Na konci so silami 

Vlastne od začiatku sa jej život uberal čudným smerom. Od malička si pamätá len hádky rodičov, myslela si, že rozvodom sa to ukľudní. Omyl. Otec na ňu so sestrou zvysoka kašľal, dievčatá ostali u mamy, ale prechádzka ružovou záhradou to teda nebola. Monika, 37-ročná utrápená a smutná žena.



Na konci so silami

Pár: Monika je presvedčená, že jej utrápené tehotenstvo sa určite podpísalo aj pod Matiho zdravotným stavom. „Veď ja som ho celé preplakala...“

„Po rozvode rodičov to mama s výchovou vzdala. Menila chlapov ako na bežiacom páse, nie raz sme počuli ako nás zatĺka. Ako hovorí, že nie sme jej, ale že stráži sestrine deti. V 15-tich nás nechala napospas samé v byte, ktorý patril babke a ktorá nám v ňom v osemnástke bez mihnutia oka zrušila trvalý pobyt. Ostali sme doslova osamotené ako kôl v plote.“

Napriek všetkému, Monika zmaturovala na dievčenskej odbornej škole, pred skokom z okna ju zachránil vtedajší priateľ. Jemu ďakuje za život, za to, že si to v hlave upratala a rozhodla sa – žiť! Rozišli sa, ale dodnes naňho nedá dopustiť.

Neskoro: Monika je pracovitá, vždy mala robotu, vážila si každú zarobenú korunu. Nového chlapa brala ako vykúpenie. Ľúbila ho a naivne si myslela, že aj on ju. Chodila až večer z práce domov, netušila, že jej chlap je vlastne kópiou jej otca a mamy. Keď praskli jeho nevery, jeho skrytý alkoholizmus, exekúcie, rozhodla sa pre rozchod. Lenže. „Zistila som, že som tehotná, už vo 4-tom mesiaci, na akékoľvek riešenia bolo už neskoro,“ trpko poznamená Monika. Vedela si zrátať dva a dva, vedela, že seba a dieťa neuživí, pochopila, aj po následnej bitke od muža, že on sa o nich nepostará. Na rovinu priznáva, že interrupciu nestihla, bolo neskoro...

Celé tehotenstvo bolo o strachu, plači, beznádeji. Bili sa v nej pocity, na jednej strane sa tešila, že bude mať bábätko, na druhej sa reálne pohrávala s myšlienkou na adopciu. Dieťa porodiť a posunúť niekomu, kto „na dieťa proste má, lebo mi bolo jasné, že ja nedokážem zabezpečiť nič. Bez bývania, peňazí, bez opory. Nemala som nikoho. Žiadnu rodinu, žiadnych blízkych, ktorí by podali pomocnú ruku.“ Matiasko prišiel na svet o mesiac skôr. Z druhej ruky síce mala pozháňaný kočík, dupačky, ale aj tak vyslovila v pôrodnici tú prekliatu vetu, že dieťaťa sa chce vzdať. Dnes 7-ročný Matias je však stále s mamou, objíma ju, túli sa, aby vzápätí prešiel do zlostného výbuchu. Monika ho pokojným hlasom ukľudňuje, prosí ho, aby sa utíšil... „Presvedčila ma pani doktorka z novorodeneckého, povedala mi vetu: To dáte. Priložili mi ho a ja som sa pri pohľade naňho zaťala: Si môj a budeš môj.“

Iný: Matiasko má čerstvých sedem, zhruba od 3 rokoch sa začal výrazne odlišovať. Správaním, komunikáciou, povahou. Mama, ktorá žila v krízovom centre bola na kraji zúfalstva. Potrebovala ísť do práce, nájsť mu špeciálnu škôlku a, predovšetkým, postarať sa o strechu nad hlavou. Každý týždeň chodila na miestny úrad a prosila o nájomný byt. Dnes ho už konečne má. Mini garzónka s vlhkými stenami na absolútnom okraji hlavného mesta. Vlhkosť v stenách je tak vysoká, že v byte nemôže vešať prádlo - poprosila suseda, aby uňho sušila. Zamestnala sa ako pomocná sila v škôlkárskej kuchyni, cez celé mesto vozí Matiho do škôlky, ktorú už 3x menili. Chlapec má v papieroch ADHD, hyperaktivitu, kusú reč. Ťažšie mu rozumieť. Mnohí ho zaškatuľkovali ako autistu, hoci testy to nepotvrdili.

Monika pôsobí veľmi unavene, nešťastne a zúfalo. So slzami na krajíčku zahanbene priznáva, že Mati ju vie aj udrieť, vzápätí sa k nej ale pritúli a prosí, aby od neho odišla. „Som v permanentnom strese. Nikdy neviem, čo bude zajtra. Nie raz som musela volať do práce, že potrebujem voľno, lebo Matiho do škôlky nedostanem. Keď má zlosť na vrchole, bolí ho hlava, zvracia, hodinu v autobuse by mi nevydržal, nieto ešte v škôlke. V práci som neobľúbená, viem to. Lebo vymeškávam. V škôlke som neobľúbená, lebo nemajú na Matiho nervy. A mne syn povie, že je debil, lebo mu to hovoria spolužiaci. Poruchy správania sú veľmi ťažká diagnóza.“

Momentálne rieši špeciálnu školu, v septembri Mati nastupuje do prvej triedy, vysnívaná škola je na opačnom konci mesta, stále však nie je isté, či ho tam vezmú. Od februára má Monika podanú žiadosť na opatrovateľský príspevok, „inej cesty už niet, zároveň ale musím aj pracovať, zákon povoľuje príjem do 400 eur, čakám na rozhodnutie,“ povie Monika a na otázku koľko ma dnes v peňaženke odpovie: „10 eur.“ Korona výrazne zasiahla aj ich. Škôlky zavreté, príjem obmedzený. Doma sa varia prevažne cestoviny, včera boli so syrom, dnes budú s vajíčkom. Mäso? „To sme už dlhšie nemali.“

Roky si Monika nekúpila nič nové na seba, malý rastie, na jar treba zaobstarať topánky, oblečenie. Každý cent obráti v rukách trikrát, než sa rozhodne ho použiť. Aktuálne ju bolia zuby, šialene. Už týždeň je na liekoch a zháňa peniaze. Lebo zubárka jej vyčíslila prvý zákrok na 80 eur. A v peňaženke je desať... Monika sa rozplače. Hanbí sa, že sa musela ponížiť a prosiť cudzích, aby jej pomohli. Tvrdí, že funguje v slepej uličke, hľadá z nej správny východ, ale je v nedohľadne. „Či som šťastná? Nie, nie som. Nemám zdravé dieťa, nemám zázemie, nemám peniaze. Pritom pracovala by som s radosťou. My dvaja proste prežívame a ja sa teším, keď Matiho rýchlo prejde nečakaný výbuch zlosti. Keď v noci zaspí a ja si potichu poplačem. Nie z ľútosti, o mňa sa nejedná, preberám si v hlave, či som urobila správne, že som si Matiho nechala a možno mu tak zabránila v krajšom živote. Ľúbim ho najviac, len sa bojím.“



Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Moniky osloví. Aj Váš príspevok sa použije na zaplatenie nájomného v nájomnom byte, aby neprišli o strechu nad hlavou a možno sa niečo použije aj na väčší bežný nákup. Ďakujeme!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Monika

Chcem pomôcť

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.
Možno sa nájde niekto, koho príbeh Moniky osloví. Aj Váš príspevok sa použije na zaplatenie nájomného v nájomnom byte, aby neprišli o strechu nad hlavou a možno sa niečo použije aj na väčší bežný nákup. Ďakujeme!
Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku: Monika


Ľudia ľuďom

Ľudia ľuďom

Podporiť rodiny z našich príbehov máte možnosť aj prostredníctvom stránky ludialudom.sk. Ďakujeme!

Nota bene

Nota bene

V spolupráci s časopisom Nota bene prinášame každý mesiac konkrétny príbeh ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

facebook fan page

príbehy na portáli Ľudia ľuďom pridajte sa k nám na Facebooku