Musím to zvládnuť 

Prázdne vrecká, prázdna chladnička, ale znižujúce sa dlhy po ex a skvelé deti.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2014?
Naša pomoc je síce len kvapkou v mori, ale aj tá je, častokrát, v danej chvíli doslova životná. Aj minulý rok sme sa, bohužiaľ, stretávali s chudobou vo všetkých podobách. Choroba, strata práce, príp. práca za minimálnu mzdu, exekúcie, absencia otca v rodine a mame ostalo na krku niekoľko detí... Všetci hrdinovia našich príbehov v minulom roku si pomoc zaslúžili a dočkali sa jej aj vďaka priestoru v Nota bene a čitateľom, ktorým patrí hlboka poklona – v dnešnej dobe siahnuť do vlastného vrecka a prispieť na osud cudzieho je veľká vec, vážime si to a za vlaňajšie rodiny prikladáme jedno obrovské ĎAKUJEME!

Musím to zvládnuť

Kúzelníčka: Mama Vierka. Pochopila, že iná možnosť ako pustiť sa do splácania dlhov po exmanželovi neexistuje. Keď vyplatí prenájom bytu, mesačné splátky dlhov – ostane jej na živobytie takmer prázdna peňaženka. Ale výsledok sa dostavuje. Už treba vyplatiť „len“ tri tisícky. Pomôžeme?

Miluje svoju prácu, teší sa do nej a tvrdí, že tam to bol vždy iný svet. Krajší, lepší, bezbolestný... Vierka nikdy nemala potrebu prenášať svoj súkromný život do špitála. Otravovať ním kolegov, či nedajbože pacientov. Tí sú pre ňu doslova „zákonom chránení“. Ako zdravotná sestrička nielenže musí, ale ona aj chce chorým pomáhať úsmevom a dobrou náladou. Do roboty sa chodí usmievať a dobiť energiou. Pozitívnou.

Čiara za minulosťou: Vierka. Veľmi opatrne, pomaly a zahanbene z nej idú slová. Prizná, že sa hanbí za to ako to u nich doma pár dní pred výplatou vyzerá. Vlastne, tak je to aj dnes. Je štvrtok, mzda nabehne na účet až v pondelok... Chladnička zíva prázdnotou. „Mlieko, margarín, cibuľa,“ – opíše jej obsah. Pár drobných na chlieb ešte má. Všetko ostatné musí počkať, našťastie vyberavé jazýčky v jej domácnosti nie sú. Zje sa všetko, dokonca ani najobľúbenejšie jedlo nikto nedokáže pomenovať. „Mám skvelé deti, ani raz mi nevyčítali, že žijeme poskromnejšie. Že nemá zmysel porovnávať sa s ich rovesníkmi. A to naozaj nemá,“ nahlas si povzdychne trojnásobná mama. Na spoločné posedenie v reštaurácii si nespomína, vlastne, nikdy ani neboli osláviť narodeniny takýmto spôsobom. „Ale asi pred dvoma rokmi sme si dopriali McDonald's,“ spomenie si žena, ktorá na otázku, kedy bola naposledy šťastná, nedokáže ani odpovedať. Vraví, že šťastím je pre ňu zdravie jej detí, pretože ak by sa k jej chudobe pridala ešte aj choroba, bola by to hotová apokalypsa. „To by som už nezvládla.“

Vierka hovorí, že roky jej chudoby spôsobili dlhy po bývalom manželovi, nabral pôžičky, ktoré nesplácal, na druhej strane ale prízvukuje, že už nemá zmysel okydávať bývalého. Chce mať od neho pokoj, nechce sa vracať do minulosti. Rozvodom sa urobila hrubá čiara a ona je presvedčená, že spoľahnúť sa môže len a len na seba. Vláčiť sa s ním po súdoch, na ktoré by aj tak nechodil, to by bolo len zabíjanie času. A aj tak by nedal na splátky ani cent. Takže sa pustila do splácania sama, zo sestričkovského platu. „A musím povedať, že po rokoch sa už konečne blížim k finále. Na krku mám ešte tri tisícky, keď sa mi ich podarí zlikvidovať, budem tuším hrdá aj sama na seba,“ sympaticky sa usmeje štyridsaťtri ročná žena. A až kdesi na konci debaty vyloží všetky karty na stôl. Alkohol a agresia – tak by charakterizovala otca svojich troch detí, ktoré oňho nemajú záujem. “Samozrejme, ich otec na nich zvysoka kašle, dokonca neplatí ani výživné. Pošle jednu-dve splátky až keď mu pohrozia súdom. Čiže ja som tak ani nemala dôvod podať trestné oznámenie. Teraz je už povinný platiť len na najmladšieho syna minimálnu sumu – tridsať eur. Neposiela. Nemám nervy bojovať s ním.“

Prenajaté domovy: Aj Vierka je ďalšou z dlhého zástupu týraných žien na Slovensku. Ponižovanie, urážky a k tomu fyzické násilie. Najkrajšie roky života strávila vlastne uväznená vlastným mužom. Aj ona si myslela, že to raz prejde, že všetko sa na dobré obráti. Omyl! Svoje si s otcom užili aj deti, dnes už dve čerstvo dospelé a siedmak Miško. Jedného dňa ale pretiekol povestný pohár jej trpezlivosti, nabrala konečne odvahu a odišla s tým najcennejším, čo mala a má. S deťmi. A rozhodla sa pre prenájmy a skromný život, ale bez páchnuceho alkoholu, potupných bitiek a oplzlých ponižovaní. Momentálne žijú v dvojizbáku, ktorý ju mesačne stojí štyristo sedemdesiat eur. Fúra peňazí. Viac než polovica osemsto eurovej výplaty. Byt musí vyplatiť aj keby mali mesiac hladovať, „prenajatá strecha nad hlavou je základ. Bezdomovci z nás nemôžu byť. Áno, predstavy o vlastnom byte som sa vzdala už dávno, nenosím ružové okuliare, som realistka. Do konca života budem odkázaná na pendlovanie po cudzích bytoch. Ak by sa mi aj podarilo vyplatiť dlhy po exmanželovi, som vo veku, kedy mi už žiadna banka úver nedá. Nuž, najlepšie a najefektívnejšie roky som akoby premrhala.“ Na prenájmoch je najhoršie, že nikdy nemôžeš stopercentne povedať – „tu som doma“. Vierka už nepočíta, koľkokrát sa sťahovali. Museli privyknúť na trochu kočovnícky život – pendlovanie z jedného bodu do druhého. Hoci, vo Vierkinom prípade vždy v rámci jedného mesta. Deti kvôli sťahovačkám museli aj zmeniť školu, „je mnoho takýchto skrytých negatív, ktoré život bez vlastnej strechy prináša.“ Stále je to však lepšie ako čo i len spomienka na život so zle vybraným partnerom.

Späť k peniazom: Ako druhé odchádzajú z výplaty čiastky na splácanie dlhov. Je ich po ex niekoľko, sú rozhodené na všetky svetové strany. V banke, nebankovke, na krku je už aj exekútor, plus niečo treba vrátiť aj fyzickým osobám. Keď to zráta, vyjdú jej smiešne dve stovky, niekedy ani tie nie, na pokrytie mesačného fungovania. Oblečenie sa musí nájsť v secondhandoch, chladnička trošilinka vylúdi úsmev po výplate, keď sa v nej objaví aj saláma, jogurty, do mrazáku pribudne kúsok mäsa. Ale o veľkých týždňových nákupoch nemôže byť ani reči. S chudobou sa Vierka naučila žiť. V začiatkoch síce plakala, ale nikdy ju nik nevidel roniť slzy. „Na to som si dávala pozor, musela som byť sama. Otráviť náladu svojou bezradnosťou deťom či kolegom? Čo by kto z toho mal? Dnes už neplačem ani keď som sama, nad vodou ma drží, že sa už hádam do roka dopracujem k vynulovaniu dlhov. Hoci, tri tisícky sú pre mňa stále akoby milión. Obrovská suma.“ Vierka je kúzelníčka, bytosť, ktorá by mohla dať recept pre ostatných na to, ako sa nezblázniť z pokafraného života. Tvrdí, že ľútosť musí ísť bokom, beznádej riešila prácou, boli časy, keď mala aj dve či tri roboty. Privyrábala si aj ako predavačka, ale momentálne cíti, že nevládze. „Starnem,“ zasmeje sa. Deti predsa potrebujú mamu v kondícii, nie rozcukanú trosku. Radšej s prázdnejšou peňaženkou, ale fungujúcim zdravím.

A po čom túži žena, ktorá v chorom prostredí skvele vychovala tri deti? Po obyčajných radostiach, pre mnohých z nás bežných veciach - samozrejmostiach. Všetko orientuje len na deti – dodnes nemajú počítač, dokonca ani mobil, rada by s nimi strávila aspoň jeden predĺžený víkend na nejakej chalupe, či v penzióne – „viem, že aj mojou vinou mali skazené detstvo, veľa pekných zážitkov nemali, rada by som s nimi strávila jednu-dve noci mimo bytu – mali by sme malé Vianoce!“ Vie, že by s ňou išli aj dve staršie deti – dvadsaťročná dcéra a čoskoro plnoletý syn. Nehanbia sa za mamu, „dokonca ma môj veľký syn aj objíme, pohladká, vlastne – aj toto je pre mňa forma šťastia. Môj vzťah s deťmi je čistý a férový. Plný lásky a pochopenia, mám obrovské šťastie,“ vzdá hold svojich ratolestiam „sestrička z Kramárov“.

Budúcnosť?: Vierka automaticky začne hovoriť o deťoch, aby mali šťastnejšiu ruku pri výbere partnera, aby si našli prácu, dopracovali k vlastnému bývaniu. A čo ona? Priznáva, že o sebe nerozmýšľa. Úvahy o partnerovi? „Poviem tak ako to cítim. Asi by som sa už bála pripustiť si k sebe muža, moje sklamanie a utrpenie je tak hlboké, že si samú seba neviem predstaviť po boku nového partnera, ktorému by som verila. Ďalším mínusom je, že som už roky naučená fungovať podľa svojho režimu, sólovo, spoliehať sa len na samú seba, asi by som bola ťažkým orieškom na spolužitie...,“ s úsmevom povie Vierka.



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Vierky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou pomohli s čo najväčším ukrojením dlhu po agresívnom exmanželovi. A deti by sme skúsili prekvapiť notebookom. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank), IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Vierka.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Vierky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou pomohli s čo najväčším ukrojením dlhu po agresívnom exmanželovi. A deti by sme skúsili prekvapiť notebookom. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank), IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Vierka.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed