Pád na dno 

Nikdy si nepotrpeli na luxus, zvykli si aj na fakt, že k vlastnému bývaniu nemajú šancu sa dopracovať. Striedajú podnájmy a sú šťastné, keď pár rokov vydržia v jednom. Naučili sa počítať každý cent, aby z jedného platu najskôr uhradili nájom, potom šeky do školy, za telefón, potraviny, drogéria. Život bol ale vcelku do pohody. Až do vlaňajšieho januára.

Mama Magda si to pamätá presne, 17. januára o 7.42h mala telefonát od učiteľky zo školy, že Tamarka spadla, nech príde. Dôležité je spomenúť, že bol sneh a pod ním ľad. Chodník pred školou nebol vyčistený. „Od tohto momentu sa nám obrátil život naruby,“ so slzami konštatuje útla Magda. Dcéru našla sedieť na stoličke, čo ju hneď v prvom momente zarazilo. Dievča spadlo dozadu na chrbát a oni s ňou hýbali? Postavili ju na nohy, posadili... Tamara mala bolesti. Z prvého rontgenu lekárovi nebolo všetko jasné, tak sa robil druhý. „Niečo“ videl medzi lopatkami, mladú poslali na sledovanie domov, nič vážne sa nedeje, treba kľudový režim. Na druhý deň prišli opäť, školáčke tŕplo telo, ďalší rontgen už nemohli robiť, robilo sa cétečko, ktoré údajne nič neukázalo. Mladá nech nie je precitlivená... Po magnetickej rezonancii prednosta pacientku ohol úplne, so slovami, že môže ísť do školy. Ubolená sa naň ho desivo pozrela, veď sa nedokáže hýbať a šokovaná mama si postupne začala otvárať ústa. „Chcela som vedieť, čo sa deje, čo ukázala rezonancia. Bola som zdesená, že dcéru zohýnajú. Dosiahli sme len to, že keď sa Tamarke nechce do školy, tak nech teda týždeň ostane doma. V prepúšťacej správe diagnóza znela – pomliaždeniny stavcov. Ani zmienka o rezonancii.“

Zlomenina a nie jedna: Nešťastná mama si na vlastnú päť zháňala ďalších doktorov, na detskej chirurgii v hlavnom meste to dostali čierne na bielom, zlomených 6 stavcov a 4 prasknuté!!! Okamžite korzet a žiadne hýbanie s chrbticou! Tamarku bolelo všetko, tŕpli jej nohy a stal sa z nej ležiak. Opatrne s maminou pomocou sa doma presunula po vlastných len z postele na toaletu. V posteli jedla, učila sa, čítala. Mama si na noc hodila na zem matrac a začala spávať pri dcére. Bola nahnevaná na lekárov v regionálnej nemocnici, podcenili počiatočný stav a „akoby kryli jeden druhého. To je môj pocit, ktorý mi nik nevezme. Dopracovala som sa k výsledkom rezonancie, ktorá nebola priložená k prepúšťacej správe, na rezonancii totiž zlomeniny boli zreteľné. Správali sa k nám ako k simulantom, každá moja otázka ich obťažovala, išla som im proste na nervy. Lebo ma neinformovali, lebo mi zohýbali dcéru, tých lebo je strašne veľa. Keby si aspoň priznali chybu, ľudsky sa ospravedlnili a vysvetlili veci. My sme až po 3 týždňoch od úrazu prišli k medicínskemu výsledku. A ohýbať chrbát pri zlomených stavcoch... je mi zo toho zle. Áno, podala som podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, isteže nemám ešte vyjadrenie a isteže mi je jasné, aké bude...,“ rozhorčuje sa Magda, ktorá automaticky ostala na péenke a stala sa opatrovateľkou vlastnej dcéry. Do januára minulého roka úplne zdravej. Znížil sa príjem, zvýšili sa výdavky. Doplatky za lieky, pomôcky, rehabilitácie.

Keďže bolo chytených až toľko stavcov, Tamarke urobili aj denzitometriu a výsledok šokoval – vtedy 12-ročnému dievčatku zistili silnú osteoporózu, nasadili sa ťažké lieky, ktoré detský žalúdok nevedel spracovať. „Z nášho života sa stal úplný blázninec. Ide mi v prvom rade o zdravie dcérky, ale pýtam sa, prečo školský chodník nebol posypaný, prečo v škole dcéru postavili na nohy a hýbali s ňou, následne ten postup v nemocnici... Som typ, ktorý sa nestrčí do kúta a bude čušať. Ja žiadam vysvetlenie od kompetentných. Sťažujem sa a tým pádom som neobľúbená, nežiadúca, protivná... Nikto ale nezažíva to, čo my - Tamarka je stále na posteli, od Nového roka si už sadá, ale počas pobytu v Kováčovej vyskočil nový problém: päta. Museli sme predčasne ukončiť aj pobyt. Noha tŕpne, bolí. A röntgen opäť nič neukázal. Za 50 eur som si vybavila rezonanciu a tá ukázala takmer päťcentimetrový cievny nález, veľký opuch. Takže začíname sériu ďalších vyšetrení a liečby. Neviem, či to má súvis s mnohomesačným pobytom na lôžku, ale z jedného neodhrnutého chodníka sa jednoducho nedokážeme vymotať. Komplikácie len a len pribúdajú.

Tamarka má individuálny študijný plánm učí sa excelentne. Občas ju prídu pozrieť kamarátky, inak väčšinu dňa trávi čítaním, knihy sú jej svet. Mama požičiava z knižnice, na kúpu niet peňazí. A Tami by veľmi chcela do zbierky Harryho Pottera diel 5, 6 a 7 – „tie mi ešte chýbajú“, zašteboce maród Tamarka, ktorá je statočným pacientom. Neprepadá depresii, verí, že raz už aj u nich vyjde slnko.

Mama Magda má hlavu ale v smútku, dcéru tým zaťažovať nechce, ale „na péenke môžem byť rok, ten práve vypršal. Do práce sa vrátiť nemôžem, Tamarka je nesamostatná. Môj polovičný invalidný, keďže som už tri roky na opiátoch pre neznesiteľné bolesti z prechodeného zápalu stredného ucha a z komplikácií zo zápalu trojklanného nervu, ide takmer celý na lieky. Som na tekutej strave, nič nepožujem. Plánovanú februárovú operáciu musím presunúť, kto bude s dcérou? Naozaj nemám nikoho, sme len my dve. Za prenájom platím 220, nemocenskú som mala 400. Teraz mi ju zoberú. Neostane mi ani na prenájom, už teraz sme vďačné, keď nám niekto prinesie ovocie, jogurty. Strašné. Choroba je u nás doslova ruka v ruke s chudobou.“