Srdiečko aj nožičky poslúchajú 

Dvojročná Karinka sa mamke vkuse motá pod nohy, svojou detskou hatlaninou komentuje úplne všetko a vôbec jej neprekáža, že jej pramálo rozumieť. Musí byť všade tam, kde je mama.

Srdiečko aj nožičky poslúchajú

Šidlo s mamou: chodiaca Karinka nedá mame Miške vydýchnuť. "Je mi až do plaču, že sa jej moji rodičia nedožili."

Adoptovaná: A hoci to občas aj môže ísť už na nervy, mama Miška je najšťastnejšou na svete, keď o svoju dcérku stále "zakopáva". Malá okaňa totiž začala cupitať len v decembri, pár dní pred svojimi druhými narodeninami. "Z ničoho nič zrazu ku mne prišla, takmer som dostala infarkt, keď mi po pár sekundách došlo, že Karin prišla po svojich. Moje dieťa chodíííí!", naradostene hovorí Michaela, pre ktorú je Karinka stredobodom vesmíru.

Na tridsiatničku Michaelu sem-tam prídu depresie – keď si pri pohľade na svoju dcérku naplno uvedomuje, že dieťa je predsa zázrakom. "Ja som ním asi nebola..." Mala dva mesiace, keď ju sociálka s ťažkým zápalom pľúc odobrala biologickým rodičom. "Žiadni Rómovia, obyčajní lajdáci, ktorým bol prednejší alkohol ako život dieťaťa. Ja vlastne vďačím kurátorkám, že mi zachránili život. Určite by som u biologických rodičov zomrela, som si tým na betón istá." Napriek zlému štartu do života, jej detstvo už malo omnoho krajší priebeh. "Áno, do bodky platí, že nie je mamou tá, ktorá ťa porodí, ale tá, ktorá ťa vychová. A mňa si v dojčenskom ústave našli najlepší ľudia na svete. Získala som bezchybnú mamu a ocka, ktorí by pre mňa zniesli aj modré z neba, " s láskou spomína na "získaných" rodičov Miška. Fungovali ako bežná rodina, nijaký luxus, dovolenky, za to "lásky kopec". Veľkou ranou bolo, keď na rakovinu hrubého čreva ocko zomrel.

Sama: "Mala som štrnásť a zostali sme s mamou samé. Ešte viac nás to zomklo." O tom, že je adoptovaná jej rodičia povedali pomerne neskoro – v dvanástich-trinástich, ale "vôbec to nič so mnou neurobilo, vlastne bolo fajn, že som už mala toľko rokov, vedela som si to v hlave rýchlo upratať."

Michaela sa vyučila za predavačku, v potravinách si neskôr vedela slušne zarobiť, ťahala dlhé služby, o šiestej ráno už bola v predajni, končila o deviatej večer, o desiatej jej išiel autobus domov. Mama ju vždy čakala, boli aj dobrými kamarátkami, veľa sa spolu rozprávali. Mama vedela aj o dcériných vzťahoch, podaktorých chlapcov jej neschvaľovala, ale tolerovala, "aj tak mala vlastne vždy mama pravdu, keď sme sa rozišli, tak som si to uvedomila," smeje sa Miška. Tento rok bude päť rokov, čo napokon pochovala aj milovanú mamu, tak ako otec, aj ona podľahla rakovine hrubého čreva. Miška ku koncu maminho života dala výpoveď v práci, aby sa starala o chorú mamu. "Jej odchodom som definitívne ostala sama. Ešte pred jej smrťou sa mi rozpadol šesťročný vzťah a uvedomila som si, že nemám fakt nikoho, bolo to zlé, smutné obdobie."

Po čase sa zoznámila s otcom Karinky, ale Michaela veľmi rýchlo pochopila, že dotyčný jej oporou nikdy nebude. "Áno, otehotnela som s ním veľmi rýchlo, no, zatiaľčo ja som bola dojatá a šťastná z tehotenského testu, on ani náhodou." Naťahujem sa s ním cez súdy dodnes – výživné, aspoň to minimálne, by na dcéru platiť mal...

Bije!!!!: Šok však budúca mamička zažila hneď v začiatkoch tehotenstva. Na ultrazvuku bábätku údajne nebilo srdiečko, lekár ju hneď odporučil na interupciu, ktorú si ale musela zaplatiť. "Chcela som umrieť, bola som v treťom mesiaci a bábo vraj v mojom bruchu nežije...." Zbalila si veci do špitála a psychicky sa nastavovala na zákrok. Tesne pred ním však iná doktorka urobila znovu kompletné vyšetrenie, mykala jej utrazvukom po celom bruchu, odložila prístroj, prikázala Miške obliecť sa a... "normálne mi hovorí: Choďte domov. Všetko je v absolútnom poriadku, bábätku sa darí, žije! A vypýtajte si naspäť 150 eur za zákrok, ktorú ste už v nemocnici uhradili. Nič také sa konať nebude," spomína Miška a dodáva, že od šťastia sa išla zblázniť. Ako prvé letela zo špitála do obchodu a kúpila svojmu bábätku cumlík.

Karinka prišla na svet v decembri 2013, mala niečo málo cez tri kilá, merala pol metráka. Lenže: začalo sa to na Mišku valiť: Karinka mala najskôr len jednu obličku, potom sa prišlo na to, že má dve, ale zrastené. Ale dá sa s tým žiť... Horšie to bolo s kĺbikmi. Od štyroch mesiacov bol ich domovom špitál – malé bábätko malo šesť týždňov vkuse vyvesené nožičky, potom jej v narkóze na dlhé štyri mesiace obe nožičky zasadrovali. "Strašne som sa naplakala, keď mi ju zasadrovanú priniesli z operačky. Hrozný pohľad na to bezbranné dieťatko. Ale Kajka bola statočná, usmievala sa na všetkých, veľmi mi svojím úsmevom pomáhala."

Keď zložili sádru, nasledovali špeciálne remence, najkôr na 24 hodín, potom už len na noc. A dnes? "Veď sa na ňu pozrite – chodí ako modelka," láskyplne sa zahľadí na čiernovlasé kučeravé dievčatko statočná mama, ktorej nedávali veľké nádeje, že slečna bude bezchybne chodiť. Otázne vôbec bolo, ci vôbec sa na nohy postaví. "Doteraz v noci spáva s nožičkami ako žabka, je to zvyk z tých remencov, ale čo tam po tom. Ja som bola spokojná, keď začala aspoň štvornožkovať, ale naozaj 2. december minulého roku – to som mala nie že Vianoce, to bol priamy zásah na moje srdce, ktoré ten šok vydržalo. Od tohto dňa moja dcérka chodí a chodí vkuse, vkuse, vkuse. Paráda!"

Slzy sa Miške tisnú do očí pri predstave, akí by boli jej rodičia z Karinky šťastní. "Celý žvot by bol iný, Kajka by mala babku a dedka, mne by s malou určite radi aj pomohli, možno by som už mohla chodiť aj do práce..." Michaela je ešte na materskej, ale jej príjem je žalostný - 223 eur. Jediné, čo jej po rodičoch ostalo, je starší rodinný domček, ktorý si už ale pýta rekonštrukciu – vlhké steny vnútri v izbách už nemá význam zakrývať peknou tapetou, dom treba zatepliť a dať mu novú fasádu. Miška nemá šancu z tohto príjmu na to našetriť, možno by sa jej podarilo zohnať lacnejších brigádnikov, ale na materiál jednoducho nemá. Skúsme jej pomôcť...



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mišky s Karinkou oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na nutné zateplenie domu. ĎAKUJEME!
Číslo účtu IBAN, kam môžete posielať príspevok: SK853100 0000 004040218205. Pripíšte poznámku: Michaela

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mišky s Karinkou oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na nutné zateplenie domu. ĎAKUJEME!
Číslo účtu IBAN, kam môžete posielať príspevok: SK853100 0000 004040218205. Pripíšte poznámku: Michaela

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed