Simonkine srdiečko 

Dievčatko boj o život vyhralo, následky sú ale fatálne. Ona však rozosmeje po pár minútách každého. Čertica v sukni.

AKO SME SPOLOČNE POMOHLI V ROKU 2014?
Naša pomoc je síce len kvapkou v mori, ale aj tá je, častokrát, v danej chvíli doslova životná. Aj minulý rok sme sa, bohužiaľ, stretávali s chudobou vo všetkých podobách. Choroba, strata práce, príp. práca za minimálnu mzdu, exekúcie, absencia otca v rodine a mame ostalo na krku niekoľko detí... Všetci hrdinovia našich príbehov v minulom roku si pomoc zaslúžili a dočkali sa jej aj vďaka priestoru v Nota bene a čitateľom, ktorým patrí hlboka poklona – v dnešnej dobe siahnuť do vlastného vrecka a prispieť na osud cudzieho je veľká vec, vážime si to a za vlaňajšie rodiny prikladáme jedno obrovské ĎAKUJEME!

Simonkine srdiečko

Bojovníčka: "Jej smiechu je plný byt. Na šoféra domiešavača, pod kolesá ktorého padla, sa nehnevá. Zrážke sa nedalo zabrániť. A prišiel za ňou aj do nemocnice s veľkým plyšákom pre ňu. Aj jeho tragédia navždy poznačila, hoci je v tom nevinne."

Päť detí v rodine. Plánované mnohorodičovstvo to síce nebolo, ale dnes by svoje ratolesti nevymenili za nič na svete. Otec Miro hovorí, aký bol hrdý na svoju jedinú dcéru Simonku – taký správny šibal v sukni. Lietala, behala, nikdy neobsedela. Nečudo, veď okolo nej len samí bratia. Dnes je na ňu hrdý ešte viac – po amputácii ľavej nožičky je Simonkina tvár aj tak často plná smiechu, veselých očí... "Je to náš poklad!"

Čierny deň: Simonkina rodina nikdy nežila v blahobyte, dokonca by sa dalo povedať, že nespadajú ani do priemeru, skôr sú hlbšie pod ním. Päť detí, mama, oco, babka a do leta ešte aj dedko – toľko duší sa tlačilo v dvojizbáku. Dedo bol chorý, už potreboval stopercentnú opateru a v polovici leta odišiel do neba. Smutné, smrť predsa vždy najbližších zabolí. Lenže tri dni pred skonom starého otca prišla rana ako z dela. Jediná princezná v rodine – osemročná Simonka prišla takmer o život. A hoci svoj boj napokon vyhrala, je nad slnko jasné, že všetko už bude iné.

Poďme po poriadku. Bol 25. júl a deti si užívali prázdniny. Ako každý rok, aj tento sa nijaký výlet, či viacdňová dovolenka nekonala – peňazí nazvyš nebolo a nie je. Piati súrodenci behali po vonku, mama Zuzka bola doma s chorým otcom, hlava rodiny maľovala susedke byt. Simonka bola s najmladším, päť ročným Dávidkom pri bytovke. Teda, mala byť. Otec Miro dnes už môže len špekulovať, prečo sa dcéra so synom vzdialili od domu ďalej, prečo boli s väčšími deťmi od susedov blízko cesty, prečo neprišli domov povedať, že idú tam a tam... Tých prečo je mnoho, ale dnes je už zbytočné takto uvažovať, stalo sa a treba ísť ďalej. Simonka nepotrebuje výčitky, hnev, zlosť.

Chcela zachytiť malého Dávidka, aby nešiel na cestu, lenže noha sa jej akosi zakliesnila a spadla rovno pod idúci domiešavač. Ťažkými kolesom jej prešiel po nohách. Zdesený Dávidko utekal domov, kričal, že Simonku zrazil kamión. Plakal, oco Miro v sekunde vstal, schytil malého za ruky a bežali na miesto činu. "Nevnímal som nič. Len som letel a chcel byť pri Simonke. Ten pohľad neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Dcérku držala na rukách pani, ktorá šoférovala auto za domiešavačom, hneď bolo jasné, že ľavú nožičku, ktorá visela len na kúsku kože, doslova na vlásku, sa podariť nezachráni. "Opakoval som si iba jedno, Simi, zabojuj, musíš žiť," hovorí so slzami v očiach Miro. Blonďaté dievčatko bolo pri vedomí, pýtalo si maminku a keď čoskoro dychtivo dobehla aj mama Zuzka, zrazená dcérka sa okamžite natiahla za jej rukou. Na mieste boli hasiči, ktorí dieťa vytiahli spod kolies veľkého auta a policajti. Sanitka prišla do pol hodiny. Simi postupne odchádzala pred očami najbližších, bola takmer bez kvapky krvi. Záchranársky vrtuľník ju bral na Kramáre. "Keď som tam dorazil aj ja, primár mi povedal, že malá nemá šancu na prežitie, utrpela devastačné poranenia nohy, mala opuch mozgu, pomliaždené pľúca, natrhnutú slezinu aj pečeň, spočiatku sa zdalo, že "chytené" sú aj obličky. Tie sa ale časom "nakopli", vyratúva zranenia nešťastný otec. Neodkázal si predstaviť, že by zrazu Simonka nemala byť. "Bola celá zdeformovaná, dva týždne v umelom spánku, pod silnými liekmi, nikto netušil kedy, či vôbec a v akom stave sa prebudí. Opuch mozgu bol veľkým strašiakom." Miro nikdy nezabudne na Simonkin prvý pohľad po prebratí. Priviazaná o posteľ sa tak žiarivo potešila, že vidí pri sebe najbližších, "doslova ako v rozprávke. Naša dcérka nás poznala!!! V tej chvíli nebolo na svete šťastnejšieho človeka, Simonka vitaj, si späť!"

Nerozlučná dvojka: Nasledoval nekonečne dlhý pobyt v nemocnici, slečne postupne vysadzovali silné sedatíva a dievčatko malo halucinácie – v noci kričala, že jej režú nožičku, že ide rodiť... "celé noci som ju držal za ruku, mala vysoké horúčky, plakal som potichu a nahlas ju ukľudnoval. Je veľká bojovníčka, zvládla to a ja som si uvedomil, že mám najstatočnejšiu dievku na svete. Pobyt v nemocnici nám obom dal hrozne veľa. Do osudnej nehody som fungoval v stereotype – robota, po príchode domov telka a počitač. Priznávam, že príliš som sa rodine nevenoval, že mám okolo seba zdravé deti som bral ako samozrejmosť. Dnes už viem, že je to vzácny dar...," konštatuje Miro, ktorý pre dlhodobý pobyt v nemocnici pozastavil živnosť a, po dohode s manželkou, sa rozhodol, že pravou rukou Simonky bude práve on. "Žena má stálu robotu, zarobí síce málo, ale má zmluvu na dobu neurčitú a tým pádom aj akú-takú istotu, že každý mesiac jej výplata nabehne. U mňa to bolo večne nestabilné, boli mesiace, keď som bol rád, že som mal na povinné odvody. Práve si začínam vybavovať opatrovateľské, so Simonkou máme pred sebou ešte dlhokánsku cestu, aby sa čo najviac zaradila do bežného života. Stala sa z nás ale nerozučná dvojka!"

Druháčka Simonka si zvyká na život bez nožičky. Zvyká si aj na to, že ani s pravou nohou nemôže zatiaľ veľmi rátať. Je síce celá, ale akoby "okúsaná", o došľapovaní na chodidlo zatiaľ môže naozaj len snívať. Funguje na vozíčku a "ocino má často nosí na rukách, ja sa mám," úprimne sa zasmeje Simi, ktorá sa pochváli aj svojou najväčšou záľubou. Varením. "Keď budem veľká, budem kuchárkou. V takej peknej jedálni." Prezradí, že práve pripravila s maminou jablkovú štrúdľu a že vie už uvariť aj fazuľovú polievku. Recept: "Nooo, dáš do hrnca fazuľu, potooom slíže a vodu," vyratúva ingerdiencie nádejná kuchárka :-), ktorá si najviac pochutná na dobrom rezni s majonézovým šalátom a jasneže, fazuľovici.

"Ďakujeme!": Z nehody si pamätá všetko, naschvál sa jej na to ale nepýtam, zvedavá som na jej bráškov. Či ju poslúchajú. "Všetci štyri, najvac najstarší Alex. Sú dobrí a je mi s nimi dobre," rozkošne povie malé šidlo. Chýbajú jej aj kamarátky zo školy, najmä Vikinka, Simi verí, že do školy raz nastúpi. Termín je ale v nedohľadne. Teraz sú na rade vybavovačky, napríklad vozík. Zatiaľ majú len zapožičaný z domova dôchodcov, kýptik na ľavej nohe sa musí dobre zahojiť, aby si mohla dať urobiť "novú nožičku". A spústa rehabilitácii. Malé dievčatko má pred sebou náročný život, šťastím je, že si vo svojej detskej nevinnosti neuvedomuje do hĺbky, čo všetko havária s jej životom urobila. Keď plakala v nemocnici, že nemá nožičku, ocko jej povedal: "Nie je dôležité, že ju nemáš, že ti nedorastie, dostaneš náhradnú a naučíš sa s ňou chodiť, neboj. Najdôležitejšie zo všetkého je, že si ostala medzi nami a že máš srdiečko!" Simonka si toto krásne zdôvodnenie zobrala k srdcu a rozhodla sa užívať si svoj život tak ako za starých čias. Našťastie sa jej nezmenila ani povaha, je stále roztopašnou čerticou v sukni, ktorá z postele či vozíka už po pár dňoch strávených doma, diriguje bratov a rodičov, aby si pohli, veď sa predsa ide von. Na vychádzku, na vzduch."

Na záver ešte veľké poďakovanie Simonkiných rodičov. Ich dcérka súrne potrebovala krv, hneď po nehode sa rozbehla v médiách veľká kampaň a ľudia naozaj prišli. "Aj vďaka nim je naša dcéra späť. Ďakujeme, ďakujeme. Zo srdca!"



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Simonky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, pomohli žiť čo najplnohodnotnejší život. Rodina potrebuje peniaze na novú posteľ pre Simonku, na doplatky za lieky, na rehabilitácie, aj na celkové živobytie (kým sa vybaví opatrovateľské pre otca). Dievčatko bez nožičky túži najmä po Monster High bábikách :-). ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank), IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Simonka.

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho osud Simonky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, pomohli žiť čo najplnohodnotnejší život. Rodina potrebuje peniaze na novú posteľ pre Simonku, na doplatky za lieky, na rehabilitácie, aj na celkové živobytie (kým sa vybaví opatrovateľské pre otca). Dievčatko bez nožičky túži najmä po Monster High bábikách :-). ĎAKUJEME!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank), IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Simonka.

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed