Svetlo v paláci 

Spoznali sa relatívne neskoro, o to viac si vážia vzájomnú lásku. Ktorá, ako hovorí Róbert, každým dňom iba rastie. „Vážne, toto je pre mňa žena snov, ráno otvorím oči, pozriem na Žofku a som najšťastnejší na svete. Že ju mám.“

Ľudia ľuďom PODPORTE ŽOFIU A JEJ RODINU CEZ ĽUDIAĽUĎOM
Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom portálu ludialudom.sk. Ďakujeme!

Svetlo v paláci

Bohatstvo: Žofka s Robom sa, napriek všetkému, cítia bohatí. „Máme zdravé deti a jeden druhého.“

Zázrak: Žofia má čerstvých päťdesiat, Robo o tri roky viac. Po dvore sa im motá štvorica, na ich vek, vcelku malých detí. Zoznámte sa: najstaršia Jadranka (11), Zlatko (9), Patrik (8) a budúci prvák Sebastián (7). „Mali sme ich neskôr, každý z nich je živý za troch, ale nedala by som ich za nič na svete,“ vyzná lásku k deťom mama Žofka, ktorá počas našej debaty sústavne kontroluje svojich „čertov“.

Dnes si táto família môže povedať, že sa majú vlastne dobre. Siedmy rok bývajú v prenajatom domčeku a fakt, že majú strechu nad hlavou si cenia nadovšetko. Hoci, každý z nás pri pohľade na biednu chatrč zaplače. „Boli sme aj bezdomovci, pár dní sme ešte len s dvoma deťmi prespávali aj vonku, našťastie, bolo vtedy leto,“ opatrne začne otec Robo, ktorý sám vlastnú rodinu nepozná. Ako bábätko putoval do kojeneckého ústavu, odkiaľ si ho v dvoch rokoch zobrali náhradní rodičia. „Ale od idylky to malo ďaleko. Mama ma ešte aj mala rada, ale otec ma neznášal. Vždy, keď vznikol problém, šupli ma naspäť do decáku, dva-trikrát si ma potom vzali späť, aby ma tam opäť vrátili. Také čudné to bolo, cítil som, že nikomu nepatrím, nikto o mňa nestojí.“ Róbert priznáva, že až Žofka z neho spravila človeka, ukázala mu, že nech sa deje čokoľvek, rodina musí držať pokope. Že rodina je základ.

Bola to Žofka, ktorej sa pre nich podarilo vybaviť garzónku v Prievidzi, lenže, po pár rokoch sa bytovka stala súčasťou miestnej nemocnice a museli odtiaľ odísť. Vo fabrike prepúšťali, Robo prišiel o robotu a už so štyrmi deťmi sa ocitli znova na ulici. Sadli na vlak smer bližšie k hlavnému mestu, verili, že na pár dní ich známa prichýli. Nestalo sa. „Bolo pol desiatej večer, išli sme posledným autobusom do tejto dediny, nevedeli sme, kde prečkáme noc. V autobuse bol s nami jeden pán, nemala som čo stratiť – oslovila som ho a poprosila, či nám nevie pomôcť. Aspoň na jednu noc. A stal sa zázrak. Doviedol nás do tohto domca, že tu môžeme ostať. Keby som sa nehanbila, tak kričím od šťastia,“ povie Žofka. Ošuntelý dom bol bez vody, elektriny, dve maličké miestnosti však pre šesťčlennú rodinu znamenali palác. Platia päťdesiat eur na mesiac a zatiaľ im vysťahovanie nehrozí.

Sci-fi: roky žili bez svetla, deti sa učili pri petrolejke, prali ručne, varili na staručkých kachliach, nábytok pozháňali kadejaký. Ale pozor, napriek bojovým podmienkam, v dome je čisto a v rámci možností aj útulne. Postupne si zadovážili generátor, aby mali svetlo, ale hučalo to na celú dedinu. A rozhodli sa pre revolučnú zmenu. Na dome visia fotovoltické panely. Dva sú monokryštalické, jeden polykryštalický. Pôsobí to ako sci-fi – chatrč na spadnutie a na ňom panely, ktoré nie sú ani na miliónových vilách. „Dlh na elektrine tu je okolo troch tisíc, majiteľ to nemieni riešiť, tak sme si povedali, že skúsime túto cestu. Už rok dokážeme v domci svietiť, Žofka perie, hoci na etapy, na malej práčke bez žmýkania. Veľmi by sme potrebovali ešte jeden polykryštalický panel a trakčný akumulátor,“ spresňuje Robo s tým, že dokopy je to zhruba 500 eur. Pomohlo by to výrazne – pranie by už nebolo s prestávkami, dokonca by to utiahlo aj chladničku. „Tá nám v lete chýba najviac. Mäso nekupujeme, lebo je drahé, keď nám jedna pani darovala kurence, v kýbli so studenou vodou dlho nevydržali.“ V tejto domácnosti chýba mnoho dnes už bežných spotrebičov – od chladničky, cez poriadnu práčku, mikrovlnku, ale aj drobnosti ako fén na vlasy, vysávač, nehovoriac o počítači. Oni to ani nepoznajú a ako hovoria „čo oči nevidia, po tom duša netúži“. Sú naučení na skromnosť, neskutočne si vážia svoj prenajatý „palác“ a zveľaďujú si ho v rámci svojich skromných možností. Aj sociálka od nich vždy odchádza s dobrým pocitom, vraj sa ešte nestretli, aby sa v bojových podmienkach cítili tak dobre. Deti vyrastajú v láskyplnom prostredí, na malom kúsku ílovitej zeminy vyrastajú paradajky, cibuľa a aj sociálnym pracovníkom padne sánka z fotovoltických panelov!

Robo si práve vybavuje invalidný dôchodok, jeho roztrieštené platničky sú „neopraviteľné“, bolesti vystreľujú do nôh a paralyzujú ho v pohybe. Žofia práve s lekármi rieši akútny problém vápenatenia v ramenách, čaká ju operácia a bojí sa, že čoskoro už nedvihne ani kôš s prádlom. „Som rada, že Jadranka je už väčšia a s domácimi prácami dokáže veľmi pomôcť,“ chváli dcéru mama Žofka. Ich momentálny príjem je 315 eur, päťdesiatka ide na prenájom a zo zvyšku sa žije. Každý deň sa varí na kachliach, ktoré na leto presunuli na dvor – nech v dome necítiť dym. Dnes bola lúsková polievka (lúsky im darovala suseda) a k tomu chlieb s paštétou. Zajtra gazdiná plánuje parené buchty – deti sa ich nevedia dojesť. Snom mamy Žofky je väčšia pec na drevo s rúrou, aby mohla piecť aj koláče, ale „keď nie je nevadí, nehladujeme.“ Rodičia sú finanční kúzelníci, nemajú dlhy, kupujú len základné potraviny (chlieb, mlieko, maslo, múka, cestoviny, masť) a najnutnejšiu drogériu.

V dedine na nich nik nemôže povedať krivého slova, deti chodia poriadne do školy, z ich domu nejde krik, občas idú rodičia s káričkou na železo a keď za plnú fúru dostanú 15 eur – akoby vyhrali v lotérii.

Áno, možno si poviete, načo majú toľko detí..., ale stačí prísť na návštevu a hneď pochopíte, že netreba všetko rátať na peniaze a prepych. Možno v tej dokonalej vile naproti totiž manžel nikdy nepovedal svojej žene, to, čo chudobný Robo hovorí Žofke: „Ja ju tak ľúbim, že ja ju z ruky nepustím...“



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh tejto rodiny zaujal. Aj váš príspevok sa použije na kúpu polykryštalického panela s akumulátorom, možno aj na novú pec, zánovný notebook či obývačkovú stenu. ĎAKUJEME!
Číslo účtu IBAN, kam môžete posielať príspevok: SK853100 0000 004040218205. Pripíšte poznámku: Žofia

Ľudia ľuďom PODPORTE ŽOFIU A JEJ RODINU CEZ ĽUDIAĽUĎOM
Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom portálu ludialudom.sk. Ďakujeme!

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh tejto rodiny zaujal. Aj váš príspevok sa použije na kúpu polykryštalického panela s akumulátorom, možno aj na novú pec, zánovný notebook či obývačkovú stenu. ĎAKUJEME!
Číslo účtu IBAN, kam môžete posielať príspevok: SK853100 0000 004040218205. Pripíšte poznámku: Žofia

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed