Dvaja 

Tento rok je pre nich prelomovým. Osamostatnili sa, nie preto, že by chceli. Museli. „Vedeli sme, že to príde. Či sme sa tešili? Fúha, to je silné slovo. Kúsok radosti tam možno aj bol, ale určite prevažovali skôr obavy. Obavy z neistoty,“ hovorí od leta plnoletý Nikolas.

Ľudia ľuďom PODPORTE NIKOLASA A ZDENKA RODINU CEZ ĽUDIAĽUĎOM
Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom portálu ludialudom.sk. Ďakujeme!

Dvaja

Bratia „Radosť zo slobodného života sa strieda s obavou ako to zvládneme. Všetko stojí naozaj veľmi veľa...“

Začiatkom júla mal osemnásť a na konci mesiaca spolu s o rok a pol starším bratom Zdenkom opúšťali brány detského domova. S kufrom osobných vecí, „s balíkom“ peňazí, tzv. odchodným 900 eur pre každého. A s kronikou života, ktorú každému domováckemu stvoreniu píšu sociálne pracovníčky. Mohli si vybrať – východ alebo západ Slovenska, na tri roky sa ubytovať v zariadení pre odídencov ako sú oni. Voľba padla na západ, je to blízko k hlavnému mestu, snáď aj k šanci rýchlejšie sa zamestnať.

Uprostred leta naštartovali svoj sólový život v garzónke, bonusom bolo základné vybavenie, ale „aj tak zistíš, že milión vecí treba dokúpiť. Taniere, hrnce, príbory..., nemali sme robotu, peniaze z odchodného sa míňali rýchlo.“ Mesačne platí každý za dočasný domov 130 eur. Pre bratov je prvoradé vyplatiť si najskôr strechu nad hlavou, sú za ňu vďační a nechcú sa zapísať ako neplatiči. Prvá noc, prvý deň, prvý týždeň – stále je to vlastne zážitok žiť a fungovať bez dozoru, časom však veľmi rýchlo príde k prazvláštnemu pocitu: nie, toto nie je dovolenka, toto je život, ktorý už bude navždy. Už nemôžem ísť okamžite prosiť o pomoc vychovávateľku, už nemám naozaj nikoho stále za chrbtom. „Už som mal len ja Zdenka a Zdenko mňa. Bodka,“ konštatuje väčší rozprávač Nikolas.

Konečne bratia: Do decáku sa dostali maličkí, ale nie zas až tak, aby si nič z rodinného prostredia nepamätali. Ich domovom bol skromný v Banskej Bystrici, bola tam mama, otec. Pekná spomienka? „Nič. Len veľké hádky a bitky medzi našimi. Ja som dokonca ani nevnímal, že mám brata Zdenka. Bol dlho v nemocnici, keď sa vrátil, nikto mi nehovoril, že je to môj brat, myslel som si, že len tak tu s nami býva. A potom nás zakrátko zobrali do domova. Naložili nás do auta a bolo. Ja som mal tri, Zdenko štyri roky,“ zhrnie spolužitie s rodičmi Nikolas. V domove síce fungovali v jednej bunke, no do desiatich rokov netušili, že sú pokrvní bratia. Bolo nám čudné, že máme rovnaké priezviská, začali sme sa v domove vypytovať až sme sa dozvedeli krásnu pravdu, že sme bratia. Áno, keď chceš opísať pocit pri tomto zistení, tak ja som bol vtedy najšťastnejší chlapec na svete. Zdenko bol môj brat! Zrazu som sa cítil strašne bohatý,“ sympaticky sa usmieva Nikolas. Zdenko potvrdzuje bratove slová, je predsa fajn mať pri sebe naozaj blízkeho človeka. V domove im zrazu bolo veselšie a krajšie. Nikolas sa vyučil sa ošetrovateľa, Zdenko za kuchára, od objavenia ich súrodeneckého vzťahu im bolo jasné, že „civilný“ dospelácky život začnú spoločne. Zdenko teda mohol ostať v domove, kým jeho brat dosiahne plnoletosť.

O biologickú rodinu záujem nemajú, nechápu, ako môže rodič neľúbiť svoje deti, ako dopustí, aby skončili v domove a ako ich ani nepríde pozrieť. „Vymazali nás zo života, to sa nedá odpustiť, museli sme si zvyknúť a čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, že domov bol pre nás určite záchranou. Nechceme si ani predstavovať, čo by z nás rodičia vychovali.“ Mama Gabriela svojich synov videla pred asi ôsmymi rokmi, potom zasa dlho nič a kupodivu začala do domova telefonovať tesne pred Nikolasovou osemnástkou. „Jasné, že záujem nemala o nás, ale o deväťsto eur krát dva. Videla určite len tieto čísla, nie dva životy. Nie, ani za svet by sme nešli z domova k nej. Neveríme, že sa polepšila, má iného chlapa a dve ďalšie deti, nech si ide svojou cestou. My ju k životu nepotrebujeme. Odvrhla nás. Nechceme žiť ako ona. Nie sme na ňu nahnevaní, necítime k nej odpor, je nám proste ľahostajná.“ O biologickom otcovi to platí dvojnásobne. O ňom chalani netušia nič a nemienia po ňom pátrať. „Mal dosť času, aby pátral on po nás, aby nám poslal aspoň pohľadnicu do domova k narodeninám. Neurobil tak a my sa už nechceme vracať do minulosti. Sme niečo ako siroty žijúcich rodičov, čo už...“

Od leta sú chalani dospelí do bodky. Sami si varia, perú, žehlia, upratujú, zarábajú na svoj život. S prácou to bolo ale sakra ťažké. Až od septembra si našli snáď niečo stabilné. Dovtedy to boli len občasné brigády, žili z odchodného a museli si aj požičať. „To nás trápilo najviac, chválabohu, už nie sme nikomu nič dlžní. Sme na nule, ale žijeme naozaj veľmi skromne. Tešili sme sa na prvú výplatu, robíme v rovnakom hoteli, Zdenko v kuchyni, ja ako chyžný. Čakali sme trochu viac, ale nemôžme si vyberať. Ja som zarobil 370, Zdenko 350 eur. Nejako prežijeme, urobíme si prvé sólové Vianoce, sú to pre nás najkrajšie sviatky. Budú výnimočné. Len naše! Koláč neupečieme, máme iba dvojplatničku, ale obľúbený punčový si kúpime. To určite. A aj pár svietiacich ozdôb, aj malý stromček. A snáď prejdeme skúšobnou dobou a budeme sa snažiť si niečo aj ušetriť. Lebo v tejto garzónke môžeme byť ešte dva a pol roka a potom? Budeme bohatí a šťastní,“ smeje sa Nikolas.



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh bratov Nikolasa a Zdenka zaujal. Aj váš príspevok sa použije na pomoc s úhradou prenájmu (260 €/mesiac). ĎAKUJEME!
Číslo účtu IBAN, kam môžete posielať príspevok: SK853100 0000 004040218205. Pripíšte poznámku: Nikolas

Ľudia ľuďom PODPORTE NIKOLASA A ZDENKA CEZ ĽUDIAĽUĎOM
Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom portálu ludialudom.sk. Ďakujeme!

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh bratov Nikolasa a Zdenka zaujal. Aj váš príspevok sa použije na pomoc s úhradou prenájmu (260 €/mesiac). ĎAKUJEME!
Číslo účtu IBAN, kam môžete posielať príspevok: SK853100 0000 004040218205. Pripíšte poznámku: Nikolas

Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page
príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku rss feed