Bez oddychu 

Keď modriny po tele nebolia, bolí duša. Mama so synom, ktorý navonok vyzerá zdravo. Ale nie je.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2013?
Ťažký život s autistom. Dominikovo správanie je nevyspytateľné, ako-tak ho vie ukočírovať iba jeho mama Andrea, ktorá je na výchovu postihnutého syna sama. Ale aj ona občas skončí s modrinou od vlastného milovaného dieťaťa... Bývajú v sociálnom byte, napriek minimu peňazí musí byť doma vždy jeden a ten istý druh čokolády, lebo keď nie je, Dominik dokáže spustiť riadny cirkus. Andrea je šťastná, že zamestnávateľ je vyšiel v ústrety a ako predavačka pracuje len do tretej, aby stihla vyzdvihnúť Dominika zo školy a v zabehanom režime aby dokončili deň. I keď, plánovanie pri autistoch úplne vypadáva. Nikdy sa nevie nielen to, ako sa Dominik ráno zobudí, ale ani aký bude o hodinu-dve. Aj cestovanie MHD v ideálnom prípade trvá 20 minút, ale občas to trvá aj hodinu. Podľa chlapcovho správania treba radšej vystúpiť, prejsť zastávku pešo, nech sa ukľudní, potom zasa nastúpiť na ďalší spoj... Pomoc z príbehu išla na prázdninové aktivity pre Dominika, to bol aj Andrein cieľ.

Bez oddychu

Režim: Autistické črty sa prejavujú aj v maličkostiach, čokoládu zje iba z jedného obchodu, periny sa vyťahujú o pol ôsmej, len tak si nedá skočiť do reči a jedinou autoritou je preňho ako tak mama. Ktorá občas skončí s modrinou...

S Andreou je debata komplikovanejšia. Hocikedy sa preruší, lebo do kuchyne vbehne Dominik a ikstýkrát sa pýta, či si spolu niečo zahráme, lepšie povedané, prikazuje to. Dohadujeme si s ním časový limit, ešte šesť minút a prídeme za ním do izby. Chlapec nesúhlasí a vzdoruje. Krikom, šťuchaním do mamy, dupotom...

Andrea je zvyknutá, na úvod predsa povedala, že slovo oddych ona nepozná. Dominko je do bodky zmenil život. K lepšiemu? „To je bez debaty,“ láskyplne povie mama, ktorá nemá za sebou úplne pohodové detstvo, ale komplikovanú situáciu v jej vlastnej rodine rozoberať radšej nechce. Žije pre Dominika a basta.

Tušila to: Nikdy nemala ružové dievčenské sny – vodiť sa za ručičky s priateľom, stáť pred oltárom v nabubralých bielych šatách a predstavovať si neskonalú lásku až za hrob. Romantika nie je jej šálka kávy. Manželstvo s Dominkovým otcom nevyšlo, práve zahajujú rozvodové konanie, ale slušne sa obaja dohodli, že prieky si robiť nebudú. Ona mu v kontakte so synom brániť nebude, naopak, potešilo by ju, keby si vedel k synovi nájsť správnu cestu. Keby pochopil, že čierno-biela výchova pri Dominikovi neprichádza do úvahy. Vyhovieť mu vo všetkom, alebo ho prísne trestať – nie, tento recept je predsa zlý aj pri zdravom dieťati. A ich Dominik navyše zdravý nie je.

Tušila už krátko po pôrode, že jej syn nie je úplne v poriadku. Také čudno-zvláštne prejavy. Keď ho chcela pohladkať, veľmi razantne krútil hlavičkou zľava doprava, nemal rád dotyky. Iné bábätko, keď rozbalíš z plienky, od radosti kope nožičkami, Domčo zúrivo plakal. „Až vrieskal,“ podotkne Andrea s tým, že všetko hneď hovorila aj detskej lekárke. Bol nadmieru nepokojný a zlostný. Diagnóza sa napokon našla. ADHD syndróm, neskôr povýšený na hyperkinetiku. Čiže – veľmi, veľmi živé dieťa s poruchami správania. „A to sme neskončili. Už máme v papieroch aj Aspergerov syndróm, čiže autizmus a, bohužiaľ, lekári mi veľký optimizmus do budúcnosti nevlievajú. Dominik má tú agresívnejšiu formu, teda zlepšovať sa jeho stav nebude. Skôr naopak,“ opatrne povie a vyhrnie si tepláky. Modriny na nohách nevznikli náhodne, Andrea ich má od svojho osemročného syna. Ktorého nadovšetko ľúbi a ktorému skúša deň čo deň vysvetliť, že nesmie hneď na každého kričať a biť ho. „Momentálne sme už ale v stave, že hospitalizácia na detskej psychiatrii je viac než nutná. Koncom mesiaca Domčo nastupuje, snáď mu nanovo nastavia lieky, ktorých berie kopec a trochu sa jeho správanie zjemní.“

Električka: Dominik chodí do špeciálnej školy, je prvák a jeho zošity sú úhľadné. Nádherne píše, matematika mu ide bravúrne, z hlavy mi sype výsledky príkladov bez jediného zaváhania, aj čítanie je dobré. S mamou sa pred chvíľou dohodol, že si napíše úlohy a až po nich si môže pustiť telku. Poslúchol a bol zlatý na zjedenie. Po štvrťhodinke však nastal obrat a chlapec si už akoby nevedel rady sám so sebou, tak vbehával za nami do kuchyne a vymýšľal. Zlostil sa, kričal, že ho mama nemá rada a Andrea mu zdôrazňuje, že ho ľúbi najviac na svete, ale nemôže mať všetko hneď. Mladý pán natiahne ruku a chce mamu udrieť, netrafil sa, čo ho ešte viac nasrdilo...

„Je to ťažké, ale už som si zvykla a musela som prijať, že je iný. Že sa s ním na ihrisku nikto nechce hrať? Tak toto už naozaj neriešim. Pohľady cudzích sú mi doslova ukradnuté. Inak by som skončila v Pezinku. Keď raz v električke prišiel Domčo do sporu s jednou paňou, vyvrcholilo to príchodom policajtov. Šofér ich na mňa zavolal. Vraj mám nevychované decko. Darmo som vysvetľovala, že malý má diagnózy, nezabralo. Odvtedy nosím so sebou lekárske správy, aby som mala rukolapný dôkaz. Ale často radšej vystúpim z MHD, jednu zastávku prejdeme pešo, nech sa trochu ukľudní a zas nastúpime. A keď treba, znovu vystúpime. Cesta do školy by normálne trvala 15 minút, nám niekedy aj hodinu. Nie, nič si s ním nedokážem plánovať. Ja neviem nie čo bude zajtra, ale aký bude o hodinu-dve. Pritom navonok vyzerá ako zdravý anjelik. Psychické poruchy sú strašnou pliagou.“ Andrea si slzy zúfalstva necháva na noc, nech ju nik nevidí...

Je šťastná, že v práci jej vyšli v ústrety a nemusí chodiť na poobedňajšie či nočné služby. Robí do tretej, dokladá v obchode jogurty, „som v chladničkovom oddelení, kolegovia mi hovoria, že tam aspoň vychladnem z tých stresov, ktoré stále mám.“ V práci sa cíti ako v raji. Andrea nestojí o ľútosť, nie raz sa presvedčila, že spoľahnúť sa môže jedine sama na seba. Nezarobí veľa, ale nehundre a sympatické je aj to, že hoci, dlhy na pôžičkách má, ona chce pomoc v inom – Dominik už pol roka sníva o aquaparku na Liptove, videl to v telke a básní o tom non-stop. „Na trojdňový pobyt si nenašetrím ani keby čo bolo. A viem, že s malým to bude len horšie. Túžim mu dopriať tie tobogány a iné atrakcie, kým ešte ako-tak viem ukočírovať jeho správanie. Je mi jasné, že pre mňa to relax nebude, ale stačí mi vidieť radosť v Dominkových očiach a som namäkko.“



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Andrey s Dominikom oslovil. Radi by sme im prispeli na vysnívaný aquapark a pomohli s platbou nájomného na pár mesiacov. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Dominik.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Andrey s Dominikom oslovil. Radi by sme im prispeli na vysnívaný aquapark a pomohli s platbou nájomného na pár mesiacov. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Dominik.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed