Jediný 

Stále sa jej to zdá ako zlý sen. Chcela by sa ráno prebudiť do inej reality. Riešiť s Dušanom čo bolo v práci, pýtať sa deti na školu, baviť sa, čo budú variť v nedeľu na obed. „Hádať sa“, kto vyvenčí psa... drobnosti, ktorými žije bežná rodina. Nejde to. Na programe je jediná prosba.

Zlatka netúži po ničom inom, len aby jej manžel vyzdravel. Správy od lekárov ale veľa optimizmu nedávajú. Nikdy nemali peňazí nazvyš, no s manželovou rakovinou vhupla do rodiny aj iná diagnóza – chudoba.

Opatroval manželku: Zlatka má tridsať päť, jej milovaný Dušan o dvanásť viac. Teraz v októbri majú 21. výročie zoznámenia. „Je to moja najväčšia láska, nedokážem ani opísať, čo všetko pre mňa znamená. Jediný muž môjho života, s ktorým máme tri krásne deti. Prečo nám nie je dopriate žiť naďalej síce v skromnosti, ale v naozajstnej láske?“, utiera si slzy nešťastná žena. Toto leto to prišlo ako rana z jasného neba. Dušan sa sťažoval na bolesti krížov, spozornel, až keď jedného dňa močil krv. Smer urológia. Pár dní bral infúzie, dostával lieky, zrazu však mal pocit, že nie je v nemocnici ale na rekreácii. Nedostával liečbu, len tam ležal. A Zlatka to dostala z mosta do prosta – nádor na obličke, väčší než samotná oblička. Neoperatívne. Metastázy. Z urológie sa musia presunúť inam. Onkológia. Plač, beznádej, šok. „Je to zlé. Ďakujem Bohu za každý deň s Dušanom. Plačem, len keď ma nik nevidí. Zrútil sa mi svet, Dušan mi chradne pred očami. Všetko sa zmenilo, predtým sme sa rozprávali o každej maličkosti, teraz sa deti utiahli, uzatvorili do seba, sú zľaknuté. O manželovi ani nehovorím. Bojí sa, čo bude. A ja sa pred ním hrám na optimistickú hrdinku, no vnútri sa trasiem ako osika.“

Nevie, odkiaľ brať silu. Pritom sama je na invalidnom dôchodku, po druhej mozgovej príhode jej ochrnieva pravá strana tela. Vidno to na chôdzi, v pravej ruke nič neudrží, ako praváčka sa preorientováva písať ľavou. Dušan bol jej opatrovateľom, popritom ale brigádne pracoval ako technický pracovník. Každé euro do rodiny bolo a je potrebné. Zlatka do aleluja opakuje, že lepšieho muža na svete pre ňu niet. Dobre, že na tú hodovú muziku v dedinke za Sereďou išla. Tam sa prvýkrát stretli, ona mala iba pätnásť, on dvadsaťsedem. Mnohí si ťukali na čelo, takýto vzťah vraj bude určite len chvíľkový... Trvá dodnes. Zlatka porodila v osemnástich Dušana, dnes je z neho správny 17-ročný chalan, ktorý sa učí za barmana – čašníka, plánuje maturitu a hoci uvažuje aj o vysokej škole, začína si uvedomovať, že bude treba pomôcť mame. Otcov príjem chýba už dnes. Je šikovný, zo školy ho vyberajú na „bokovky“ – obsluhuje na svadbách, „nefláka sa, nedám naňho dopustiť,“ chváli syna utrápená mama. Dve dievčatá – desaťročná Jennifer a šesťročná Romika sú šidlá v rodine, vedia, že ocko je veľmi chorý, modlia sa za jeho uzdravenie. Detailom o ockovej chorobe sa ich snažia ešte chvíľu uchrániť. Ale aj ony vidia, že tatino má bolesti, nechutí mu jesť, nič s ním neurobí ani „vepřo, knedlo, zelo“, ktoré miloval. Stále chodí do nemocnice a mama je veľmi smutná...

Choroba a chudoba: Zlaticu Dušanova mama nikdy neprijala do rodiny. Prekážalo jej na nej všetko. Chvíľu aj bývali v jej byte, no bolo to z týždňa na týždeň ťažšie. Dušan pochopil, že to nemá význam, Zlatka si veľmi cení, že sa vzoprel vlastnej mame a zastal jej. Svojej manželky. Nechcel ju vidieť roztrasenú a zničenú, rozhodli sa, že sa musia postarať o seba samy. Dostali na rok tzv. pohotovostný jednoizbák, vyčerpali aj možné ročné predĺženie, na dlhšie to už nešlo. O kúpe vlastného mohli len básniť, žiadosť na byt majú podanú, no poradovník je dlhočizný. Skončili teda v prenajatom trojizbovom byte, ktoré ich stojí mesačne päť stovák. A hoci je manžel Dušan chorý „len“ druhý mesiac“, už teraz je jasné, že o chvíľu nebudú schopní platiť si tak drahú strechu nad hlavou. Dušan sa už do práce nevráti. „Najhoršie je, keď sa choroba stretne s chudobou. Keď večer zaspávam so strachom, aby manžel ráno otvoril oči a popritom sa bojím o to, čo bude o mesiac, dva. Kde budeme bývať, ako vyjsť s peniazmi. Slovo zúfalá je slabé...“ Dcéra nechodí na školské obedy, ani krúžky – niet ich z čoho platiť, šatstvo majú z druhej ruky, prechádzky po shopping centrách v Zlatkinej rodine nehrozia. V tejto famílii sa derú do popredia dva sny – ockovo uzdravenie a lacnejší prenájom v hlavnom meste. Teraz sú piati v troch izbách, ale zmestili by sa aj do dvoch.

Volajú sa tatino a mamina alebo láska a srdiečko moje. Zlatica by radšej chorobu vzala na seba, len nech je jej láska fit. „A keď by aj nemal byť úplne zdravý, len nech je s nami, musí,“ rozplače sa odušu. Zajtra ich čaká veľká kontrola, ukáže sa do akej miery zabrala chemoterapia a štyri ožiare. Nie, nie je pripravená na zlé prognózy, už teraz vie, že to nezvládne. „Veľmi ma bolí duša, doslova lapám po dychu, keď sa ponorím do smutných predstáv. Dušan musí zabojovať, musí sa stať zázrak, rozumiete? Štyridsaťsedem rokov nie je vek na odchod, chceme si užiť ešte veľa drobností. Nijaké dovolenky, drahé autá, chceme mať pekné Vianoce, chcem si dať s Dušanom kávu a vykecávať o blbostiach, chceme sa spolu tešiť z našich detí, chápete?“

Zlatka, kým mohla, pracovala, upratovala aj na troch „frontoch“. Po porážke to ale nejde. Je pomalá, slabšia a od stanovenia diagnózy manžela aj psychicky zrútená. Urgentnosť lacnejšieho prenájmu aj za cenu zníženia počtu izieb je na mieste. Jej invalidný dôchodok 280 eur, plus 66 rodinné prídavky a 50 eur kompenzačné na benzín a topánky, ktoré šúchaním pravej nohy rýchlejšie zoderie, hovoria za všetko. Dušan bral opatrovateľské 216 eur, ale vždy doniesol do domu ďalšie peniaze. Vyplatil sa ako prvé prenájom – strecha nad hlavou je predsa základ. Zvyšok zhltla strava, drogéria, električenky, účet za mobily. Zlatka sa rozplače, keď spomenie dnešný „incident“. Napriek tomu, že prenájom mali zaplatený, odpojili ich od elektriny. „Bola som v šoku, veď majiteľ bytu má z tých 500 eur platiť náklady spojené s užívaním bytu. Lenže on nezaplatil. Prosila som elektrárne o svetlo. Plakala im do telefónu, že mám ťažko chorého muža, že deti sa musia učiť do školy. Prišli a znova svietime, lenže okrem nervov ma to stálo aj stovku, ktorú som si musela narýchlo od viacerých požičať. Pritom nájom sme riadne zaplatili, neviem, čo som komu urobila, že sa na nás všetko valí.“

So všetkým sa zdôveruje synovi, je jej najväčšou oporou a sľubuje, že sa postará o sestry, o ňu, aj o otca. „Ale veď má len sedemnásť, nesmie nechať školu a začať zarábať. Bez papierov sa robota ťažko hľadá. Je po otcovi – svedomitý, pracovitý a láskyplný. Naša pýcha,“ prejde na veselšiu tému Zlatka a ospravedlňuje sa za slzy, ktoré predo mnou nedokázala udržať. Prežíva boj o život svojho manžela, prežíva boj o prežitie celej rodiny. Priveľa aj na koňa.