Dominikov boj 

"Je neskutočný bojovník a tak aj sa snažím prijať hru, že si trochu poliečime nožičku a vrátime sa k bicyklovaniu," potichu povie 28-ročná mama.

Dnes majú malé Vianoce, dostali priepustku z nemocnice a tak možu zopár hodín stráviť mimo nemocničnej izby. Dominik chcel vidieť babku, tak skočili k nej – "ešteže je v rovnakom meste ako nemocnica," s úsmevom dodá a na chvíľu preruší s jediným synom hranie sa na školu.

Domko má sedem, v septembri s úsmevom od ucha k uchu nastúpil do prvej triedy, učenie ho bavilo, najradšej mal matematiku. Vtedy bolo všetko ešte v poriadku.

"Je tomu asi rok, čo som si všimla, že malý občas čudne chodí, pravá nožička mu pokrivkávala. Trvalo to pár dní a potom zas fungoval pár mesiacov v poriadku, myslela som si, že sa buchol. Nič viac." Lenže zrazu sa intervaly skracovali, Dominikovi lekárka predpísala magnetickú rezonanciu, chlapček však nevydržal, vyšetrenie sa nepodarilo, prišiel na rad ďalší pokus. Aj ten nevyšiel – Dominik je neposedné dieťa, takže napokon ho pri treťom pokuse museli uspať. Andrea tri týždne čakala na výsledok. Ani vo sne však neuvažovala nad tým najhorším...

Ewingov sarkóm: Bol utorok, 7. marca tohto roku, telefonicky jej oznámili, že zajtra sa musia hlásiť s Dominikom na detskej onkológii, s liečbou treba začať okamžite. "Ostala som v šoku, desila ma rýchlosť, s akou sme mali prísť do špitála. A ešte na to hrôzostrašne znejúce oddelenie. Prečo? Veď sme sa s Domkom tešili, že konečne ide jar a už sa určite naučí bicyklovať bez pomocných koliesok..."

V stredu prišli nabalení na oddelenie a Andrea nevládala odpovedať Dominikovi na otázky – prečo detičky nemajú vlásky, prečo majú v sebe hadičky. Stále verila, že jej Dominik sem nepatrí. Omyl. Hneď v piatok mu začala tiecť prvá infúzia chemoterapie. "Ewingom sarkóm, nádor pri členku na pravej nožičke – to je naša diagnóza. Uf!!! Zrazu sme vhupli do kolotoča, ktorý každý onko pacient pozná. Vracanie z chemo, holá hlavička, hadičky, injekcie a najmä – dočasným domovom sa stáva nemocnica. Kde každá sranda končí, pohľad na svet a život sa vám razom zmení, to mi verte," bez sĺz hovorí Andrea, pretože okolo nej sa tmolí Dominik, ktorý síce vie, že dostáva chemoterapie a vie, že do školy zatiaľ chodiť nemôže, ale stále je tak nevinne detsky presvedčený, že nožička dostáva liečiky, ktoré ju uzdravia. Pri Dominikovi sa neplače, to si Andrea nonstop vtĺkava do hlavy.

Práve majú pred tretím kolom chemoterapie, predpísaných je ich šesť. A potom? "Musí to zabrať, iné neprichádza do úvahy." Aj keď, objavili sa mu na pľúcach metastázy, no na druhej strane, nejaké už aj vymizli. Dominik nemá bolesti, nožičku má v dlahe, nesmie na ňu došľapovať, naučil sa chodiť s barlami a keď sa ide na dlhšiu trasu po nemocničných chodbách, nasadne na invalidný vozík. "Berie to ako srandu, zážitok, na vozíčku jazdí ako Fitipaldi." Lekári statočnej mame ale povedali všetko na rovinu, aj ten najhorší variant – amputácia nožičky, "nie, nie, také sa nemôže stať. Môj Dominik je bojovník, nevinná čistá dušička, osud k nemu musí byť milosrdný, narodil sa na Deň detí a tento rok budú jeho narodeniny veselé, musia byť."

Aby toho nebolo málo, Andrejka okrem boja o synov život rieši aj doslova existenčné problémy. S Dominikovým otcom žijú oddelene, rozvod teraz nemá kedy vybavovať, na prvom mieste je Dominik. V nemocnici je pri ňom stále, prvýkrát v živote je na dlhodobej péenke, desí sa, koľko jej zo 600 eurového platu nabehne na účet. Býva so synom v prenajatom jednoizbáku, mesačne ju stojí 320 eur. "Nikdy som na nájme nedlhovala, ja ale netuším ako to bude teraz. Veď aby som ušetrila, neplatím si ani stravu pre matky v nemocnici, kde by som si mohla dovoliť dať 7,50 eur denne na jedlo pre seba? Čo jedávam? Preboha, o mňa tu nejde. Dominik si spestruje dlhé dni na onkólogii aj vychádzkou do nemocničného bufetu, žobroní o kindervajíčko a čo mu mám povedať, že nekúpim? Veď by som mu zniesla aj modré z neba..."