bez strechy nad hlavou 

Eva (46) a Patrícia (18). Mama s dcérou, ktoré zúfalo prosia o pomoc. De facto sú z nich od marca tohto roku bezdomovkyne. S tým rozdielom, že sa bezprizorne netúlajú mestom, každá má prácu, len po návrate z roboty si už nemôžu povedať: „Ide sa domov.“

22 rokov: Eva vie, že chybu urobila ona. V garzónke v Devínskej Novej Vsi žila 22 rokov, bola šťastná ako blcha, keď jej niekdajší zamestnávateľ v BAZ-ke pridelil malinký bytík. Po revolúcii, keď sa odpredávali nehnuteľnosti, si ho dokonca zvládla za 60 tisíc korún odkúpiť. Nikdy nemala peňazí nazvyš, ale vždy dokázala čarovať aj s málom. Lenže, zrazu prišlo k prepúšťaniu a Eva ostala bez haliera. Rozhodovala sa, či kúpi jedlo alebo zaplatí účty. Vyhralo to prvé... Otec Paťky, s ktorým sa rozviedla, keď mala dcéra tri roky, neriešil, že by im mohol helfnúť. „Veď ani povinné alimenty neplatil,“ dodáva Eva. Vyučená kuchárka-čašníčka si však poctivo hľadala vždy akúkoľvek robotu. Nijakej sa neštítila. A vyskúšala všeličo. Upratovala, montovala svietidlá do áut, potom prešla na montáž paluboviek, varila, predávala v obchode. „Mala som smolu, že kam som prišla, tam po chvíli došlo k prepúšťaniu. Na vetu, „bohužiaľ, nemôžeme s vami predĺžiť zmluvu“, som si už zvykla. Katastrofa. Keď bola práca, snažila sa platiť nájomné, keď ale vzniklo prázdno, platiť nebolo z čoho.

Nádej: Rozvedená Eva je dnes klbko zúfalstva. Neublížila by ani muche, o to viac nedokáže pochopiť, prečo ju zradila vlastná rodina. Kým žila jej mama v staršom dome v Devínskej, každý deň tam chodila. „Mama bola po porážkach, slobodný brat s otcom sa o ňu nedokázali postarať. Musela som ju obriadiť, upratať, navariť. Pred nočnou alebo po dennej som vždy najskôr zašla tam. Svedomie by mi nedalo.“ Mama umrela v 2008 a Eva je presvedčená, že stratou matky, človek príde o všetko. Brat, ktorý mal na krku tiež zopár dlhov, vymyslel „geniálny“ plán. Založiť rodičovský dom. „Potreboval na to aj môj podpis, dala som mu ho, pod podmienkou, že s dlhmi pomôžme aj mne. Chcel ísť robiť do zahraničia, aby mal na splácanie úveru. Nestalo sa tak. Brat si síce vybavil peniaze, ale na mňa zabudol. Za hranice nešiel, vyplatil si svoje resty, no a, samozrejme, o dom sme prišli. Jemu ostali nejaké peniaze, plus dostal na bývanie chatku – čiže bez strechy nad hlavou nezostal. Ja som sa len bezducho pozerala ako sa mi rúca pred očami všetko. Úplne všetko. Papier s výstrahou o deložovaní som už mala na stole, niečo som zaplatila, ale z malého platu to bolo iba provizórne látanie veľkých dier. Keď mi však prišiel oznam s konkrétnym dátumom na vysťahovanie sa z garzónky – 21. marca 2012, krvi by ste sa vo ne nedorezali. Volala som s plačom bratovi, nech mi pomôže, mám predsa dcéru, mala som časť rodičovského domu... Poslal ma elegantne do hája. Vraj nič nemá, nič mi nedá a je mu jedno, kam pôjdeme. Po tomto telefonáte som skolabovala.“

Rýchlovka: Ráno, 21. marca, prišli sťahováci v doprovode polície. Zabúchali na dvere, nasadili si gumené rukavice a rýchlosťou blesku vypratávali 22-ročný život v garzónke. Eva len lapala po dychu a Patrícia si aspoň narýchlo zbalila do tašky najnutnejšie veci. „Nezabudli mi povedať, že nárok na náhradné bývanie nemáme.“ Šlus, hotovo. Vybielenú garzónku zapečatili a Eva do večera sedela na lavičke pred panelákom a civela do prázdna. Dovtedy si myslela, že takéto niečo sa deje len vo filme... Paťku prichýlila kamarátka a ona napokon skončila u známeho, ktorý nedávno ovdovel. „Nič, nijaký vzťah za tým nehľadajte. Som vďačná, že ma prichýlil, ale je to čoraz ťažšie. Jasné, že mi už dal ultimátum. Do konca augusta mám ísť preč. Do toho mi prišla exekúcia na 6 tisíc eur – výsledok prehratých súdnych sporov o moju garzónku. Z výplaty mi teraz stiahli prvú splátku, 150 eur. Takže mi ostalo 240 eur,“ vypočítava Eva. Momentálne pracuje v SBS službe v hypermarkete, je šťastná, že vôbec nejakú prácu má. Musela si však zaplatiť odborný kurz, ešte dva krát jej kvôli tomu strhnú zo mzdy päťdesiatku. Každý cent v rukách dvakrát obráti, kým sa rozhodne ho použiť. Tvrdí, že v práci sa cíti takmer ako doma, má dobrých kolegov, mozog na chvíľu vypne z problémov, v ktorých od marca nevie plávať. „Zatiaľčo všetci idú po službe domov, ja len trpko skonštatujem, že mne nič podobné nehrozí. Domova niet. Strašný pocit.“

Plány: Eva je realistka. Vie, že len tak ľahko sa už k vlastnej streche nad hlavou nedostane. Na miestnom úrade je síce v evidencii čakateľov o byt, ale dostala jasnú odpoveď – najbližší rok nech s ničím neráta. A možno aj dlhšie. Nechce skončiť v útulkoch, vie, že to by znamenalo definitívny koniec. Doslova len zložiť hlavu v stanovených hodinách. Potom by už naozaj nastúpilo bezprizorné túlanie sa mestom... „Preboha, mám dcéru, ktorá tiež pracuje, má brigády. My dve chceme a musíme byť spolu. Ľúbim ju nadovšetko a ona vie, že smola sa mi lepí na päty, ale vie aj to, že sa všemožne snažím.“ Preto obe túžia po prenájme. Opäť malilinkej garzónky – takej akú mali. Mesačne to, podľa inzerátov, vychádza okolo 300 eur. Keď sa uskromnia, keď si Eva vybaví nižšie splátky za exekúciu, keď jej odpadne päťdesiatka za SBS kurz, veria, že prenájom utiahnu. Problémom je záloha. „Treba tri splátky vopred, v tom sme bez šance, preto pokorne prosíme cudzích,“ uzavrie debatu Eva a utrie si slzy. Hanbí sa... Nie je žiadna padavka, zvládala doteraz tie najťažšie prekážky v živote, dokázala slušne vychovať dcéru bez akéhokoľvek záujmu, aj finančného, jej otca, stokrát sa dokázala vzchopiť a hľadať novú prácu, odriekala si toho v žvote veľa. Dostala plno kopancov od najbližších – nefňukala, spoliehala sa vždy iba na seba. Asi sa jej to vypomstilo. Nedokázala zachrániť svoj malý, útulný a jediný domov, ktorý mala. Po našom stretnutí sa neponáhľa. Nočná jej začína o šiestej, Paťke tiež. Ostáva ešte pár hodín. Budú sa vraj prechádzať pri Dunaji, je pekne, dá sa to vonku ešte vydržať. Potom sadnú na autobus a smer práca. Po nej si ale treba pospať. „Ja hovorím, že idem „tam hore“, t.j. do bytu, kde ma už nasilu drží dotyčný pán a kde nemám ani trochu súkromia. Dcéra zájde ku kamarátke, ktorá je už tiež unavená, že tam stále chodí. Neviete si predstaviť, čo by som dala za to, vyložiť si nohy na stôl a leňošiť. V pokoji, na vlastnom gauči, vo vlastnom byte.“