Svadba z lásky bez rozumu 

Dva centimetre: Má tridsaťdva, dnes je z neho niekoľkotýždňový novomanžel a dokonca aj dvojnásobný tato. Obrat o stoosmdesiat stupňov. „Zmena je život,“ sympaticky sa usmeje Marek a hrdo pozrie na svoju rodinu. Manželku Elu a jej dve deti, Marcela a Elenku. „Veľmi skoro mi začali hovoriť tato, nechápal som, ale iskra medzi nami preskočila naozaj mega rýchlo. Nedám na decká dopustiť. Sú pre mňa hnacím motorom, aby som sa nevzdal. Prestal som riešiť iba seba, zrazu nemám čas prepadať depresii a melanchólii, oni sa totiž o mňa nefalšovane detsky vážne boja, plačú, keď mám kŕče, bolesti... Tak tuho ma vedia objať a hovoriť mi, že ma ľúbia a musím sa vyliečiť..., nezaslúžia si mať doma sediacu kôpku nešťastia. Mám ich strašne rád,“ chlapsky nežne vyzná city k svojím „juniorom“ chorý tato Marek.

Bolesti začali postupne, najprv vystreľovali do nôh, ťažšie vstával z postele, návštevu lekára odďaľoval. Keď už boleli kríže, neskôr chrbát, ordinácii sa nevyhol. A o nejaký čas sa jedného dňa z postele už nedostal. Nešlo to. „Ochrnul som od pása nadol. Presťahoval som sa na pol roka do špitála, diagnostikovali mi zhubný nádor na mieche, sakra!“ Operácia bola pokusom, uvidí sa až keď ho otvoria, riziko obrovské, po prebudení z narkózy môže byť jeho stav ešte aj horší, miecha je „potvora“. „Prosil som doktorov, nech ma režú, nech sa aspoň pokúsia, išiel som do toho aj s milión rizikami, ktoré mi vymenovávali. Ja som dosť tvrdá palica, hrniem sa do všetkého a tak som sa teda dostal aj na operačku,“ hovorí Marek, ktorý skončil bakalára v odbore pedopsychológia. „Jedno viem na sto percent, psychika je možno aj viac než polovica liečby, nabudil som sa pred zákrokom mimoriadne optimisticky, ja som sa vlastne na sálu tešil.“ Počas dvanásťhodinovej operácie sa nádor vybrať nepodarilo, úspechom ale bolo jeho zmenšenie, z 15 na 13 cm. „Boli pooperačné komplikácie, naozaj mi nebolo sveta žiť, ale vieš čo bolo super? Že tie poondiate dva centimetre, ktoré mi z nádoru zobrali, zabrali. Dnes môžem povedať, že, hoci ani zďaleka nemám vyhraté, ale je úžasné, keď cítiš, že ťa svrbí noha, že ti po nej lezie mucha. A ja som toto cítil takmer okamžite po prebratí. Chápeš? Keby som mohol, tak vtedy od šťastia stiahnem fľašu šampusu,“ s nadšením opisuje prvé pocity po operácii. Predpísané ožiare sa mali pokúsiť nádor opäť zmenšiť. Rádioterapia však nepomohla, Marek to sarkasticky, čiernym humorom ohodnotí: „Prijal som to s pokorou, nemôže toľko šťastia dopadnúť len na moju hlavu. Plusom bolo, že metastázy nie sú a nádor nerastie. Zameral som sa na tvrdú rehabilitáciu, cieľ bol a je jasný – postaviť sa na nohy, ktoré CÍTIM!“ To už ale Marek prešiel do zariadenia sociálnych služieb, „zabýval som sa tam a zrazu na mňa začali dopadať smutné stavy. Preboha, tu budem žiť? To neznamená, že kritizujem zariadenie, ja som si kritizoval svoju budúcnosť. Nechcelo sa mi žiť medzi všelijako postihnutými, ale nebolo inej cesty.“

Na román: Rodičia? „Môj život by bol hádam aj na film, minimálne knihu. Adoptovali si ma naši ako sedem mesačného. Mal som milujúcich rodičov, no keď som zistil pravdu, bolo to na konci puberty, začal som pátrať po biologickej rodine. Skrátim to, popálil som sa veľmi, odstrčil som na istý čas adoptívnu rodinu a dal prednosť asociálnej biofamílii. Ranil som asi najviac moju mamu, ktorá má odmalička vychovávala a zrazu ma nemala. Porobil som hlúposti, tak prazvláštne som sa začal v živote hľadať. Dnes? O bio predkoch nechcem ani počuť a sústreďujem sa na svoj život a mojich rodičov. Nie je to medzi nami ideálne, ale sme v kontakte a poznajú už aj moju ženu a deti. Ak sa pýtaš na moju chorobu a rodičov – sú už starší a majú tendenciu to zľahčovať. Vieš, ja nie som klasický onkologický pacient – žiadna kosť a koža, naopak, na vozíku som pribral tridsať kíl a navyše, urobím už zopár krokov!!! Na dlhú trať by som sa ešte nepustil, ale keď ma manželka podopiera, dám už aj schody. Moja Ela je perfektná asistentka, poznali sme sa letmo ešte pred mojím ochrnutím, videl som párkrát aj jej deti, ale až po operácii mi zrazu na messengeri pípla správa: Ahoj, ako sa máš?. Písal ju Elin Marcel, dali sme sa do reči a prišla prvá návšteva, druhá, tretia... a po pár mesiacoch som sa už z tamtoho sociálneho zariadenia sťahoval k Ele do prenájmu. A Ela sa stala aj mojou asistentkou.“

Láska ako hrom, obaja si povedali, že svoju minulosť si nebudú vyčítať, budú sa vo štvorici pozerať už len a len dopredu. Keď Marek navrhol svadbu, radosť mala nielen nevesta Ela, ale aj jej deti. Mesiac po skromnej svadbe ale prišlo bolestivé vytriezvenie. „Som asi blázon, že si nenaštudujem veci vopred, ale keď sme zistili, že Ela už ako manželka nemôže byť mojou asistentkou, keď ti proste na účet príde o dosť menej peňazí a zrazu si v situácii, že nemáme z čoho zaplatiť nájom, tak to je ľadová sprcha. Až keď už bolo neskoro, zistili sme aké absurdné zákony u nás fungujú. Kto ako vlastná žena sa o postihnutého človeka dokáže lepšie postarať? Boli sme z toho obaja hotoví. Máme dve deti, ja som s nádorom v chrbte, s labilnými nohami, za najgeniálnejšiu vec som považoval našu svadbu a zrazu mi úradníčky hovoria, že taký je zákon a preto sa ľudia radšej nesobášia. Aj keď sa ľúbia ako kone. Brali sme sa z lásky, pre mňa sobášny list nie je len zdrap papiera, bože, aký som bol šťastný! Vďaka tomu sme teraz v existenčnej kríze, padli sme na kolená. Invalidný dôchodok mi už konečne priznali, ale ešte nevyplatili, Ela pracuje ako upratovačka, ja som síce pred ďalšou operáciu na neurochirurgii, ale hľadám si sedavú brigádu. Marcel a Ela mi hovoria tato a správny tato sa predsa musí o deti postarať. Snažím sa naozaj moc-moc, aby bolo dobre...