V tichu a už aj v tme 

Má tridsaťjeden. Miluje maliny, posilňovňu, more, plávanie, zbiera magnetky, ktoré jej známi nosia z celého sveta, do aleluja je schopná vyberať si v parfumérii voňavky, krémiky, mydielka. Potrpí si na poriadok a čistotu, separuje odpad, z hercov a spevákov je jej srdcovkou Natalia Oreiro. Ale najdôležitejšie bytosti v jej živote sú dve: mama Mária a pes Beny. Láska ako hrom.

Kruté: Janka sa narodila ako druhé dieťa. Po synovi Jarkovi, prišla na svet dcérka a mama Mária bola šťastím bez seba. Janka bola zdravá ako buk, a hoci manželstvo sa jej rútilo pre mužov alkoholizmus a agresiu do záhuby, Mária vedela, že deti sú zmyslom jej života a preto je a bude šťastná už navždy. Malé dievčatko malo zhruba rok, dostalo zápal mozgových blán – následky katastrofálne – trvalá strata sluchu. Šok, plač, bezmocnosť. Mária dnes, po rokoch skonštatuje: „Vtedy som si myslela, že sa zbláznim, dnes, po tom všetkom, čím sme si prešli a s čím musíme žiť, si hovorím, že keby som mala iba nepočujúcu dcérku, bolo by nám sveta žiť.“ Po vyše roku Jankino zabiehajúce očko prinieslo ďalšiu ranu – nádor za očkom, obojstranný retinoblastóm - operácia, počas ktorej museli chirurgovia pravé očko malej princeznej vybrať. „Strašné, Janka absolvovala trojročnú onkologickú liečbu – chemoterapiu aj ožarovanie, hrozilo, že príde aj o druhé očko. Nemohla som sa zosypať, vidieť uplakanú a zničenú mamu, to je to posledné, čo deti potrebovali.“ Liečba zabrala, retinoblastóm ticho spal.

Mária sa rozviedla a starala sa o svoje dve deti. Priznáva, že Janke sa dostávalo väčšej pozornosti, „na úkor Jarka, ale snažila som sa zo všetkých síl lásku deliť. Lenže Janka logicky potrebovala viac mojej pozornosti.“ Dievčatko rástlo, vychodilo špeciálnu školu pre deti s poruchami sluchu, mama tam robila a dodnes robí sociálnu pracovníčku. Jankine ľavé očko sa pomaly, ale isto zhoršovalo, sklíčko na okuliaroch hrublo, až dioptrie dosiahli číslo osemnásť. Janka bola ale šťastná, veď videla, vedela sa orientovať, mohla pozerať telku, pozrela si Benátky, Egypt aj Londýn, chodila na kurzy tanca, vyučila sa za čalúnničku a keďže učenie jej išlo ako po masle, urobila si maturitu na strednej drevárskej. Na vysokú už nešla, s osemnástkami dioptriami by sa oko čítaním skrípt enormne zaťažilo.

„Žili sme si krásny život, v rámci možností. Skromne, s hendikepmi, ale relatívne pokojne. Len pravidelne lekárske kontroly.“ Keď Janka menila detskú doktorku za dospelácku, pri prehliadke prišla opäť rana ako z dela. Nádor, ktorý ju pripravil o oko sa prebúdzal, dostal sa do kostí, ohrozoval aj ľavé oko. Plus v brušnej dutine sa ukázali nezhubné, no agresívne nádory. Onkologická operácia – Janke vybrali slezinu, časť hrubého čreva, žalúdka... Nasledovala hlava. Kvôli nálezu jej vybrali kúsok lebečnej kosti, lekári navrhovali ožarovanie nálezu. S rizikom straty aj toho zvyšku zraku, ktorý Janke ostal. Mladá žena sa rozhodla. Nie. „Mami, radšej budem žiť kratšie, ale chcem vidieť! Nevidieť a nepočuť? Tak nechcem žiť.“ To bolo pred šiestimi rokmi.

