balvan na tele aj na duši 

Erika verí, že sa nájde niekto, kto sa odhodlá zbaviť ju 25 kilového tumoru. "Len nech mi dajú aspoň nádej," zúfalo prosí.

Balvan na tele aj na duši

Hrdinovia: Drobné unavené a smutné žieňa so svojim anjelom strážnym. Mama Erika a syn Marek. Osud k nim milostivý veru nie je.

Ponurosť, beznádej, bolesť, strach a slzy. V takejto istote žije Erika už piaty rok. V apríli oslávi štyridsiatku a pri pohľade na jej telo naskakuje každému husia koža. To predsa nie je ani možné! Erika nevládze, jej svetom je už iba posteľ, telka a tie najsilnejšie dávky morfia. Uvedomuje si, že je z nich sfetovaná, oči sú kalné a hrozne unavené. Z morfia jej občas vypadne pamäť, prepadnú stavy zúrivosti, a hoci láduje do seba aj antidepresíva, depka je jej verným spoločníkom. Permanentne nespí, necíti ani hlad. Zúfalo hľadá recept na život. Na to, ako sa nezblázniť a zachovať si čo možno najväčšiu dávku ľudskej dôstojnosti. Erikin príbeh je katastrofou.

25 kíl: Priznáva, že nad vodou ju drží predovšetkým jej dvanásťročný syn Marek. Šiestak, ktorý by svoju mamu nevymenil za nič na svete a ktorý zaspáva aj vstáva so strachom, či mamka dýcha. Kontroluje ju aj v noci. "Myslí si, že spím, keď mám zavreté oči. Nakloní sa čo najtesnejšie nad moju tvár a počúva môj dych. Bojí sa o mňa, nemohla by som mu to urobiť. Vziať si život...," tisnú sa Erike prvé slzy do očí. Poďme ale po poriadku.

Erike v detstve diagnostikovali neurofibromatózu. Ochorenie na celý život. Začína najskôr kávovými fliačikmi na koži, ktoré sa časom premenia na nádory. Väčšinou nezhubné. Nešťastná žena ich má na sebe fúru, sú ako hrášok, niektoré ešte menšie. "Dá sa na to zvyknúť, bolo mi jasné, že nijaká miss zo mňa nebude, ale kašľať na to. Stále som sa cítila ako človek. Chodila som po vlastných, mala som prácu, išlo to." Naposledy predávala v bufete. Pred piatimi rokmi spadla a na ľavom stehne si nahmatala hrčku. Lekári to považovali za dôsledok pádu, bude z toho väčšia modrina. Nebola. Hrčka rástla a cétečko vynieslo ortieľ. Neurofibromatický nádor. Nezhubný. Bude sa to sledovať... "Ja neviem, kde nastala chyba a či vôbec niekde nastala, že som sa dostala do takéhoto stavu. Z malej hrče sa mi nakopilo takáto masa. Strašné," povie ubolená Erika a opatrne si sťahuje obrovitánske tepláky. Každý pohyb jej spôsobuje námahu a keď spod čiernych gatí začne kypieť a rozlievať sa rôsolovitá kopa nádoru, nedokážem sa ani ja ubrániť zúfalému výkriku. Útle telo stále mladej ženy je zamorené balvanom, ktorý váži 25 kíl!!! Zo stehna sa jej rozliezol do polky chrbta. Preto Erika nedokáže poriadne sedieť, ležať, neurobí ani krok. Na zhrubnutej hnedo-fialovej nádorovej koži jej praskajú a mokvajú rany, sestrička jej ich každý druhý deň prelepuje a dezinfikuje. Keď sa chce trochu posunúť na posteli, najskôr si naberie do ruky nádor, naučeným grifom ho zachytí a jednou rukou sa skúsi posunúť. Niekedy to ide, niekedy nie... "Povedzte, ako ma môže baviť život?", bezradne sa opýta a nečaká odpoveď.

Naozaj bez šance?: V ružomberskej nemocnici jej lekári oznámili, že s týmto stavom sa musí zmieriť. Vraj jej nádor neodkážu odstrániť, ani zmenšiť. Naopak, všetko sa bude len zhoršovať. Ťažký nádor jej zlomil panvu, s ktorou sa nedá nič robiť. Rovnako ako so zničeným bedrovým kĺbom. Výmena neprichádza do úvahy. Dôvod? Kvôli extrémne veľkému nádoru sa ku kĺbu nedostanú. Lekári jej predpíšu dávky morfia, v algeziologickej ambulancii, kde sa liečia chronické bolesti, jej pridajú ďalších balík tabletiek, nech nekričí od bolesti, dostane aj antidepresíva a dovidenia. Nikde jej vraj nepomôžu. "Na internete som si našla, že v Bratislave odstránili jednej pani sto kilový nádor. Stále sa nádejám, že možno mám šancu aj ja. Len nech si ma niekto pozrie. Lenže v mojej nemocnici mi nechcú dať ani odporučenie na ďalšie vyšetrenie. Cítim, že im idem na nervy, keď sa tam objavím. Pýtajú sa ma, čo zasa chcem, veď mi už všetko povedali..."

Marek svoju mamu ticho počúva, už si na podobné debaty zvykol. Neplače, vie, že to mamke nepomôže. Radšej ju chytí za útlu studenú ruku, objíme ju, vystíska a milovaná mama práve dostala tú najlepšiu dávku lieku. Syn jej nosí všetko doslova pod nos. Pohár vody, kúsok jedla, ktoré často aj sám navarí, asistuje pri obliekaní. "Pomáha ako málokto. Vysáva, utiera prach, nakupuje - dievča pre všetko. Najlepší syn na svete. A ako sa o mňa bojí, pritom sám to má ťažké," vyzná lásku k synovi hrdá mama.

Bojovník Marek: Jej súkromný život je tiež búrkou nešťastí. Vydala sa za Dušana a prvé tehotenstvo skončilo zle. Musela porodiť v šiestom mesiaci mŕtvy plod. Potom prišla na svet dnes sedemnásťročná Veronika. Zdravá ako buk. Štyri roky po nej čakala Erika dvojičky. Chlapcov. Rodiť začala v šiestom mesiaci. Jeden chlapček prišiel na svet mŕtvy, druhý - Marek - sa šance na život chytil. Vážil 900 gramov, meral 27 cm, ale žil. Pol roka bol v nemocnici, dorástol na bábätkovské miery - 3,8 kila a 57 cm. "Už sme sa tešili, že príde domov. Dostal však zápal pľúc a zomrel. Bola som na dne. Aj sme si ho pochovali." Pred dvanástimi rokmi sa narodil dnešný Marek. Jeho vykrútená nožička neveštila nič dobré, vyšetrenia potvrdili, že má pseudoartrózu s cystickou prestavbou. Laicky povedané, kosť na pravej nohe bola prerušená cystou, tzn. nebola celistvá. Chlapček mal dlho v špeciálnych kruhoch vyvesené nožičky, sedemkrát ho operovali, veľa narkóz sa prejavilo na občasných poruchách sústredenosti.

Problémy má aj s očami, pre tupozrakosť na jedno oko vidí len obrysy. Chalan však nad sebou nefňuká. "V škole mám kamarátov, neposmievajú sa mi, ale keď som bol menší tak na mňa vykrikovali, že som hybrid a beznohár," potichu povie Marek a pohladká svoju Aju. Prítulného a, ako priznáva, rozmaznaného psíka, ktorého mu kúpili, keď vôbec nemohol chodiť. Dnes sa má oveľa lepšie. Zvykol si na dve barle, aj špeciálne ortopedické topánky. Chorá noha, ktorá bola pôvodne kratšia o osem centimetrov sa už o riadny kus predĺžila. Trikrát brali štep z kosti aj jeho ockovi Dušanovi. Aj preto Marekova pravá noha ľavú takmer dobehla. Chýbajú už "len" tri centimetre. Jedno chodidlo je už naoko menšie, ale výstuž v topánke to zakryje. "Chodiť s baralami viem, po byte aj bez nich, trochu hrám aj futbal, chvíľu vydržím aj bicyklovať. Teraz mám v nohe šróby, ale keď mi ich vyberú, možno budem môcť chodiť aj bez barlí. No najviac by som chcel, aby bolo mamke lepšie. Aby jej odrezali ten velikánsky nádor, aby sa mohla so mnou prechádzať po meste. Teraz to vôbec nejde."

Strata dôstojnosti: Erike nejde nič. Tlieskame jej úprimnosti a otvorenosti. Rozpráva o intímnych detailoch, ktoré by zruinovali hocijakého statného chlapa. Vie, že špeciálne pre ženu je to ponižujúce. Z postele sa nepohne, hygiena sa deje tam. Prinesú jej lavór s vodou a ona sa snaží čo najlepšie umyť. Toaleta je už tvrdší oriešok. Erika je cievkovaná a s veľkou potrebou si ešte ako-tak poradí na posteli. "Nejako si dám pod seba vrecúško a urobím to tam. Na záchod by som si nedokázala kvôli nádoru sadnúť. Je to hrozné, ale stále si hovorím, že ešte nie som odkázaná na plienky. Netuším, či na mňa vôbec nejaká veľkosť aj existuje. Tepláky nosím 5XL a aj to ledva ledva natiahnem. Nádor ma znetvoril, zdeformoval, zbavil ma ľudskej dôstojnosti."

Trikrát do mesiaca ide z bytu von. Je to ponižujúca tortúra, ktorú nikomu nepraje. Štyria chlapi ju presunú na plachtu, znesú po schodoch a naložia do sanitky. "Hanbím sa, čo mám robiť? Všetci všade na mňa čumia ako na prízrak. Nielen kvôli nádoru aj kvôli morfiovému výrazu v tvári", utiera si slzy a pozrie na svojho Dušana. Skromného tichého chlapa, s ktorým sa kedysi, ešte za akože zdravých čias, rozviedla. "Z hlúposti." Odkedy sa na nej nabaľuje nádor, Dušan sa vrátil a ich vzťah je dnes harmonickejší ako kedykoľvek predtým. Padlo medzi nimi už aj slovo svadba, Marek by sa potešil.

A aby problémov nebolo málo, musíme spomenúť veľký čierny bod v Erikinom živote. Dcéra Veronika.. Má sedemnásť a na svoju mamu zvysoka kašle. Vulgárne jej nadáva, vykrikuje nech skape, odchádza z domu, alebo sa tam vracia opitá a sfetovaná. "Chodila na osemročné gymnázium, dostala sa do partie a začala blicovať. Keď som bola v nemocnici, nasťahovala si sem o päť rokov staršieho frajera, za víťazstvo považujeme, že sa nám podarilo ho z bytu vyštvať. Veronika striedavo býva u babky alebo u nás. Je to s ňou zlé, volali sme na ňu aj policajtov, do školy, samozrejme, nechodí. Zneužíva moju bezvládnosť, ignoruje Mareka, Dušana. Sme s ňou v koncoch a desím sa, kde to skončí. A je to pritom moje jediné dieťa, ktoré je zdravé a ktoré sa narodilo bez problémov. Kradne nám aj babke peniaze, nie je v nej kúsok citu a slušnosti. To je aká hra osudu?", opisuje Erika a pridáva ešte mnoho detailov. Ako sa vlastne vždy strachujú, keď je dcéra doma. Bojí sa jej aj Marek. Ktorý strašne túži po počítači, aby nemusel kvôli projektom na vyučovanie chodiť poobede do školy na funkčný počítač. Robil by to doma a bol by pri mame. Je s ňou rád a vždy, keď príde zo školy, objíme ju a spovedá: či zjedla tabletky, či pila, čo ju bolí... A na hlúpu otázku, či sa za mamu pred kamarátmi hanbí, odpovie nádherne: "A prečo?"



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho ťažký osud Eriky oslovil. Skúsme im aspoň trochou finančne pomôcť, Erike na hygienické doplnky a pre Erika na počítač.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Erika.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho ťažký osud Eriky oslovil. Skúsme im aspoň trochou finančne pomôcť, Erike na hygienické doplnky a pre Erika na počítač.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Erika.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed