Lukáško 

Lukáško si ako najväčší gurmán odkusuje zo syrového pagáčika. Mňam! Ponúkne maminku aj mňa, keď s poďakovaním odmietneme, svetácky zašvitorí: „Nevadí, dám ho do postieľky!“ Čiže do bruška. Rapoce ostošesť. Maminka je Ivanka, ocko Rastík a polročná sestrička Nelka. Mladý pán tvrdí, že ho poslúcha, pritakáva, že má rád futbal, ale že teraz zo všetkého najviac chce ísť do herne. Všetko by bolo fajn, keby...

Reverz: Ocko Rastík prináša veľké tašky z auta, mama Ivanka hovorí čo a prečo, babka zatiaľ kočíkuje malú Nelku. Bohužiaľ, keby sa všetko sa nedialo na detskej onkológii. Rozkošnému Lukáškovi totiž začína ďalšia šichta. Chemoterapia. Dnes ho ale, po povinných odberoch, treba najskôr infúziami zavodniť. Tá vodička, ktorá „musí zničiť to zlé“, začne tiecť až zajtra. Lukáš má tri roky, škôlku stihol okúsiť len jeden týždeň. Pretože do jeho života nespravodlivo vhupla leukémia... Ivana začína od piky. Má tridsať jeden, s Rasťom sú spolu pätnásť rokov „Môj prvý a jediný,“ nádherne sa usmeje. Po dvoch nechcených potratoch sa tešila, že je znova v tom. Radosť nemala konca kraja. V domáckej regionálnej nemocnici však zažila veľký šok: „Bola som tak v ôsmom či deviatom týždni, keď mi zrazu oznámili, že na sone nevidno embryo. Primár následne rozhodol – ráno kyretáž. Volala mužovi, ten vzápätí na bratislavskú súkromnú kliniku – vraj nech príde čo najskôr. Podpísala reverz. Kyretáž, teda zrušenie tehotenstva, odmietla. „Lekársku správu mi podávali s tým, že nech si nemyslím, že v hlavnom meste mi povedia niečo iné. Potrat vraj urobia tak či tak. Lenže, neurobili.“ Ivana lapala po dychu, keď jej „bratislavské sono“ ukázalo srdiečko. Tak predsa!!! A začiatkom júla 2009 prišiel na svet Lukáško. Anjelik, ktorý, nebyť odvahy a reverzu rodičov, tu vôbec nemal byť! Ivana s Rasťom boli najšťastnejšími rodičmi na svete.

Na čelíčku sa mu tvorila hrčka, regionálna nemocnica opäť povedala niečo iné ako tá v hlavnom meste. Nič urgent, treba to len sledovať. „V ružinovskej nemocnici sme doslova klopali na dvere ambulancie a prosili o vyšetrenie. Luky mal sedem mesiacov, keď mu nebezpečne rastúcu cystu vyoperovali. Bolo to nezhubné, ale muselo to von. „Strašne sme a báli, ale Lukáško to zvládol. Ohromný bojovník,“ s láskou povie mama Ivana. Keď na jeho telíčku objavili kávové fliačiky, keď lekárka mraštila čelo a nariadila komplexné vyšetrenie s podozrením na neurofibromatózu, opäť prišlo obdobie strachu. Výsledky potešili – je to len alergická reakcia, nič strašidelné. Uf! Všetko zlé je preč, už bude len dobre. „Aký je Lukáško? Statočný a nádherne šikovný. Spontánny, milý. Na svoj vek vyspelý. Keď teraz, v septembri, nastúpil do škôlky, pani učiteľky nešetrili chválospevmi.“ Lenže.

Vďaka za internet: Na jar bol na ročnej preventívke. Pani doktorka povedala, bodaj by všetky deti boli tak zdravé ako Luky. V lete, v milovanej Bešeňovej ale Rasťo s Ivanou začali pozorovať, že niečo sa deje. Lukáško bol viac než sa patrí unavený, slabli mu nožičky, teplota taká nijaká - trochu nad 37 stupňov, „a vždy keď spadol, okamžite naskočila modrina,“ opisuje Rasťo. Modriny pribúdali aj v septembri, po nástupe do škôlky. Milujúci rodičia sadli k internetu – zadali príznaky svojho syna a medzi inými im tam vyskočila aj leukémia. Bola nedeľa a hneď v pondelok si v ordinácii pýtali odbery krvi. „Regionálny výsledok nás upokojil „Leukémia to nie je.“ Ktorá mama by tomu nechcela veriť! V utorok sa však karta obrátia. Laboratórny rozbor v Bratislave dokázal opak. Leukémia. V stredu okamžitý transport na Kramáre. Oddelenie detskej onkológie. Lukáško s babkou v sanitke, za ňou v aute Ivanka, ocko Rasťo, maličká sestrička Nelka. K tomu kopa tašiek plus more strachu a neistoty. Nádherne rozbehnutý život mladej rodiny dostal riadnu facku.

Na vlastné oči: Rozbor krvi bol zdrvujúci. Leukémia, kostná dreň - poškodené na 82 percent, miecha na 5 percent. Hlúpa otázka, ako sa to dá všetko stráviť... Ivanka na chodbe onkológie hompáľa na kolenách čerstvo prebudenú milovanú polročnú Nelku, snaží sa udržať slzy, podáva Lukáškovi džúsik a po pár sekundách ticha odpovie: „Zrúti sa vám svet. Nič nemá cenu a donekonečna sa pýtate prečo. Prečo náš Lukáško nesie taký kríž? Vybojovali sme si, doslova, jeho narodenie, veď pre niektorých lekárov on v mojom bruchu ani nebol, zvládli sme cystu na tvári, nepotvrdila sa neurofibromatóza... Prečo sa v troch rokoch musí zoznamovať s chemoterapiou? Prečo jeho krásne husté vlásky idú preč? Prečo nemôže trénovať futbal, na ktorý začal chodiť? Prečo nemôže chodiť za kamarátmi do škôlky? Prečo riešime otázku života a ...???“

Pozor, zmena témy. Z oddelenia prišiel na chodbu Luky. S pomocou ocka opatrne tlačí pri sebe stojan s infúziou na zavodnenie pred zajtrajšou chemoterapiou. Pohľad, ktorý bolí. Ale chytľavý úsmev malého drobca prebije smútok. „Mami, chcem ísť do herne,“ sladko povie chlapček, ktorému by človek zniesol aj modré z neba. Luky je na zjedenie, jasné, že je miláčikom oddelenia, s tetou upratovačkou si dohaduje grilovačku, zdravia ho všetky sestričky. Za mesiac a pol si na erárne nemocničné prostredie zvykol, jasné, že najviac ho láka herňa, ale rád si vypočuje aj pani doktorky, ktoré mu vždy správne vysvetlia, čo sa ide diať. Bystrý trojročný chlapček už zažil veľký pád. „Keď je leukopenický, musí byť na izolačke, prestal chodiť, znovu sme nabehli na plienky, neprajem to ani najväčšiemu nepriateľovi. Tak ako sme neveriaci, modlila som sa, aby úplne nezaľahol. Prosila som ho, že musí aspoň štvornožkovať, obaja sme ho s manželom podopierali, aby skúšal svoje nožičky a urobil pár krokov k hračke, ktorú sme mu pripravili k meninám. Nie, pred malým neplačem, ale potom večer do vankúša... Slzavé údolie. Verte, radšej by človek zobral tú pliagu na seba, než má na vlastné oči vidieť ako choroba kaličí vlastné dieťa,“ hovorí sympatická Ivana, ktorá internet zbožňuje aj nenávidí. Čítať si o leukémii, o rakovine všeobecne, je deprimujúce. Ivanka vie, že s Lukym sa dali na dlhý boj. Minimálne dvojročný, pričom najagresívnejší je prvý polrok. „Lenže už teraz sme trochu v sklze. Tak dva-tri týždne. Kvôli leukopénii. Vtedy sa zastaví chemoterapia.“ Na jednej strane vďaka internetu okamžite pochopili, že modrinky a únava môžu znamenať leukémiu. Snáď prišli včas. Pri nástupne na onko oddelenie im povedali, že o mesiac už mohlo byť veľmi, veľmi neskoro...

Je pondelok, polka novembra. Po vyše mesiaci boli s Lukym na tri dni doma. Vo vlastnom byte. „Hrozne pookrial. Zlepšila sa mu chôdza, je stabilnejší, silnejší, uvidíme, čo s ním urobí blížiaca sa dávka chemo. Prišli sme nabalení na dlho. Materskú s Nelkou prežívam zvláštne. Ďakujeme kamarátke, že môžeme v hlavnom meste spávať v jej prenájme, každý deň ale s malou trielime na Kramáre za Lukym. Nelka chodí na vychádzky na onkológiu, nič milé, ale nás tu potrebuje naše slniečko. Náš Lukáško, ktorý je najväčší hrdina na svete. Nikdy nemyslí len na seba, minule mi nakreslil štyri slniečka. Jedno je tatinko, jedno maminka, jedno Nelka, jedno on. Vie sa rozdať celý. Musíme vyhrať tento boj.“ Po dlhom čase sa Ivanka odhodlala k internetu. „Keď čítam všetky tie správy, že choroba môže o pol roka po liečbe udrieť znova a inde, keď čítam príbehy tých, ktorí sa liečili a... ,“ nedopovie. Statočná mama sa bojí plánovať. Život sa im obrátil naruby, strach o vlastné dieťa sa nedá opísať. Strach, z čoho budú žiť je ale na pretrase tiež. Treba platiť byt v rodnom meste, ale život v nemocničnej Bratislave nie je zadarmo. „Každé euro má pre nás obrovský význam, je ťažké ocitnúť sa zrazu v pozícii toho, kto potrebuje pomoc. Všetko je tak veľmi drahé. Zrazu zistíte, ako zle je nastavený sociálny systém, že na nič nemáme nárok, lebo Lukáško má len tri roky. Papierovo je pre sociálku akoby zdravé dieťa. Len koľko minieme na benzín, parkovné, prášky na pranie, nové pyžamká, ktoré pri toľkých infúziach malý aj cez plienky preciká... Vianoce? Kde? Neviem. Ak bude leukopenický... Vianoce budú tam, kde bude náš Lukáško. Strašne rád varí. Túži po kuchynke a gitare s naozajstnými strunami. To mu Ježiško musí priniesť. Hoci aj na onkológiu...