Dnes je rok 2018. V trojizbovom panelákovom byte sa nič nezmenilo. Niet peňazí na renováciu nábytku, čo tam po ňom. Po izbách sa motá čierny Beny, ktorý už prešiel do psieho dôchodku, má jedenásť, vlani ich veterinár stál minimálne 700 eur. „Beny nesmie odísť, to by Janku položilo,“ skonštatuje statočná mama Mária a prstom píše Janke na ruku, že som prišla a priniesla jej maliny. Janka poďakuje, našmátra si koniec gauča, opatrne si sadne a s obrovskou chuťou sa pustí do ovocia. Iksrát počas mojej debaty s Máriou Janka rukami kontroluje a hladká maminu a túli sa k Benymu, ktorý leží pri nej na sedačke.

A vo vzduchu visí jediná otázka – prečo? Prečo osud tak kruto skúša jednu bytosť... Mama už nevládze plakať... Vlani sa všetko pokašľalo. Nebudeme rozoberať odborné príčiny, stačia nám hrôzostrošné laické následky. Janka v júni 2017 z večera do rána oslepla úplne. Naplnil sa najčiernejší scenár – nevidí a nepočuje. Vybrať museli aj ľavé oko. Bohužiaľ, prognózy nie sú priaznivé. Medicína je bezradná. Momentálne Janka podstupuje chemoterapiu, ešte ju čaká jeden cyklus a po ňom sa uvidí, či sa progres aspoň trošku spomalil. „Vlastne nám to navrhli len ako test, pretože naozaj to s mojou dcérkou nevyzerá dobre. Ale chytám sa aj slamky. Ona je tak úžasná, silná osobnosť, moje zlatíčko. Má vlastne len mňa a musíme byť spolu čo najdlhšie. Necíti si už časť tváre, tá choroba je zlá, strašne zlá. Neviem si predstaviť koniec, nemôžem na to myslieť. Žijeme pre každý ďalší deň. Je ale strašné, keď Janka hocikedy povie že je väzňom v byte, že je škaredá, lebo nemá oči, vlasy. Pomojkám ju, povzbudím, ale bojím sa. Neopísateľne.“

Klobúk dole: Janka funguje po pamäti. Orientácia v byte jej problémy nerobí, bezradne však hľadá zmysel svojho života. Mama ráno odíde do práce, Janke nachystá raňajky. „Kedysi jej čas ubiehal pri telenovelách, počítači, dnes jej ostal už len Beny. Sú ako dvojičky. A Janka ho doobeda chodí sama vyvenčiť. Slepeckú palicu? Nie, nemá, načo by jej bola, veď nepočuje. Pamätá si nádvorie pri dome, s Benym sa odvezie výťahom dolu, pri bráne ho vypustí, nadýcha sa čerstvého vzduchu a ide sa domov. Uprace našu izbu, minule aj umyla okno, vysáva, v skrini ma „komínky“, žiadna bordelárka z nej nie je. A čaká, kedy prídem z práce. Potom ideme na dlhšiu prechádzku spolu aj so psom. Zmrzlinu si nedá, nechce priberať a navyše povie, že treba šetriť,“ usmeje sa Mária a opäť na ruku Janke píše, o čom sa bavíme. Mama priznáva, že stále má nutkanie ísť Janke zasvietiť, keď ide do kúpeľne či na záchod, dcéra ju zastaví „ja svetlo nevidím, aspoň ušetríme“... na chvíľu sa zasmejú obidve. Vo štvrtok, keď Janke nie je zle z liečby, idú spolu do posilňovne. Mama jej podáva náradie a mladá žena v šatke a v čiernych okuliaroch maká. „Ja sedím a pozerám,“ povie Mária. Každú nedeľu zas idú spolu na školskú plaváreň, Máriin zamestnávateľ im to umožnil. Janka miluje plávanie, Mária plávať nevie, len sa „pohybujem vo vode“. A v sobotu sa odvezú električkou do nákupného centra, zájdu do parfumérie a mama podáva Janke parfémy, ktoré ovoniava, skúša, ktorý je ten jej. A v lete zájdu aj na tržnicu, lebo maliny, melóny a tak. Mária má šesťdesiat a nedokáže si spomenúť, kedy sa naposledy od srdca tešila. Jej život nie je o radosti, napriek tomu, hľadá v ňom čo najviac pekného. Sen? „Byť spolu čo najdlhšie. A možno more, Janka napriek úplnej tme o ňom stále básní. Chce si zaplávať v mori. Žijeme na dlh, ale keď mi lekári povedia, že Janka môže ísť k moru, zoberiem hocijaký úver na more, nech ho Janka precíti. Kým je čas...“