Polepšená 

Kašľali na ňu rodičia, vychoval ju detský domov, vyskúšala všetky ubytovne. Dnes má svoj maličký byt a prichýlila doň aj svoju matku.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2014?
Naša pomoc je síce len kvapkou v mori, ale aj tá je, častokrát, v danej chvíli doslova životná. Aj minulý rok sme sa, bohužiaľ, stretávali s chudobou vo všetkých podobách. Choroba, strata práce, príp. práca za minimálnu mzdu, exekúcie, absencia otca v rodine a mame ostalo na krku niekoľko detí... Všetci hrdinovia našich príbehov v minulom roku si pomoc zaslúžili a dočkali sa jej aj vďaka priestoru v Nota bene a čitateľom, ktorým patrí hlboka poklona – v dnešnej dobe siahnuť do vlastného vrecka a prispieť na osud cudzieho je veľká vec, vážime si to a za vlaňajšie rodiny prikladáme jedno obrovské ĎAKUJEME!

Polepšená

Babinec: Anička, Karinka a Gabika s mamou Veronikou. Dievky ako z reklamy, zaslúžia si pomoc.

Má tridsaťtri, je slobodnou mamou troch rozkošných dcéreniek, za ktoré by dala aj život. V tomto postoji sa výrazne odlišuje od svojej biologickej matky. Veronika síce nie je ani zďaleka ukážkovým príkladom ako si zorganizovať a naplánovať život, ale k realite sa postavila čelom a zodpovednosť za tri nevinné bytosti je pre ňu priam svätá. Vkuse opakuje, „o mňa nejde, ide o dievčatá.“

Z domova na ubytovňu: Veronikin život bol ako tak normálny do jej ôsmich rokov. V štvorizbáku bývala s rodičmi a dvoma súrodencami. Jedného večera ale otec držal mame na krku nôž a donútil ju podpísať žiadosť, že sa vzdáva nároku na byt. „Mama mu vyhovela a my sme sa ocitli doslova na ulici. Pamätám si, že vonku bola kalamita, nepremávali ani autobusy, pár nocí sme prespali pod balkónmi,“ povie Veronika. A pre tri deti sa začal nový život, horší. Najskôr žili vyše roka u čudného maminho známeho, keď ich začal biť, resp. až keď ich aj on vyhodil z bytu, okúsila matka s troma deťmi krízové a tzv. SOS centrá. Veronika: „Už viem, že chyba a veľká bola v mame. Dodnes nedokážem pochopiť ako sa jedna mama dokáže zmieriť s myšlienkou, že jej odoberú vlastné deti. Ja by som radšej umrela!“

Od štvrtej triedy sa Veronika potulovala po detských domovoch. Najdlhšie bola v tom v Piešťanoch. Nesťažuje sa. Mala strechu nad hlavou, jedlo, svetlo, zhruba po roku ju začala navštevovať aj mama, priniesla nejakú sladkosť a pár drobných. Veronika jej ešte ako dieťa odpustila, s pokorou dnes tvrdí, že odsúdiť mamu, ktorá jej dala život nemá zmysel. „Odpustiť ale neznamená zabudnúť. Aj teraz sa občas pochytíme a vyčítam jej ako to mohla dopustiť. Keby mne chlap položil nôž na krk, tak neuhnem. Nech sa vyhráža koľko chce. Jasné, že som neskôr pochopila, že otec to neurobil len tak bez príčiny. Že, slušne povedané, mama mala chlapov proste rada a už jej odmietol tolerovať jej „výlety“. Ale prečo sa rozhodol tak radikálne sa zbaviť aj detí, na to si nedokážem odpovedať. Áno, ani otec mi veľa rodičovskej lásky neukázal.“

V domove sa vyučila za krajčírku a ako devätnásťročná musela erárnu bránu decáku opustiť. Skončila v mestskej ubytovni pre bezdomovcov. Vrátila sa k mame, ktorá bola na ubytovni už roky udomácnená. Najhoršie boli spoločné sprchy, Veronika vedela, že musí odtiaľ odísť čo najskôr. Mala v sebe viac sily ako jej mama. Tá na život akoby rezignovala. Po čase sa, vďaka Veronike, presťahovali na „lepšiu“ ubytovňu – bol to maličký byt, „ale s vlastnou kúpeľňou. Cítila som sa ako v raji,“ pousmeje sa trojnásobná mama, ktorá však v pofidérnom paneláku plnom švábov a pofidérnych indivíduí otehotnela. Do Martina sa zaľúbila naplno. Narodila sa jej prvá dcéra. Dnes šesťročná Anička. Veronika mala pocit, že takto vyzerá naozajstné šťastie. S Martinom si prenajali garzónku, sľúboval jej svadbu a spokojný rodinný život. Po dvoch rokoch ale prišiel pád. Trochu naivná Veronika až po facke a urážkach, ktoré jej milovaný partner uštedril pred očami ich dcérky pochopila, že toto veru k svadbe nespeje. Naopak. Láska zhorela. Veronika skončila s rozkošnou dcérkou v krízovom centre. A tam otehotnela druhýkrát. „Túžila som mať vždy dve deti, takže potrat mi ani na sekundu nenapadol. Hoci, otec malej odmietal priznať otcovstvo, usvedčili ho až na súde výsledky DNA.“

Takže už dvojnásobná mamina vychovávala svoje deti v centrách pre matky s deťmi. Došlo však k zázraku. Po trinástich rokoch podanej žiadosti o byt jej mesto pridelilo zdevastovanú dvojgarzónku. „Viete, čo to pre mňa znamenalo? Ja, decko z domova, bez poznania rodičovskej lásky, som dostala takýto dar? Vlastnú strechu nad hlavou? Neverila som, až kým som za sebou nezamkla v byte dvere. Prvýkrát v živote som bola na seba pyšná!“, hovorí Veronika a rozžiaria sa jej oči. A urobila obrovské gesto. Ponúkla bývanie v dvojgarzónke aj svojej mame. Tej, ktorá svojej dcére nikdy nepodala pomocnú ruku... „Bála som sa o ňu, veľká časť jej života strávená na ubytovniach už na nej zanechávala stopy. A chcela som, aby už konečne mala aj riadne trvalé bydlisko.“

Jeden, dva, tri... dcéry: Tak ako sa navonok zdá, že Veronika riešila svoj život rozumne a získaním naozajstnej strechy nad hlavou sa vypracovala na istú úroveň, priznáva, že, čo sa týka vzťahov k mužom, v tomto smere „som akosi lietala...“ V škôlke, kam nosila najstaršiu Aničku, sa zoznámila „s jedným oteckom“. „Bol o hodne starší, priateľka mu robila v zahraničí, bol na syna väčšinou sám, poprosil ma občas o upratanie v jeho byte, že si aj niečo privyrobím. No a... stalo sa,“ sklopí hlavu a pozrie na spiacu Gabiku. Polročné bábätko je zdravé ako buk a hoci pri tomto treťom tehotenstve Veronika vážne riešila aj interrupciu, dnes je napokon šťastná, že štyristo eur na zákrok nemala. „Mám veľký babinec, mrzí ma, že každé moje dieťa má iného otca a ani jeden nie je ukážkový, mrzí ma aj to, že žijeme doslova z ruky do úst, ale viem, že moje deti sú mojim najväčším pokladom. Plány som mala iné, prostredná Karinka má tri roky, chcela som si konečne nájsť prácu na plný úväzok a zvýšiť tak náš skromný príjem. Narodením Gabiky sa môj sen opäť oddialil, ale aj tak sa snažím ako môžem. Poobede, keď sa mama vráti z brigády a stráži moje deti, chodím každý deň upratovať, zarobím okolo stodvadsať eur mesačne. Materská je dvestopäťdesiat, na Aničku dostáva deväťdesiat a na Karinku šesťdesiat. Posledná Gabika je zatiaľ bez súdom určeného výživného...

Mama má do dôchodku ďaleko, za brigády dostane do dvesto eur. Veronika priznáva, že po zaplatení nájomného, riadnej kôpky šekov jej ostane na stravu päťdesiatka na mesiac. „Žijem ale bez dlhu na byte, to je vždy prvé, čo uhradím.“ Dvojgarzónka však doslova plače po renovácii. Najkritickejšie sú okná, stačí minimálny vietor a v byte hneď cítiť prievan. Linoleum na podlahe už tiež pamätá svoje, „potrebovala by som všetko. Je mi ľúto, že dievčatám nemôžem kúpiť ani bicykle z bazáru, vysnívané Barbieny či bábiku Mosterhigh. Vidia to v telke v reklame, Anička v škôlke a ja im vždy len musím povedať, že keď na to raz budeme mať peniažky, určite im také kúpim. Dievčatá potrebujú aj oblečenie, topánky, všetko stojí ale tak veľa, že sa idem zblázniť. Pre mňa naozaj jedno euro predstavuje veľký peniaz. Radšej zaň kúpim mlieko a chlieb, hladovať deti nesmú.

Budúcnosť: Veronika chce vidieť vyrastať svoje dievky zdravé a usmiate. Nevzdáva sa myšlienky, že raz možno natrafí na „princa“, ktorý bude ľúbiť ju aj jej tri slečny, že bude svadba a budú fungovať ako naozajstná rodina. Ďalšie dieťa? Jej odpoveď poteší a znie rozumne: „Čakám na výsledky kompletného gynekologického vyšetrenie a potom, snáď už budúci týždeň si dám zaviesť vnútromaternicové teliesko. Pani doktorka mi to odporučila ako najlepšiu antikoncepciu na niekoľko rokov. Musím len zohnať sto eur. Ale dám si ho zaviesť, mám tridsať tri, už musím mať rozum,“ zahanbene povie žena, ktorá sa, napriek, nešťastnému detstvu a dospievaniu a naivných chybách v dospelosti dostala na správnu cestu. Veronika, držíme palce, mysli vždy na svoje deti!



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Veroniky s dcérami oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou pomohli s novými oknami do bytu a vecami pre deti. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank), IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Veronika.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Veroniky s dcérami oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou pomohli s novými oknami do bytu a vecami pre deti. ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank), IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Veronika.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed