Život s netvorom 

Mama štyroch detí vie, že mala konať skôr a je pyšná na svoju dcéru, ktorá zalarmovala políciu a agresívny otec sedí v base. Len 9 rokov.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2013?
Terka. Týraná psychicky aj fyzicky. Bitá ako posledný pes. Stále však chrániaca svoje deti. Najmä najmladšieho Miška. Ktorého jeho otec – tyran, držal pri otvorenom okne, že ho vyhodí, ak neprestane plakať. Miško, ktorý má svalovú atrofiu jed stredobodom vesmíru nielen mamy Terky, ale aj jej už čerstvo dospelej dcéry Mišky. Tá napokon našla odvahu a udala svojho otca, ktoré napokon odsúdili na 9 rokov basy. Po verdikte sudcu sa otec pozrel na Mišku a zasypel: „Teba zabijem, len čo ma pustia. Nájdem si ťa.“ V strachu teda žijú permanentne, z odmeraného trestu sa už 4 roky ukrojili... Mama Terka je na opatrovateľskom, v čase písania príbehu žili v prenájme, kde bolo treba urgentne uhradiť dlh. Vďaka príspevkom od dobrých ľudí, ktorí si príbeh prečítali, sa to aj podarilo. Po čase však Terka s Miškom na vozíčku a Miškou museli prenájom aj tak opustiť a skončili v krízovom centre.

Život s netvorom

Miško: „On prebudil v mame odvahu vzoprieť sa otcovi. Jeho zachránila Miška pred útočiacim otcom. Aj on už vie, že teraz sa majú dobre. Ale, vie aj to, že z 9-ročného trestu sa postupne odkrajuje...“

Slniečkom rodiny je šesťročný Miško. Silvestrovské dieťa, ktoré prišlo na svet riadne v termíne, s ideálnymi mierami: 51 centimetrov a 3150 gramov. Prvý syn Terky a Michala. Predtým sa podarili tri dievky, dnes 21 ročná Paulína, rok po nej prišla Terka a v 96-om Miška. O idylke ale i zďaleka nemôže byť reči. Na rovinu, vážna diagnóza Miška – svalová atrofia – je možno tým menším balvanom, ktorý všetkých ťaží.

Patriarchát: Skúsme ísť po poriadku, skúsme nájsť príčinu, prečo sa mama Terka dnes ocitla v zúfalej, nezávideniahodnej situácii. Hneď bude ale zrejmé, že chyba bola už kdesi na počiatku. Manžela a otca detí jednoducho vybrala úplne zle. Sekla sa riadne. Terka nemala vzor normálnej rodiny, nič také nepoznala. Rodičia boli alkoholici, vychovávala ju babka s dedkom a veľmi skoro sa osamostatnila. Michala si našla v tlačiarni, kde obaja pracovali. „S kolegyňou Blaženou sme sa stavili, že ktorá v ten deň viac odrobí, vyhrá Miša. Taká hlúpa babská rozmarnosť. Bola som väčší pracant, vyhrala som. Ale výhra to ani zďaleka nebola. Mišo bol moje prekliatie,“ hovorí Terka. Má 45 rokov, postavu anorektičky, výraz tváre je strhaný, bezradný. Troska. Zvnútra aj zvonka. Svoj život si už dávno neplánuje, rieši ho zo dňa na deň. Verí, že ešte aspoň šesť rokov bude relatívne kľud.

Jedine prvá dcéra Paulína vznikla dobrovoľne. „Ostatné sú dôsledkom znásilnenia. Ale oni za to nemôžu a ja ich ľúbim najviac ako sa len dá. Hoci ich detstvo, vlastne celý život, bol jedno velikánske peklo.“ Otec v rodine zaviedol primitívny patriarchát. Lenivý bol ako voš, do roboty pravidelne chodila len jeho žena. Jemu vyhovovala zápecníctvo, kamaráti, neskôr automaty. A keď prišiel domov, rozdával rozkazy na všetky strany. Sedemročná dcéra mu na povel varila kávu, praženicu, do zúrivosti ho vedel priviesť detský plač. Stačila len malá nepozornosť, napríklad rozbitý pohár a otec bil ostošesť. Dievčatá mlátil, keď bola mama v robote. Večer sa to obrátilo a zlomený nos, prasknutá sánka, modriny po celom tele „doprial“ svojej manželke. No a čo, že sa na všetko pozerali deti, že prosili, aby prestal. Zhúkol na nich, že ich pozabíja a bolo.

Olejom do ohňa bolo postihnutie druhorodenej dcéry Terky. Dievčatko malo svalovú atrofiu a okrem lásky potrebovalo pravidelné cvičenia, pri ktorých plakalo ono aj mama. Vojtova metóda bolí. „Zodpovedný“ otec radil žene, že „decko treba dať do ústavu, že je príťažou a v byte zavadzia.“ Pre mamu Terku nepredstaviteľné. Chorú dcérku milovala. Prečo ale neriešila svoju bezútešnú situáciu so stopercentným tyranom? Odpoveďou je dlhokánske ticho a myknutie plecom. Nevie. Potom sa pokúsi o analýzu: „Nebol alkoholik, pred cudzími mal slušné, uveriteľné vystupovanie, ani náznak, že doma trieska deti a ženu. Ja som jednoduchá žena, ktorá nemala „gule“ na vojnu s mužom. Hlásiť ho na polícii a potom doma dostať ešte väčšiu nakladačku. Navyše, veľakrát sa dušoval, že už bude dobrý. A ja som verila. Mesiac vydržal a potom sa všetko vrátilo do starých koľají. Dcéry sa ho báli, nenávideli ho, ja tiež...“, nepochopiteľne hovorí štvornásobná mama, ktorá ale milovanú chorú Terku napokon stratila. „Zomrela mesiac pred svojimi šiestimi narodeninami. Dnes by mala dvadsať... Stále nemám odvahu isť na jej hrob, pri bráne cintorína sa zaseknem a Paulíne s Miškou poviem, že ich tu počkám, nech zapália sviečku bezo mňa. Nejde to,“ roztrasene hovorí utrápená žena pozerajúc pritom na šesťročného Miška. Chutný anjelik dostal do vienka rovnakú chorobu ako jeho mŕtva sestrička. Svalová atrofia je veľká pliaga.

Miško: Aj štvrté dieťa Terky si lásku otca neužilo. Narodil sa na Silvestra, pri odchode z pôrodnice si ho síce prišiel zobrať aj Mišo, „ale sťatý bol riadne, páchlo z neho na sto honov.“ A hoci by si laik povedal, že keď po troch dcérach príde konečne syn, tato bude teda v siedmom nebi, opak bol pravdou. „Nechcel mu dať ani priezvisko, parchanta mám dať na adopciu. A to sme ešte boli v tom, že Miško, že je zdravý.“ Nebol. V ôsmom týždni len ležal, nepokúšal sa otočiť hlavičku, vedela som, že je zle. Mala som pred očami Terku... Mňa diagnóza už neprekvapila. O to viac som sa snažila venovať malému,“ spomína Terka. Miško bol poslednou kvapkou. Mama Terka akoby konečne nabrala odvahu a začala sa ozývať. Dcéry už boli veľké a podporovali ju v tom. Vkuse mame vtĺkali do hlavy, že musia od otca odísť. Keď mal malý dva a pol mesiaca, priznala sa detskej lekárke. S tyraniou, bitkami a najmä agresívnymi vyhrážkami. Že Miška zabije. „Miško plakal, muž ho od zúrivosti schmatol, otvoril okno a vrieskal, že ho vyhodí z okna. Niečo sa vo mne zlomilo, uvedomila som si, že on je toho fakt schopný.“ Skončila s deťmi v krízovom centre. Iba 4 dni. Terka totiž opäť podľahla a uverila sladkým sľubom psychopatického tyrana – že už nič také neurobí, nikoho biť nebude, už začnú fungovať ako pekná rodina...

Hrdinka Miška: Aby sme to skrátili, jasné, že sa nič nezmenilo, pribudlo len ďalšie dieťa – Miško, ktoré si zvykalo, že Vianoce ani narodeniny sa neoslavujú, že mama asi musí byť bitá, keď neposlúcha, že otec keď skríkne, tak sú všetci v pozore. A že naňho sa tato nikdy ani nepozrie... Medzitým sa rodina musela vysťahovať pre nedoplatky z bytu a žili na ubytovni. Brutálny zlom nastal pred vyše troma rokmi. A hrdinkou sa stala dnes sedemnásťročná Miška.

Mamu otec sekol päsťou do krku tak, že ostala nehybne ležať na zemi, necítila si jednu časť tváre, chrčala, strieskal aj Mišku. Vyvádzal ako zmyslov zbavený. Chcel ich zabiť. Miška v sekunde zobrala na ruky nevládneho Miška, utiekla na ulicu a zalarmovala políciu. Na ubytovňu nabehlo asi desať kukláčov. Aj Miško si to pamätá a popri hre s kockami bezstarostne opisuje: „Prišli kukláči, bolo ich veľa, otec ich chcel päsťou biť, oni zasa jeho. To bolo! Potom ho zobrali. Oco bol zlý...“ Dostal natvrdo deväť rokov. Za týranie, ublíženie na zdraví. Po vynesení rozsudku sa s kamennou tvárou otočil smerom k Miške, ktorá otca udala. Pozrel jej do očí a zasypel: „Teba zabijem, len čo ma pustia. Nájdem si ťa.“

Miška je pod dohľadom psychiatrov a psychológov. Nebola schopná dokončiť školu, týranie je v nej asi najhlbšie zakorenené. Nesníva o rodine, mužovi, deťoch. Je navonok otrlá a ľahostajná. Mala sklony k sebapoškodzovaniu. Niet sa čo čudovať. Rozpráva málo, odpovede sú jednoslovné. Jej svetom je Miško a mama. Staršia sestra je už vydatá, má dcérku, muža. Miška si chce urobiť opatrovateľský kurz a starať sa o chorého bračeka. Ktorý sa nikdy nepostaví na vlastné, ktorému postupne začne ochabovať aj svalstvo na rukách, začnú zlyhávať aj pľúca... Ale zatiaľ tomu tak nie je. Zatiaľ je z neho iba nechodiaci drobec, ktorý stačí aby sa bezbranne usmial a život má aj pre Mišku hneď zmysel. „Teraz je dobre, pokoj, kým je v base. Čo bude potom, neviem,“ povie Miška a mama Terka dopovie: „Musíme pred ním utiecť. Preč. Možno aj do cudziny. On svoju pomstu Miške myslí vážne. Je schopný ju aj zabiť. My ho poznáme najlepšie, žiadna basa jeho vnútro nezmení, najkrajšie obdobie máme teraz. Vieme, že večer nepríde a nezačne tu cirkus. Možno ešte šesť rokov nám to bude dopriate. Potom ho pustia a ....“



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Terky s deťmi oslovil. Žijú len z opatrovateľského, v prenájme. Skúsme im pomôcť s úhradou jednoizbáku, ale Terka s Miškou a Miškou potrebujú peniaze aj na základné živobytie. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Eva.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Terky s deťmi oslovil. Žijú len z opatrovateľského, v prenájme. Skúsme im pomôcť s úhradou jednoizbáku, ale Terka s Miškou a Miškou potrebujú peniaze aj na základné živobytie. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Eva.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed