi nik, nieto pätnásťročný chalan, ktorý má život pred sebou. „Zostarli sme vtedy o sto rokov,“ povie s plačom mama a sestra Eka si neodpustí poznámku: „Lekárka, ktorá mu to povedala a ktorá navyše nebola Ajovou doktorkou, to urobila veľmi neprofesionálne, netaktne. Takéto veci sa predsa oznamujú inak. Veľmi sa ma jej prístup dotkol.“

Posledný kúpeľ: Čas sa vliekol a bolesti sa stupňovali, Ajo odmietal komunikovať, nebavilo ho žiť, nedokázal si predstaviť život bez nohy. Na detskej onkológii s ním ležal otec Vilo. Statný chlap priznáva, že pri slove amputácia sa aj on neubránil plaču. Prečo, prečo... Na izbe však syna povzbudzoval, motivoval. Rodina si užila svoje. Oco Vilo vlani prišiel aj o robotu, dcéra Eka tiež žiadnu nemá, ocitli sa v hmotnej núdzi, ktorú im na úradoch nechceli ani priznať, pretože šikovné pani úradníčky už tušili, že mamka ostane na opatrovateľskom, takže príjem v rodine napokon bude... „Napriek veľkej biede, sme Ajovi znášali modré z neba. Kto pomohol? Mamkina sestra s rodinou a jasné, že naši milí susedia. Kúpili sme Ajovi čučoriedky, že mu ich odšťavím. Z dvoch balíčkov však ledva vyšlo 2 deci džúsu. A pritom, koľko to stálo... Ale kašľať na to,“ spomína Eka.

Prišiel február 2011. Amputácii ľavej nohy sa nedalo vyhnúť. Ajo sa ešte vypýtal na jeden deň domov. Doprial si kúpeľ vo vani, umyl si, naposledy, ľavú nohu, spočítal na nej všetky šošovičky. Bolo ich 26. A ráno nastúpil do nemocnice. Nevie si vynachváliť ošetrujúcu pani doktorku a psychologičku. „Super ženy. Nohu mi síce išli brať, ale oni dve ma ako keby postavili na nohy, bez ich prístupu by som to nezvládol,“ chváli ich Ajo. Pred samotným zákrokom mu na ľavý palec na nohe nakreslili smajlíka. Na rozlúčku. Ajo vedel, že noha musí ísť preč, bolesti neprechádzali, „vlastne som si tú amputáciu už prial.“

Prebudenie z narkózy bolo zvláštne. „Pýtal som sa, či mi tú nohu vlastne zobrali, fantóma som totiž cítil. Ale potom som sa pozrel pod paplón a nikto mi nič nemusel hovoriť... Bola preč.“ Tým však Ajov príbeh nekončí. Po zotavení sa z operácie, musel čo najskôr naskočiť na chemoterapeutický kolotoč. Vypadali vlasy, schudol na 53 kíl, telo bolelo, noha chýbala... V júni sa aj táto etapa skončila. Posledné vyšetrenie nepotvrdilo nijaké metastázy, nastal konečne pokojnejší život. V panelákovom byte je v kúte odložený invalidný vozík, už šestnásťročný Andrej s ním veľký kamarát nie je. Radšej skáče s barlami, je to rýchlejšie a preňho najpohodlnejšie. Kýpeť na nohe sa zahojil krásne, zvykanie na protézu je však ťažšie. „Keď s ňou chodí, celý ten plast čudne praská, vychádzajú z toho zvuky, ktoré nie sú príjemné. Ajo sa cíti trápne. Navyše, enormne sa mu kýpeť v protéze potí. Máme pred sebou ešte dlhú cestu, darmo, je to cudzie teleso na tele a nie malé. Aja musíme trochu do protézy naháňať, nechce sa mu do nej. S barlou a bez protézy sa cíti istejšie.“

Ajov svet je momentálne o hľadaní si nových priorít a hodnôt. Nie je to ľahké. Ako malý chcel byť automechanikom a ešte viac čašníkom. Ešte aj dnes o čašníctve hovorí Ajo s iskrou v očiach. Hoci, všetko zatiaľ hrá proti, snažím sa ho, presvedčiť, aby sa svojej túžby nevzdával. Aj keď, v škole veľmi naklonení jeho prípadnému návratu nie sú. Veď nemá nohu... Koniec-koncov, niekto musí byť prvý! Barman s protézou predsa nie je nereálne, exmanželka Paula McCartneyho bola „s cudzou nohou“ modelkou, takže...? Tento školský rok si Andrej dá ale pauzu. Potrebuje zrelaxovať, organizmus je ešte stále s oslabenou imunitou, riziko na infekcie vo väčšom kolektíve je veľké. A za rok si určite vyjasní aj to, ktorú školu napokon vyberie.

Možno sa tak celkovo vyjasnieva, aj oco si už našiel prácu, sestra Eka bojuje s úradmi kvôli príspevku na debarierizáciu kúpeľne. Opäť starý kolotoč – úradníčky sa tvária, ako keby rozdávali z vlastného vrecka. A „klientom“ dávajú pocítiť, že nová kúpeľňa nie je len tak niečo. Fakt, že radšej by sa stále umývali v starej vani a mali zdravého Andreja asi stále niektorým úradníčkam nič nehovorí. Ajo si niekedy povzdychne, že kvôli nemu príde celá rodina na mizinu, je si vedomý ako o 180 stupňov zmenil život nielen sebe, aj najbližším. Ale Henrieta s Viliamom sú tí najlepší rodičia na svete. Môžu byť právom na svojho syna pyšní, Ajo sa z ťažkých depresií dostal do novej reality. Teší sa, že žije, že je znova doma a že, verme, že už natrvalo sa nijaké komplikácie neobjavia. A ešte sa teší na rybačku. Paráda.