Tandemová família 

Bez mamy, bez bytu, s minimom peňazí. Dvaja chlapi z ubytovne čakajú, že sa dostanú na zoznam.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2013?
Nádherný chlapský tandem. Oco a syn. Rozumejú si aj bez slov. Doslova. Otec Peter je odkázaný na načúvací prístroj, na jedno ucho nepočuje vôbec, na druhom sú zvyšky sluchu. Po rozvode mu syna zverili do opatery a chlapi spolu bačujú báječne. Snívajú len o vlastnej streche nad hlavou, za ubytovňu sú síce vďační, ale „svoje je svoje.“ Veria, že jedného dňa im pridelí mesto aspoň maliličkú garzónku. Adrián má sedemnásť, ale nijakú pubertálnu drzosť v ňom nehľadajte. Váži si svojho otca za všetko. Ako varí, stará sa o domácnosť, chodí do práce, ako mu vlastne vôbec nechýba mama. Okrem materiálnej pomoci dostali Peter s Adriánom aj slušnú finančnú výpomoc, takého „Ježiška“ ešte nikdy nemali...

Tandemová família

Pár: Sú jedinou chlapskou dvojkou na ubytovni. A keby sa robilo bodovanie izieb za čistotu, určite by všetkých prevalcovali. Neskutočne silní Peter a Adrián!

Dnes Peter ukuchtil vyprážaný karfiol, varí každý deň. Adrián má šestnásť a teplú stravu potrebuje. Rovnako ako slušné bývanie. To ale zatiaľ hapruje. Chlapská dvojka, otec so synom, alias Peter a Adrián sú už zvyknutí. Že mama neexistuje a domov tiež nie je. Sťahovali sa už trinásť krát.

Sťahovačky: Ešte v 2005-om bol Adrián oficiálne zverený do opatery svojmu otcovi. Ten zrušil svoju robotu v Čechách, pochopil, že Anna svoju rolu mamy nezvláda. „Všetko začalo nástupom Adriána do prvej triedy. Zrazu začala byť hysterická, zlá, nervózna. Na maximum ju vedeli vytočiť krivé čiarky nášho syna, ktoré robil pri písaní prváckych domácich úloh. Po čase som zistil, že Adriána bila, situácia sa len a len zhoršovala, pochopil som, že výplata-nevýplata, musím sa o syna postarať ja. V 2007 nás rozviedli a odvtedy si bačujeme sami,“ hovorí Peter. Rozumieť mu, ale treba sa riadne sústrediť. V detstve prekonal trikrát zápal stredného ucha a následky sú trvalé. Na jedno ucho nepočuje a rokmi sa sluch rapídne vytratil aj z druhého ucha. Päťdesiatnik Peter je na čiastočnom invalidnom dôchodku, so synom sa ale vždy dohodnú ľavou zadnou.

„Nie nikdy som sa za otca nehanbil, nemám prečo a našťastie ani posmechy na jeho adresu som od kamarátov nezažil. Posunkovú reč neovládam, čítame si z pier, ale mnohému rozumiem aj z väčšej diaľky,“placho sa usmeje stredoškolák Adrián, ktorý na otázku, či mu niečo alebo niekto chýba placho odpovie : „Ani nie.“ Potom predsa len opatrne vysloví sen o vlastnej streche nad hlavou, verí, že raz sa jej dočkajú a naozaj si bude môcť povedať, že ide domov.

Ako trojčlenná rodina fungovali najskôr v okrese Partizánske, neskôr sa sťahovali do Veľkého Krtíša, kde mama Anna kúpila byt, bohužiaľ, ukázalo sa, že išlo o exemplárny podvod. Pôvodný majiteľ bytu totiž ani netušil, že niečo predal. Prišli o všetko. O peniaze, strechu nad hlavou a aj o poslednú štipku ilúzie. Nastúpi kolotoč prenájmov a po rozvode sa Peter rozhodol, že sa vracia na Záhorie. K mame a Adrián k babke. Ktorá je dodnes hlavnou ženou ich života. Na trvalé bývanie to ale nebolo, po dohode veľkého a malého chlapa sa napokon zhodli, že okúsia život v hlavnom meste. Na prenájom síce nebolo, ale vďační boli aj za pobyt v krízovom centre. Dokonca si ho dodnes pochvaľujú. „Áno, bolo tam celkom dobre, nanovo zariadené, milý personál, slušní klienti, mám odtiaľ aj kamarátov,“ komentuje Adrián s poznámkou, že v takomto centre mohli fungovať len desať mesiacov. To je maximálna hranica. Peter dôsledne počúva svojho syna a súhlasne pritakáva: „Áno, krízové centrum sa najviac podobalo domovu, príjemné prostredie vonku aj vnútri.“

Na ubytovni svietia: Odtiaľ sa presunuli sem. Do mestskej ubytovne, ktorá na prvý dojem pôsobí ako študentský internát, ale stačí keď vojdete dovnútra, okamžite na človeka padne obrovská ťažoba. Uf, dostať sa sem by nebola balada... Zmes pofidérnych pachov, do výťahu ako návšteva radšej nevkročím, schody na piate beriem rýchlosťou blesku pre istotu po dvoch, aby som to mala čo najskôr z krku. Hoci nechcem, vypočujem si debatu na treťom poschodí o šváboch a plošticiach, kde v ktorom byte vraj sú... Na dlhokánskej chodbe opatrne klopem na dvere Petra a hoci otvára hneď, mne sa to zdá ako večnosť. Sekunda sa nekonečne vlečie, keď stojíte na chodbe a zľava i sprava vás očumuje do desať zvláštnych týpkov. Do izbičky Petra a Adriána som vkĺzla tuším aj bez pozdravu. Cítila som, že tu už budem v bezpečí, najmä vnútornom.

Čisto, voňavo, skromne, no útulne zariadená domácnosť. Petrovi sa rozžiaria oči, keď ho chválim, aká je z neho gazdiná. Hanblivo si buchne rukami o stehná a kúzelne odpovie: „Snažím sa.“ Dve váľandy, kúsok obývačkovej steny, telka, stolík, skriňa a chladnička. Všetko dary od dobrých ľudí. Na minichodbičke pokus o kuchynskú časť. Varí sa na dvojplatničke a Peter sa malebne rozhovorí o svojom „chlapskom“ sne – elektrický sporák. S rúrou, aby mohol upiecť mäso, ale aj koláč. Jasne, že vie. Recepty nepotrebuje, roky varí z hlavy a netočí len tri jedlá dokola. „Chutí mi od neho všetko, len nech nerobí špenát, ten nemusím,“ vzdá kulinársku poctu otcovi jeho jediný syn. A hlavná opora v živote. Vzájomne sa držia nad vodou a keďže sú to chlapi, nepotrebujú si to dokazovať slovami. Dodržujú nepísané dohody a basta. Adrián vie, že má byť doma do deviatej, vie, že škola je dôležitá a záškoláctvo je hovadina. Slušnosť je to, čo v tejto tandemovej famílii cítiť na sto kilometrov, je to dvojka, ktorá na takúto ubytovňu nepatrí. Nepasuje sem.

Byt, Vianoce, sánka: Bývajú tu už rok a sú vďační, že majú strechu nad hlavou. Trvalé bydlisko je však len Bratislava, nijaká ulica ani číslo domu. Peter chodí po úradoch a zisťuje možnosti, po piatich rokoch trvalého pobytu v meste si môže požiadať o sociálny byt. Chlapi majú v počtoch jasno – 2016 im skončí päťročnica a môžu sa zaradiť do zoznamu čakateľov... Stačí im jednoizbák, Adrián myšlienku o vlastnej izbe dávno zavrhol, je realista. Otec maká v nemocničnej práčovni, zarobí štyristo eur, k tomu invalidný stosedemdesiat plus šesťdesiat šesť eur výživné od mamy. To ale občas chodí, občas nie. Peter požiadal o zvýšenie, veď syn rastie do neba, apetít tiež nie je babätkovský a treba platiť aj veci do školy. Fakt, že chalan potrebuje notebook, to je už v roli blúznenia. Nemajú na to, nech sa akokoľvek rozkrájajú. Peter totiž ešte spláca dlžoby, ktoré na jeho meno urobila bývalá manželka. Klasika, na jeho meno zobrala úver a basta... „Zrážajú mi z účtu, na živobytie nám mesačne ostane sto, maximálne o päťdesiat viac eur. Je to ťažké, od kolegov si požičiam niekedy päť alebo desať eur, aby som mohol niečo uvariť. Vždy vrátim, vždy,“ dušuje sa Peter a aj najväčšiemu nevercovi musí byť jasné, že tento človek je dobrák od kosti a v živote by nikomu neklamal.

Zvláštnu príchuť majú aj Vianoce na ubytovni alebo? Adrián sa pomrví a oponuje: „Prečo by mali byť iné, veď oco uvarí všetko. Kapustnicu, šalát, rybu, máme aj oplátky, aj stromček.“ S darčekmi je to poslabšie, ale vždy Peter nejakú drobnosť synovi dopraje. Mama naňho zvysoka roky kašle, Adrián k nej nič necíti, osem rokov ju nevidel a už ani netúži s ňou byť. Je mu len ľúto otca, že ostal na všetko sám. Preto verí, že keď zmaturuje, nájde si robotu a s otcom už dokážu utiahnuť aj nájomné v naozajstnom byte. A odložia aj na zubné implantáty, ktoré otec potrebuje, ale nemá naň peniaze. Pri dávnej autohavárii utrpel zlomeninu sánky, už roky ju má spojenú len drôtmi a už sa trápi aj vedľajšími účinkami. Po celom tele sa mu z tých drôtov robia hrče, práve ho čaká operácia, na bruchu už hrče šarapatia priveľmi. Veria, že všetko dopadne dobre.



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Petra s Adriánom oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, prispeli na nový sporák, práčku, notebook a implantáty pre obetavého otca Petra. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Peter.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Petra s Adriánom oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, prispeli na nový sporák, práčku, notebook a implantáty pre obetavého otca Petra. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Peter.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed