zlomený trojlístok 

Cvičiť: Debata začína tichom. Akosi žiadnej z dám nie je do reči, mama má obavy, čo na zverejnenie príbehu povedia susedia, na akú dávky závisti a ohovárania sa má pripraviť a či vlastne do príbehu ísť. Staršia dcéra Hela má dvadsaťšesť a opatrne naznačí, že vlastne ani nevie odkiaľ začať, lebo sú v totálnej kaši. A sedemnásťročná Margitka sedí v malinkej kuchyni na gauči, na ktorom spáva mama (do izby by sa už nezmestila) a po chvíli prizná, že si nespomína kedy sa naposledy tešila. A najhoršie je, že „tešiť sa ani nemám na čo“. Paradoxom je, že navonok má človek pocit, že sa baví s troma zdravými ženami. Diagnózy okato nekričia, v byte nie je nijaká barla, vozík, ani iné zdravotné pomôcky. Lenže.

Mama je na opatrovateľskom s Margitkou už dlhé roky. Keď mala jej dcéra deväť rokov, sťažovala sa na bolesti v krížoch. Lekári tomu prílišnú pozornosť nevenovali, malá mala nadváhu, takže dôvodom problémov je určite mierna obezita. „Treba s ňou cvičiť, aby schudla,“ opatrne začne mama Hela. Margitka sa ohýnala kadejako, sama chcela schudnúť, každé dievčatko chce vyzerať ako modelka. „Ibaže bolesti neprestávali, naopak, bolo to už neudržateľné a šok prišiel pri hospitalizácii. Dcéra mala päť zlomenín v chrbtovej časti, chápate to? Skoro som odpadla! Tak mne kážu s deckom cvičiť, aby schudla, lebo prečo by sa malo veriť, že ju niečo bolí a potom mi iní lekári ťukajú na čelo, či som normálna, veď každý pohyb môže Margitke len ublížiť. Bola som zrelá do cvokárne.“ Margitke totiž diagnostikovali ťažký stupeň osteoporózy s patologickými fraktúrami. Choroba, ktorá je príznačná pre staršie ženy, vekom rednú kosti, telo sa predkláňa dopredu, ženy sa zmenšujú, hrbia. A veľkým strašiakom je, pri tejto diagnóze, zlomenina.

Čakanie na invalidný: Po pár týždňov prevážali tretiačku Margitku do Bratislavy. Zlomením už nemala päť, ale deväť!!! „A to sme už boli iba v nemocnici, čiže tam sa jej doslova lámali kostičky na lôžku. Ničomu sme nechápali, netušila som, čo nás čaká, ako s dcérkou komunikovať, čo jej sľubovať, čo nie.“ Našťastie, v hlavnom meste si malé dievčatko zobrali do parády špecialisti. Ich verdikt sa ale príjemne nepočúval. Osteoporózu nijaký liek nevymaže, budú sa snažiť udržať ju aspoň v takomto stave, urobia všetko preto, aby zabránili progresu choroby. Ale zaručiť nemôžu nič. De facto to znamenalo, že Margitka je doživotným pacientom, každý pohyb musí robiť premyslene, na diskotéky musí zabudnúť. Nebezpečné je pre ňu čo i len pobehnutie na zastávku autobusu. Musí si dávať pozor, aby do nej niekto nedrgol, aby sa nebuchla, nepotkla, nepricvikla si niekde ruku, nohu... „No hovorte to dievčaťu, ktoré má život ešte len pred sebou.“ Radikálne sa mame Hele zmenil život. Ostala na opatrovateľskom s najmladšou dcérkou, sprevádzala a sprevádza ju všade. Najskôr však päť mesiacov ležala zafixovaná v korzete na ortopédii, vtedy sa čas vliekol slimačím tempom. Každá minúta trvala večnosť. Základnú školu Margitka ukončila v špeciálnom režime. Hodina denne na vyučovaní a potom polročné a koncoročné individuálne skúšanie. „Na strednú som už ani nešla. Mám sedemnásť, o rok v septembri osemnásť a presuniem sa rovno do invalidného dôchodku. Moje plány? Žiadne. Zamestnať sa niekde? Ako rada by som. Lenže stačí, že len chvíľu stojím alebo sedím, už mi je zle, bolesti sa stupňujú. Nemám predstavu ako budem žiť tak, aby som sa cítili zmysluplná, aby ma bavilo žiť. Myslím, že čoskoro si vypýtam od sestry jej antidepresíva,“ uškrnie sa Margitka, ktorá každé tri mesiace chodí na týždeň – dva na pozorovanie do bratislavskej nemocnice. „Som tam už inventár, detských pacientov s osteoporózou na Slovensku veľa nie je. Takže som vlastne aj také čudo,“ pokúsi sa o úsmev sedemnásťročná slečna.

Depka: Jej staršia sestra Hela pôsobí v trojlístku žien ako hlava rodiny. Je radikálnejšia než ustráchaná mama Hela a dokáže veci pomenovať bez okolkov. Hela mladšia sa netají, že už asi päť rokov je na antidepresívach. „Skúsila som ich vysadiť, ale bolo to katastrofálne. Som sledovaná psychiatričkou a to je dobre. Lieky potrebujem. Poviem vám, v našej situácii by sa tu zbláznil každý. Mne zatiaľ zistili „len“ osteopéniu, čo je taký predstupeň osteoporózy. Margitka aj ja máme ešte celiakiu a ja zatiaľ ako jediná z nás troch aj oficiálne depresiu. Hoci mama by moje lieky potrebovala ešte asi urgentnejšie než ja. Po rozvode rodičov, ktorý bol, bohužiaľ iba pred troma rokmi, sme vlastne tri zúfalé baby, ktoré prežívajú zo dňa na deň. Ja som na úrade práce, skúsim si podať žiadosť o invalidný dôchodok, aspoň čiastočný, ale viem, že neuspejem. Mám už dosť rečí o tom, ako sa vyhýbam robote. Sakra, viete ako rada by som mala výplatu a pracovala? Brigádovala som za pokladňou v supermarkete – dvanásť hodín za kasou, môj chrbát kolaboval. K tomu migrény a potom som na pár dní vždy len zaľahla. Teraz vypomáham v hostinci pri štadióne, keď sú zápasy, robím na hodinu-dve čašníčku. Šéf mi zavolá vždy, keď potrebuje. Do mesiaca si zarobím tak 60 eur, vďaka Bohu aj za ne.“

Hela mladšia začala mať psychické problémy, keď čoraz častešie volali záchranku k jej sestre Margitke. Keď sa aj záchranári báli pohnúť s ubolenou Margitkou, aby jej nespôsobili novú fraktúru. Sestra kňučala od bolesti a strachu. Hela sa o ňu bála, ľutovala ju, veľmi jej chcela pomôcť a nevedela ako. „Bolo to najstrašnejšie obdobie,“ vyzná lásku k sestre Hela. O svojom otcovi hovoria málo a opatrne. Rozvod mal byť oveľa skôr, otec dával prednosť alkoholu a automatom, neriešil, že výplatu treba doniesť domov, že má ťažko choré dieťa. „Kašľal na nás,“ poznamená Margitka a mama Hela prikývne.

„Sociálny“: Z ich niekdajšeho trojizbového bytu sa kvôli chýbajúcim peniazom presťahovali do mestského dvojizbáku. Potom prišiel rozvod a tri baby s minimálnym príjmom museli zbaliť kufre znovu. Už viac ako rok sa tisnú v niekdajšej ubytovni, prerobenej na sociálne byty. Izba štyri krát tri metre, kuchyňa možno tri krát tri, chodbička, v ktorej sa dvaja neotočia a kúpeľňa so záchodom, ktorej stav plače po renovácii. A za toto sa platí nájom 120 eur. Len pre pobavenie – ide o sociálny byt – čiže pre ľudí s nízkym príjmom... Keby si dali úradníci aspoň toľko námahy a vypustili slovíčko „sociálny“, nech sa ľudia cez slzy nesmejú. Je to absolútne na hlavu postavený systém. Poďme počítať: Mama Hela dostáva 260 opatrovateľské na Margitku, 35 eur je na diétu, 33 na benzín, 22 eur sú prídavky a 150 má platiť otec výživné. Dohromady do 500 eur. Z toho odrátajme nájom 120, elektrinu 45, ostáva na mesiac okolo 330 eur. Na chlieb s maslom by to hádam stačilo... Ibaže variť treba bezlepkovú stravu. Špeciálna múka – kilo za štyri eurá, špeciálne cestoviny, chlieb... o podobných výpočtoch sme písali v októbrovom príbehu. Plus príplatky za lieky... „Každá nečakaná Margitkina hospitalizácia je pre nás nočnou morou. Nie, za tie roky si nezvykla tráviť čas v nemocnici, je jej tam smutno, chodíme ju navštevovať ako sa len dá, minieme na benzín, ale v tej chvíli to neriešime, Margitka je pre nás obe na prvom mieste. Máme doslova zlomený život. Diagnóza jej zničila zuby, našťastie sa jej uľútostilo jednej pani zubárke a tá jej za symbolickú sumu urobila štyri predné porcelánové zuby. Lenže zuby odchádzajú už aj Hele, musíme šetriť... Margitke treba ortopedické topánky, chystáme do Nitry, kde jej urobia aspoň trošku podľa jej vkusu, veď má sedemnásť, nedá si na seba úplné zrúdy. Minimálne 50 eur bude doplatok za boty, kde na to vziať, netuším. My sa už doma z celej situácie naozaj len schizofrenicky smejeme, robíme si srandu ako sa tu nezmestíme, ako nemáme na šeky, ako nám hrkotajú v peňaženke len centy. Nemáme to ružové, no najhoršie je, že už mi nikde nedajú ani úver, aby sme si aspoň trochu zalátali dlžoby. Sme v mínuse a ten sa len prehlbuje. Margitka potrebuje kúpele, musí byť s doprovodom, na ten zasa nemáme peniaze... Je to kolotoč, z ktorého sa len krúti hlava. Musíme žiť, no je to ťažké!“