srdiečko pre Anku 

Dve nespravodlivo malé polosiroty. Saška a Janík. Deti, ktoré túžia po najkrajšom hrobe pre svoju mamičku.

Srdiečko pre Anku

Bez mamy: Na posteli má Saška aj Janík vankúšik s mamičkinou fotkou. Je a musí byť stále s nimi...

Hneď ako vstúpiš do bytu, na pravo visí na stene Janíkov výtvor. Z papierových obálok poskladal človeka. Dokreslil oči, ústa, tvár, vlasy, vymyslel oblečenie a do stredu napísal drobným písmom to najdôležitejšie – mama. Je jej plný byt. Fotky visia v každej izbe a v obývačke má maminka svoj stolík. S anjelikmi, sviečkami.

Nohavice od mamy: Nádherne naštartovaný život. Anka s manželom Jankom sa tešili zo zdravých krásnych detí. Saška má dnes osem, chodí do druhej triedy a o rok mladší Janík je prváčik. Klasická rodina, nijaký luxus, ani úplná bieda. Ona robila sestričku na kožnom oddelení, on sanitára na popáleninách. Dovolenku si plánovali, až keď deti trochu odrastú, predsa len, s dvoma úplne maličkými deťmi sa niekam tralákať je niekedy väčšia oštara než relax. Teraz, keď sú drobci samostatní, je už ale všetkým nad slnko jasné, že rodinný výlet sa neuskutoční. Anka v júni minulého roku zomrela. Nie nečakane, bolo to pomalé, postupné znetvorovanie tela kedysi krásnej sympatickej mladej ženy. Anka mala len tridsať tri. Doma dve malé deti... Osud býva niekedy nespravodlivo krutý.

Anke sa v máji 2010 začal nevysvetliteľne zhoršovať zdravotný stav. Najprv jej opuchlo ľavé oko, pracovala v nemocnici, nemala problém s vyšetrením. Lenže, na príčinu sa neprišlo. Neskôr sa jej náhle zvýšil krvný tlak. Nasledoval opuch druhého oka, pridali sa nohy. Manžel vozil Anku po lekároch, nikto nedokázal určiť presnú diagnózu. Z jeho ženy sa stala permanentná pacientka, pri ktorej sa striedali obdobia. Raz sa cítila lepšie, inokedy pod psa. „Ale nikdy sa nepoddávala. Bola veľká bojovníčka, optimistka, deťom stále hovorila, že sa vylieči a bude dobre. Moja nevesta bola najlepšou ženou na svete. Skromná, dobrosrdečná, pracovitá. Aj keď sme boli znepokojení z jej stavu, nijaké lieky nezaberali, bola to ona, ktorá nás vedela nabudiť a podporiť, nech neprepadáme zúfalstvu. Strašne nám všetkým chýba,“ plače pani Vierka. Aničkina svokra, ktorá s nimi žila v jednom byte. „Môj syn nebol na technické veci, zato Anka, tá sa nebála ničoho. Pustila sa aj do opravy sifónu, vymaľovala izby, vedela poskladať nábytok. S deťmi do aleluja vystrihovala, lepila a skladala obrázky. Tak veľmi ich ľúbila a tak veľmi sme ľúbili my ju,“ nevidí cez slzy na jej fotky Vierka.

Osemročná Saška pobehuje po byte v ružových nohaviciach, ktoré jej siahajú po kolená. Kúpila jej ich mamička, keď bola menšia. „Najprv som ich mala ako dlhé nohavice, potom trojštvrťové a o chvíľu z nich budú kraťasy. Sú na gumičku, tak sú mi stále dobré,“ šibalsky sa usmeje dievčatko a babka za ňu smutne dodá: „Nechce sa vzdať ničoho, čo je od maminky.“ Janík si zasa kreslí do školy veľkonočný obrázok. Je na ňom korbáč, zlatý dážď, vajíčka a sú tam aj tri kríže. Čo je to? „Ježiško,“ povie čerstvý prváčik cirkevnej školy a uteká do školskej tašky pre pracovný zošit. Anjelským hlasom ukazuje krížovú cestu, ktorou si prešla aj jeho maminka a potom povie: „Mali sme nakresliť ako zomrel Ježiško, ja som ale nakreslil mamičku...“ Veta, z ktorej musí zamraziť každého.

Iskierka nádeje: Aničke postupne diagnostikovali autoimunitné ochorenie, aj pre špičkových odborníkov je to jeden z najväčších rébusov. Veľmi laicky vysvetlené – telo napáda samé seba zvnútra. Bunky sa jednoducho zbláznia a človeku urobia zo života peklo. Anka ho prežívala na vlastnej koži. Všetci, manžel aj svokra sú vďační lekárom, vedia, že robili možné aj nemožné, len aby skvelú mamu dvoch detí nechali pri živote. Nariadili liečbu kortikoidmi. Aby ju mohla začať brať, nesmela mať v sebe žiadne zápalové ložisko. V decembri 2010 si musela nechať vytrhať viaceré zuby, v januári jej preventívne vybrali mandle, potom zistili polyp na maternici – aj ten musel ísť chirurgicky von. Anka mala veľmi zlú hojivosť, po tele sa jej vytvárali z ničoho nič nové a nové otvorené rany, bola úplne zúbožená, dlho sa nemohla poriadne najesť. Vlani v marci jej nastavili nanovo liečbu, zvýšili sa dávky liekov, mala veľké bolesti, boli dni, keď o sebe nevedela. Ale boli aj dni, keď sa z nemocničnej postele nádherne usmievala na svoju rodinu. Janko s deťmi za ňou chodili stále. Saška s Janíkom videli, že maminka vyzerá trochu inak ako kedysi, ale stále to bola ich najlepšia mamička na svete. Hladkali ju, pusinkovali, maznali sa a Anka im stále vštepovala, že bude dobre, že sa vylieči a príde konečne za nimi domov. Aj sa chvíľu zdalo, že na lepšie časy predsa len svitá. Dávky kortikoidov sa začali znižovať a po 56 dňoch prišla Anka vlani, začiatkom mája, na pár dní domov. Radosť preveliká. „Aj keď veľa ležala na gauči, bola zoslabnutá, ale v byte ju bolo cítiť všade. S Ankou sa nám vrátila domov radosť,“ spomína babka Vierka a deti rýchlo nabíjajú starý mobil. Patril ich mamke a sú na ňom jej fotky, ktoré mi chcú ukázať. „Toto sme ju fotili v Piešťanoch, aj tam sme za ňou chodili,“ vysvetľuje Janík, Ankin maznáčik.

Prvý rok: V Piešťanoch Anke reumatológ donastavoval liečbu. Po štyroch týždňoch ju, s výrazne lepším stavom, poslali do bratislavskej nemocnice. Anka sa cítila naozaj lepšie. Bola pyšná, že si „po sto rokoch“ dokáže sama ostrihať nechty, že v rukách udrží pohár, ktorý predtým pre krvavé, nehojace sa rany na kĺboch nevedela uchopiť. Do sprchy, ktorú mala vedľa postele, ale sama nevládala zájsť, s hygienou jej pomáhala obetavá svokra. „Práve pri jednom sprchovaní som si všimlo, že jej akosi žltne brucho, neskôr to vyzeralo, akoby bola opálená – bože, až následne mi došlo, že to bol začiatok konca,“ neprestáva plakať za svojou nevestou Vierka. Keď sa stretla s Ankou poslednýkrát, povedala jej, že sa úpenlivo modlí, aby všetko dobre dopadlo. Má predsa muža a dve deti... „Na druhý deň ju pre zlyhanie orgánov previezli na ÁRO a uviedli do umelého spánku. Pár dní na to zomrela. Bolí to, tak veľmi to bolí,“ zúfalo a bezradne plače bielovlasá Vierka, ktorá akoby z oka vypadla Babičke od Boženy Němcovej. Aj Saške sa zalesknú oči, ale snaží sa odolať. Pre maminku už predsa vyplakala more sĺz a malá slečna vie, že mamička by bola smutná, keby videla svoje dva poklady iba plakať... Na cintorín chodia stále. Kedysi to boli návštevy v nemocnici, dnes je to prechádzka k hrobu. Zapália sviečky, pomodlia sa, porozprávajú, čo nové zažili, prinesú kvetinku, obrázok.

Odišla navždy a malej dušičke ani dospelý rozum nedokáže vysvetliť, čo to navždy znamená. Prvý rok je vždy najťažší, všetko je prvýkrát. Bez mamky. Prvý Mikuláš, prvé Vianoce, prvé oslavy menín, narodenín, prvá Veľká noc... Sviatky majú odrazu akúsi trpkejšiu príchuť. Ťažoba sa zakvačí silnejšie.

Janík so Saškou snívajú o krásnom hrobe pre svoju mamičku. Doma sa hromadia výkresy s ich návrhmi. Otec Janko to všetko nechal na nich. Či bude celý hrob prekrytý mramorovou platňou alebo bude len v strede a po bokoch nasypu drobné biele kamienky. „Oni sú architektmi, chcem, aby s hrobom boli spokojné. Nič iné už svojej mamičke dať nemôžu,“ povie ocko Ján. „Ale musí tam byť aj zemina, aby som tam mohol zapichovať kvety,“ šteboce Janko a urobí rýchle náčrt svojej predstavy. Saška zasa rieši epitafy. Čo-to obkukala zo susedných hrobov, rozhoduje sa, aký veršík napokon mamičke dajú vyryť. Na pomníku ale nesmie chýbať Ankina fotka a „srdiečko“, s radosťou dodá Janko a jeho o rok staršia sestrička súhlasne prikyvuje. Áno, srdiečko tam predsa musí byť.



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Sašky a Janíka oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, pomohli zafinancovať hrob pre ich mamičku.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Anka.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Sašky a Janíka oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, pomohli zafinancovať hrob pre ich mamičku.
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Anka.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed