V krehkom stabilizovanom stave 

Na skromnú ženu sa toho nakopilo viac než dosť. Choroba naštartovala aj chudobu.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2014?
Naša pomoc je síce len kvapkou v mori, ale aj tá je, častokrát, v danej chvíli doslova životná. Aj minulý rok sme sa, bohužiaľ, stretávali s chudobou vo všetkých podobách. Choroba, strata práce, príp. práca za minimálnu mzdu, exekúcie, absencia otca v rodine a mame ostalo na krku niekoľko detí... Všetci hrdinovia našich príbehov v minulom roku si pomoc zaslúžili a dočkali sa jej aj vďaka priestoru v Nota bene a čitateľom, ktorým patrí hlboka poklona – v dnešnej dobe siahnuť do vlastného vrecka a prispieť na osud cudzieho je veľká vec, vážime si to a za vlaňajšie rodiny prikladáme jedno obrovské ĎAKUJEME!

V krehkom stabilizovanom stave

Prežíva: Dáši lekár napísal, že je v krehkom stabilizovanom stave. Vystihol to presne. Stačí máličko a môže sa spustiť lavína...

Dáška. Zlomená duša, ktorá bojuje s osudom doslova z posledných síl. Nad vodou ju držia vnúčatá, no tie ani zďaleka nemôžu tušiť, čo sa s ich babkou deje. Na otázku, či je šťastná, cudne skloní hlavu a ovláda sa na maximum, aby sa nespustil potok sĺz.

V polke januára mala 45, darček dostala vskutku originálny... Objednali ju na veľké cétečko, „aj lekári majú silné podozrenie, že choroba je naplno späť. Nebol to pre mňa šok, pod psa sa cítim už dobré štyri mesiace. Som prehnane unavená, oslabnutá, búši mi srdce, viem si zrátať dva plus dva...,“ potichu povie drobná, útla žena. Plná bolesti a bezradnosti. Už tretí rok je onkologickým pacientom, na pravidelné kontroly chodí na oddelenie, ktoré optimisticky veru neznie: paliatívne.

Kedysi: Život mala krásne zabehnutý, napriek chorobe, ktorá ju zožiera zvnútra i zvonka, sa jej pri rozprávaní o manželovi Ľubošovi, nádherne rozžiari celá tvár. „Najlepší chlap na svete,“ s pýchou dodá a ponára sa do rodinných spomienok. Keď všetko fungovalo ako má. Deti, práca, dom. I keď prostredná z troch detí, jediná dcéra Zuzanka, prišla na svet s hendikepmi. Sluchovo postihnutá, s vážnou poruchou srdca, pri ktorej jej z ničoho nič zmeravie svalstvo aj na niekoľko týždňov . Dáška by za ňu dala aj život. Mohla ju nechať v hlavnom meste na internáte pri špeciálnej škole pre deti s poruchami sluchu už od prvej triedy. „Zomrela by som však bez nej. Radšej som každý deň vstávala o štvrtej, aby som pripravila raňajky a s malou stíhala autobus. Zuzanka je naše zlatíčko, nechať malé dieťa v erárnom prostredí, nie, to by som neprežila. A som pyšná, že vie čítať a písať, zvládne domáce práce, vie navariť. Len je izolovaná od okolitého sveta. “Nemá kamarátov, našťastie má skvelých bratov, švagriné, neterky.“

Aj napriek Zuzankiným diagnózam fungovali ako šťastná família. V nádhernom dome, kde mal každý svoju izbu, kde Dáška varila v kuchyni presne podľa svojich predstáv, slzy sa jej tisnú do očí, keď ukazuje fotky baráku s bielou fasádou. So záhradou. “Bože, ako som milovala kvety, hrabať sa v skalke, nikde nesmela byť ani burinka.“ Zbožňovala sviatky. Na Vianoce, Veľkú noc – vždy muselo prestieranie ladiť s výzdobou, raz darmo, Dáška bola pedant. Pri spomienke na nedeľné vyváranie až zalapá po dychu. To boli časy! Plnené kuracie prsia rozvoňali dom už o desiatej doobeda, syn len vstal z postele a hneď žobronil, či môže ochutnať čerstvý rezeň.“ Dnes? Každú nedeľu rízky? „Prosím vás, kdeže!“, trpko skonštatuje chorá žena. Život sa jej začal rúcať v 2010-om. Keď krátko pred Vianocami začala skloňovať slovo rakovina. Samej sa jej nechce veriť, že všetko nabralo tak dramatický spád.

Choroba, chudoba: Najskôr jej vybrali len maternicu, po operácii ju poslali domov, hoci sa sťažovala na ukrutné bolesti brucha. Nezapla ani nohavice, tak ho mala naliate. Pamätá si, že šoféra sanitky prosila, aby jej zastavil v miestnej nemocnici, chcela ísť na gastroskopiu, nech ju, sakra, skontrolujú. Sanitka ju ale doviezla rovno domov. Na druhý deň boli Vianoce. Dáška ich preplakala od bolesti, volali aj záchranku a na prvý sviatok vianočný ju urgent operovali – zauzlenie čriev. „Dôkaz, že som si nič nevymýšľala.“ Skráťme to. Krátko po Novom roku histológia potvrdila 9 centimetrový zhubný myóm za maternicou, bola streda a vo štvrtok urgent operácia, vybrali jej vaječníky, po zotavení zo zákroku začala s nepríjemnou liečbou. A tá zanechala na trojnásobnej mame trvalé následky. Nedôstojné večné hnačkovanie, všetko z nej ide von v ukrutných bolestiach, konečník je doslova spálený po ožiaroch a keď naposledy so slzami prišla k lekárovi, že už sa to nedá vydržať, pán doktor aj do papierov napísal, že pacientka trpí až týrajúcimi bolesťami. Navrhol stómiu. Dáša sa na vývod psychicky pripravuje, desí sa toho, no verí, že hádam trochu bolestí ubudne. Počká si ale ešte na to veľké cétečko, nech vie, ako na tom je s rakovinou. Či je v recidíve. „Myslím si, že som,“ potichu povie a slzy už neudrží... Z niekdajších 92 kíl je dnes ledva 46. Kosť a koža, popolavá tvár, veľké smutné oči...

Stanovenie jej diagnózy bolo akoby spúšťačom kliatby na celú jej rodinu. Presne na Veľkú noc pred troma rokmi zomrela jej päť mesačná vnučka Helenka. Babkine slniečko odišlo do neba pre choré srdiečko. Následne mal Dáškin syn autonehodu, po vystrábení sa zo zranení dostal v práci padáka. A to zarábal veľmi slušne – „na staré koruny do päťdesiat tisíc“. Ibaže práve na syna si zobrali miliónovú pôžičku a keď prišiel o príjem, žiadal o odklad splátok. Namiesto toho sa dočkali exekúcie na dom. „A aj sme oň prišli, celé to bolo prapodivné, zvláštne, nemali sme však na právnika. Dom kúpil akýsi priekupník, ktorý ho prenajíma za 500 eur na mesiac. Na tú ulicu radšej ani nechodím, nemôžem sa dívať na dom, kde sme žili šťastne, bolí to, veľmi to bolí.“

Situáciu bolo treba urgent riešiť. Najstarší syn sa už osamostatnil, chorá Dáška s mužom, dcérou a mladším synom s nevestou a malou vnučkou skončili u Dáškinej sestry. V rodičovskom dome. Na pozemku im sestra dala súhlas na stavbu menšieho baráčiku. Postavili sa základy, keď zo dňa na deň Dáša s rodinou museli z pozemku odísť. „Rodinu si proste nevyberáte. Nepomohlo nič, nemalo význam prosiť, že nech počkajú, kým vyzdraviem.“ Skončili sme v karaváne. Ako úplní úbožiaci. V štyridsiatkach horúčkach prosila sestru, nech ju aspoň pustí na toaletu. „Potupné, chcela som zomrieť a nezavadzať.“ Na onkológii zistili, že prekonala ťažký zápal pľúc, bola slabá ako mucha, imunita v kýbli – to všetko sa dialo vlani. A ťahá sa to dodnes. Hoci, akú-takú strechu nad hlavou už majú. Prenajatý jednoizbák, tlačia sa v ňom siedmi, z toho dve malé vnučky. Jasné, že ani postelí toľko nie je, ani paplónov – „ale nie sme úplní bezdomovci. Za 350 eur sme natlačení ako sardinky. Je mi z toho do plaču. Manžel je už psychicky na dne, tak veľmi by šiel pracovať, lenže. Má 52 a je Róm, poviem vám, ťažká kombinácia....“

Z invalidného dôchodku - 241,70 eur jej veľa neostane. Väčšina totiž ide na lieky. „Aha, čo nosím stále so sebou,“ povie Dáša a vyťahuje vrecúško s vložkami, gázou, mastičkami, tabletkami, buničinovou vatou. „Desím sa chvíle, keď budem musieť odbehnúť na toaletu, preto radšej nič teraz nejem a nepijem,“ vysvetľuje. Skúsme ale rátať. Tabletky proti hnačkám stoja Dášu štyri eurá na deň, poisťovňa neprepláca. Musí ich brať každý deň, tridsať dní v mesiaci krát štyri – stodvadsať eur je fuč. Mastička za jedenásť eur na spálený konečník vydrží týždeň... K tomu všetkému milión hygienických potrieb. Nehovorme radšej o diéte a špeciálnej strave, ktorú by takýto pacient mal mať. Dáša je totiž rada, keď necíti hlad. Vďačná ako malé dieťa je za obloženú bagetu, dnes ešte nejedla. V peňaženke nemá ani cent, „hanbím sa, prepáčte,“ povie žena, ktorá si zaslúži našu pomoc. Zdravotne jej pomôcť veľmi nevieme, môžeme držať palce, ale aspoň o máličko jej zvýšiť komfort života, to by sme radi. Dáška, bojuj!



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Dášky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, prispeli na skvalitnenie uboleného života. Príspevkami na lieky, na stravu, pomoc s úhradou prenájmu. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Dáška.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Dášky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, prispeli na skvalitnenie uboleného života. Príspevkami na lieky, na stravu, pomoc s úhradou prenájmu. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Dáška.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed