Zázračná Jana 

V pätnástich sa jej zrútil svet prvýkrát, o štyri roky, dva dni po svadbe vlastne druhýkrát. Spomienky bolia, ale Jana sa im nepoddala.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2014?
Naša pomoc je síce len kvapkou v mori, ale aj tá je, častokrát, v danej chvíli doslova životná. Aj minulý rok sme sa, bohužiaľ, stretávali s chudobou vo všetkých podobách. Choroba, strata práce, príp. práca za minimálnu mzdu, exekúcie, absencia otca v rodine a mame ostalo na krku niekoľko detí... Všetci hrdinovia našich príbehov v minulom roku si pomoc zaslúžili a dočkali sa jej aj vďaka priestoru v Nota bene a čitateľom, ktorým patrí hlboka poklona – v dnešnej dobe siahnuť do vlastného vrecka a prispieť na osud cudzieho je veľká vec, vážime si to a za vlaňajšie rodiny prikladáme jedno obrovské ĎAKUJEME!

Zázračná Jana

Hrdinka: Podlomené zdravie, tyrania, chudoba. Jana ale nezatrpkla: „Teším sa, že chodím a dýcham.“

Poondiata kofola! Janke zmenila od základov život, lekári jej dávali dvadsať percent na prežitie. Mala pätnásť... Bolo to v osemdesiatom siedmom, v auguste. Išla s otcom po kofolu, len pár mizerných kilometrov. Náraz do stromu a tma. „Ale som tu a vďačím osudu, že mi dal druhú šancu na život,“ zhrnie štyridsaťdva ročná dvojnásobná mama. Rozvedená. S jej komentárom: „Konečne!“

Dávali jej 20 %: Narodila sa na Vianoce, tesne pred polnocou, darček ako vyšitý. :-) Rozprávkový štart, lenže Jankin život ju ani zďaleka nepripomína. V maličkej prenajatej garzónke pomaly rozpletá svoj svet, napriek všetkému, energická žena. Slza nepadne, statočná mama totiž vie, že sebaľútosť by ju dostala do záhuby. Na otázku, či je šťastná, bez váhania odpovie: „Ale áno, som. Veď žijem!“

Šoféroval vtedy otec, dostal mikrospánok a z kofoly nebolo nič. Jeho dcéra sa po troch dňoch prebrala z kómy. Zaviazané ruky, prelepené oči a pýtala si mamičku. Ani jej netrklo, že je to s ňou vážne. Pamätá si ale jedno: tunel, svetlo s dúhou a ona stojí asi päť metrov pred tým tunelom. Videla ruku, ktorá jej bránila doňho vojsť. „A ešte mi hrubý mužský hlas hovoril, že sa musím vrátiť. Neuverí možno nikto, ale ja mám z toho aj teraz, po 26-tich rokoch zimomriavky.“ Realita bola ale krutá. Janka prišla definitívne o zrak na pravom oku, „vôbec mi to ale nedošlo, keď sa ma v nemocnici pýtali, či dobre vidím, z fleku som im odpovedala, že áno. A pritom som sa na svet dívala len jedným okom.“ Okrem zdeformovanej tváre, kvôli ktorej mala zakázané zrkadlo a príbor, pretože Janka na lyžičke uvidela svoj odraz tváre bola dokaličená najmä ľavá noha. Na sedemkrát zlomená, operácia bola nevyhnutná. A nie jedna. Následky autohavárie sa s touto ženou vlečú dodnes. Má za sebou dvadsať narkóz, zlikvidované kĺby, pridružila sa aj diapetická nefropatia. Zjednodušene, odchádza jej jedna oblička. Artróza štvrtého, posledného stupňa ju dohnala k invalidnému dôchodku. Čiastočnému. Bez dvoch francúzskych barlí sa nepohne. Plus povinný bedrový pás, bandáž kolena, najnovšie ju čaká rehabilitácia pre zničené lakte – roky opreté o barle sa dostavili... „Nezabudnime aj na depresie, zaháňam ich ako sa len dá, ale vlani v novembri to nešlo. K psychiatrovi som išla dobrovoľne.“

Spackaný život od pätnástich nemala len ona. Otec, ktorý bol vinníkom nehody to neuniesol. Výčitky mu prerástli cez hlavu a už nikdy sa nevrátil do starých koľají. Až do konca svojho života bol pod drobnohľadom psychiatrov. „Ja som mu nemala čo odpúšťať, nemohol za to. Zvláštne, no pre mňa typické bolo, že ešte z nemocničnej postele som na mamu vybľafla, že vodičák na motorku si stále plánujem urobiť,“ pousmeje sa vianočné dieťa a dodá: „ Jasné, že ho nemám. Lekári ma stopli. Rovnako aj škola. Učila som sa za kuchárku, dokončila som prvý ročník, do druhého som nenastúpila a po roku pozviechavania sa, som sa zamestnala na vrátnici a tam som ho spoznala. Imra. Moje prekliatie.“

Prvý deň D, druhý, tretí...: Prišiel do podniku za mamou. Vo vestibule si zapálil, energická mladá vrátnička ho vyhodila. Nech sa páči, cigaretka na ulici, tu nie! Na druhý deň jej priniesol s úsmevom kvety a bola ruka v rukáve. Do roka svadba, Janka v štvrtom mesiaci a myslela si, že rozprávka konečne začína. Imra milovala. Dva dni po svadbe ale prišlo kruté prebudenie. Jej mladomanžel, ktorý si ani na svadbe neštrngol alkoholom sa priznal, že má za sebou protialkoholické liečenie. Ale, že už roky nepije a je čistý. A tak to už navždy ostane. „Zúrila som, bolo to akoby ma podviedol. Ale ok, strávila som to a snažila sa mu veriť. Márne.“ Okrem toho , že sa len pofľakoval a iba občas zarobil na fuškách, prišiel deň D. Ožral sa na mol a premenil sa na hovädo. Spadol na dno a „zvyšok nášho spoločného života z neho už len na krátky čas vždy trochu povyskočil. Spoľahnutie, opora, dôvera – pre naše manželstvo cudzie pojmy. Urážky, bitky, vyhrážky, rozbitý nábytok – áno, toto bol náš režim.“ Udrel aj Jankinu mamu, ušlo sa aj deťom. Udania na polícii sa kopili, Imrove sľuby tiež. Do toho sa Janke zhoršovalo poškodené oko. Odtrhnutý hlavný očný nerv znamenal jediné – vybratie oka a nahradenie protézou. Od 2002-hého si Janka na noc vylúpne očnú protézu, prepláchne ju, odloží na servítku a uloží sa do postele. Každé tri roky jej vytvarujú nový model. „Človek privykne na všetko. A ak je sprostý, čo bol aj môj prípad, tak si zvykne aj na tyraniu. Nechápem, prečo som toľko rokov nenabrala odvahu a neodišla s dcérou aj synom preč. Rozvedená som len od roku 2010. Pomohol mi kolega.“

Papiere a paplóny: Apropó, práca sa invalidnej dôchodkyni nikdy nebridila. Do roboty chodila stále, uživiť dve deti nebola sranda, ale „potrebujem aj kontakt s ľuďmi, nie som domased.“ Kolega si všimol jej mrzutý výraz tváre, modriny a hodil s ňou reč. Bolo to vo štvrtok a v sobotu už Janka prespala s deťmi v krízovom centre. Zbalila si najmä doklady, od rodných listov až po ten sobášny, do tašky nahádzala oblečenie pre deti, plus starý počítač a paplóny. Ani o omrvinku viac. Bola na seba pyšná, keď žiadosť o rozvod naozaj podala. A dnes odušu ďakuje bývalému kolegovi, ktorý ju nakopol a vytiahol z bahna. Možno sa ešte podarí naštartovať aj jej deti. Hoci sú už dospelé. Mladšia Janka tento rok maturuje na zdravotke, nemčina jej ide ako po masle, plány má jasné – skúsiť život na Západe. „Prešla si ale peklom, otec nebral ohľad na deti, bolo mu jedno, že rastú v chorom prostredí. Janka chodí k psychologičke, verím, že sa raz pevne postaví na vlastné nohy. Syn sa osamostatnil, býva v prenájme s kamarátom, alfou a omegou je preňho práca, pri ktorej by vydržal. Otec mu žiadny príklad k zodpovednosti nedal, preto mám trpezlivosť a verím, že „malý Imro“ sa naštartuje. Nepije, nie je asociál, len sa už pridlho hľadá. Ale ľúbim ho, rovnako ako Janku, sú to moje zlatíčka, ktoré ma držia nad vodou. Len pre ne žijem.“

Z krízového centra prešla na ubytovňu. Nijaká výhra. Podozrivé týpky tam fungujú, človek sa večer miestami až bojí vojsť do erárnej izby. Od domova má ubytovňa riadne ďaleko. Janka robila všetko preto, aby sa dostala k vlastnej streche nad hlavou. A už rok ju má. Prenajatú, ale má! V maličkej cimre ukazuje paplóny – spomienky na manželstvo s mužom, na stole je aj ten počítač, ktorý brala deťom. Dosluhuje a pre maturantku Janku by sa viac než urgentne zišiel nový notebook. Písať Ježiškovi ale nemalo zmysel. Príjem tejto rodiny je na hranici únosnosti. Poďme rátať: čiastočný invalidný mamy Jany bol 159,90 eur, „od januára ho ale zvýšili na „neuveriteľných 164 eur,“, zavtipkuje „milionárka“ Jana. Upratuje v dvoch firmách, dokopy šesť hodín denne, dohromady zarobí 150 eur. Plus náhradné výživné od štátu na dcéru – stovka. A rodinné prídavky – 23 eur. Suma sumárum – niečo cez 430. Za strechu nad hlavou ale mesačne odíde presne 360. A teraz, skúste žiť! Keď treba splácať aj dlhy za exmanžela. Nebyť brigády malej Jany, ktorá prinesie stovku do rodinného rozpočtu, nebolo by ani na jedlo. Baby však fungujú skvele, jedna chápe druhú, večer zaspávajú spolu na spojených váľandách a mala Jana vie, že má tú najúžasnejšiu mamu na svete a veľká Jana vie, že jej dcéra je jej slnkom. „Vlastne, v tejto garzónke si začíname písať svoju rozprávku. Život bez kriku, bitky, hádok. Konečne máme doma lásku, nehu, aj smiech. Teším sa, áno, som šťastná,“ – vyprevádza ma ohromná bojovníčka. Jana. Zázračná žena.



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Janky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, prispeli na notebook pre jej dcéru, pomohli aspoň na čas s úhradou prenájmu, či s doplatkom na kúpele, kam by tento rok konečne rada zašla. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Janka.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Janky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, prispeli na notebook pre jej dcéru, pomohli aspoň na čas s úhradou prenájmu, či s doplatkom na kúpele, kam by tento rok konečne rada zašla. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Janka.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed