V bludnom kruhu 

Zažila aj pekné chvíle, no tých zlých sa nakopilo už priveľa, dusia ju. „Najhoršie je, keď stratíš dôveru v partnera. Všeličo som prehltla, odpustila, akože prehliadla, predovšetkým kvôli deťom, ale nevedie to nikam.“ Vzťah s otcom jej detí má ďaleko od ideálnosti, vlastne aj štandardnosti. „Začalo to, keď bola Rebeka malá. Začali sa strácať peniaze, nerozumela som ničomu a hoci si viem s mnohým poradiť, bola som na bode mrazu,“ opatrne, hanblivo hovorí mladá mamička. Časom prišla na to, že hlava rodiny púšťa peniaze do automatov, sem-tam sa pochválil výhrou, ale jej to radosť na duši nespôsobovalo. Začali hádky, scénky. Jasne mu zdôraznila, že gamblerstvo je choroba a treba ju liečiť, že niečo také ona akceptovať nebude. A skončilo to s pobalením jeho vecí.

Na pol roka si dali pauzu. Priznáva, že nemá srdce ako skala, stále ho ľúbila, nádejala sa a verila, že sa to proste nejako utrasie. Veď majú zdravú, krásnu Rebeku, veď nie sú jednou rodinou, ktorá si prechádza krízou. A rozísť sa definitívne, to je predsa to najjednoduchšie riešenie.

Vrátil sa a znovu boli rodina. Ona chodila do práce, robila čašníčku, mali na prenájom aj na slušný život. Idylka ale dlho nevydržala. „Bola som v druhom mesiaci tehotenstva, keď sa mi opäť vrátili tie pračudesné predtuchy, v domácnosti to zas bolo tichšie. Nechcela som si, aj pre nový život, ktorý som nosila v sebe, privolávať stresy. Nepriamymi a vlastne aj priamymi dôkazmi som prišla na to, že má priateľku a znova sa skamarátil aj s herňami. Jasne, že nič nepriznal, lenže dlh na nájomnom rástol, majiteľka bytu síce bola zhovievavá, no nie donekonečna.“

Vždy, keď bola v úzkych pomohla jej najlepšia kamarátka, ktorá má tiež svoju rodinu. „Vie o mne, o nás všetko. Tým, že sa niekomu zdôverím, uľaví sa mi. A som jej vďačná nadovšetko, veď zatiahla aj dlh na byte, pretože by sme naozaj skončili na ulici. Môjho muža to očividne netrápilo. Ani to, keď sme nemali na vianočný nákup - nie na darčeky, na obyčajné jedlo. Bola som krátko pred pôrodom a namiesto radosti z nového dieťaťa som riešila doslova existenčné problémy.“

Krátka materská: malá Elisabeth prišla na svet krátko pred korona krízou. A, paradoxne, vďaka korone sa to u Veroniky doma zasa trochu utriaslo. „Viete, veď zavreli aj herne,“ podotkne. Skončil aj vzťah s inou ženou, čerstvá dvojnásobná mama si myslela, že sa to už dá u nich od základov do poriadku. Že ona znovu zabudne, odpustí, pochopí, uverí. A polepený vzťah sa stabilizuje. Zatiaľ čo pre väčšinu korona opatrenia trvali dlho, Veronika sa bála momentu otvorenia prevádzok. Už len posledný mesiac má istotu v materskom príspevku, potom už dostane znížený rodičovský. „A som tam, kde kedysi. Chodí tam zas... Všetko zapiera. Doma sa nerozprávame, k deťom je síce milý, ale keď príde domov, čo nikdy neviem, kedy bude, dusno sa dá u náš krájať. Je mi to ľúto, ale už nevládzem, nechcem byť policajtom v rodine, nechcem sa zožierať hádkami a scénkami. Spoločnú budúcnosť si nemaľujem, ružové okuliare som odložila.“

Na prvom mieste rieši bývanie. Aby mala z čoho zaplatiť 580 eur prenájom za dvojizbový byt. Potom plienky a nevyhnutné veci pre malú. Matematika nepustí. „Spoliehať sa môžem jedine na seba, no z materskej si nedokážem ušetriť na prenájom. Svoj osobný život už hádžem za hlavu, otvorením herní sa opäť dostávame tam, kde sme už boli. Lenže už mám deti dve. A to jedno je veľmi maličké na to, aby som mohla urobiť v tejto chvíli radikálny rez. Viem, že na materskej nebudem do Elisabethiných troch rokov, budem sa snažiť čo najskôr vrátiť do práce. A začať svoj život s deťmi, stopercentne sa spoliehať len na svoj príjem a hospodáriť s ním. To však ešte niekoľko mesiacov nie je možné. Skúsim si nájsť prácu na doma. Neštítim sa žiadnej roboty, je mi tak trápne prosiť cudzích, aby ma pochopili a pomohli mi. Chcem pre svoje deti udržať strechu nad hlavou a keď malá Elisabeth trošičku vyrastie a ja sa zamestnám, radikálny rez urobím.“