Pokoj v mokrom dome 

O minulosti hovoriť veľmi nechce, tvrdí, že potom zas nebude pokojne spať. Fungovanie s otcom svojich milovaných detí preto preletí. Vydávala sa z veľkej lásky, verila, že je to obojstranné. Keď pred šestnástimi rokmi otehotnela, bola šťastím bez seba. Tehotenstvo bolo komplikované, prvorodený Janko prišiel na svet o päť týždňov skôr, ale „dokonca aj manžel bol hrdým tatkom. Hoci len chvíľu...“ Veľmi rýchlo sa všetko začalo meniť. Doma vládol kľud, len kým hlava rodiny bola preč. Len čo počuli otvárať bránku, už sa Gabike stiahol žalúdok, do tváre sa jej vliala neistota a strach. Čo zas bude, čo sa mu dnes zas nebude páčiť... Ona mala pritom plnú hlavu starostí a obáv o malého Janka.

Mal tri roky, keď mu odumrela chrupavka v bedrovom kĺbe, k lekárom chodili ako na hodiny klavíra, Jankova nožička je o čosi kratšia, v dospelosti ho asi čaká výmena bedrového kĺbu. A to sme len na začiatku výpočtov Jankových diagnóz. Manžel si však synov stav vysvetlil po svojom – na Janka sa už nevedel ani dobre pozrieť, bez okolkov ho častoval výrazom krypel. Prednejší mu bol alkohol, krčma a pseudokamaráti.

Štyri roky po Jankovi prišla na svet Julka. Gabika mala znova rizikové tehotenstvo, komplikovaný pôrod s krvácaním do brušnej dutiny. Dala na radu lekárov a nechala si podviazať vaječníky, prípadný ďalší pôrod by už totiž nemuselo prežiť ani dieťa, ale ani ona. Gabika už nečakala nehu od manžela, nádejala sa, že aspoň občas si dcérku pokolíše na rukách, milo na ňu pozrie. Nič také sa nekonalo. Naopak, teror v dome sa stupňoval. Nebil a neurážal len ju, facky a buchnáty sa ušli aj deťom, hlavne Jankovi. Áno, Gabika s deťmi boli obeťami domáceho násilia a reči o tom, ako mala okamžite volať políciu a udať manžela počúva s rezervou. Len ten, kto sa v podobnom pekle našiel vie, že tak jednoducbo to nejde. Strach z následného väčšieho teroru je silný... Keď si však už aj vrabce na streche čvirikali, že jej muž má dlhšie novú ženu, Gabika nabrala všetku odvahu, zbalila mu jeho veci do tašiek a vypoklonkovala ho z domu. „Napokon sa to udialo celkom hladko, ale tesne pred tým by ste sa mi krvi nedorezali.“ Nasledoval rozvod, súdom stanovená výška výživného na 250 eur na obe deti. „A tak si tu odvtedy žijeme. Pokojne, to sa nedá porovnať,“ s úľavou povie starostlivá mama.

V starom rodičovskom dome je na všetko de facto sama. Mama jej zomrela ešte pred Jankovým narodením, otec sa blíži k osemdesiatke, je ťažký cukrovkár, pohybuje sa s dvoma palicami a jej sestra Danka je psychiatrický pacient, musí byť stále pod dozorom, Gabika je jej opatrovateľkou. Najväčším problémom je ale Janko. Diagnóz má neúrekom, v tretej triede začal zle vidieť ma tabuľu a príšerne ho bolela hlava. Sériou vyšetrení mu do zdravotných fasciklov zapísali „venózny angióm“. „Doslova som v ambulancii padla na kolená,“ hovorí Gabika, ktorá po odchode muža aj tak nemá na ružiach ustlané. Jankov stav je časovaná bomba, operácia neprichádza do úvahy, nález v hlave je nevyspytateľný, má ho hlboko v mozgu, je sledovaný. „Teraz je, podľa lekárov najkritickejšie obdobie – má šestnásť, puberta v plnom prúde, nesmie sa namáhať, rozčúliť, žiaden stres.“ Ani Julka nie je fit, hapruje jej štítna žľaza, je na liekoch, váha však stále stúpa, aj keď stravu strážia. „Čo vám poviem, keď nechodím po lekároch s Jankom, tak je to Julka, keď je s deťmi kľud, tak je to otec alebo sestra.“

Gabika žije z opatrovateľského na sestru Danku, z prídavkom a do rozpočtu by mesačne malo pribudnúť 250 € od otca detí. Dotyčný sa k tomu ale už roky nemá. Dlh sa vyšplhal na závratných 11 tisíc. „Kašle na deti, keď som ho udala, skúšal na mňa vyhrážky typu „veď aj nehody sa stávajú, počkaj“..., ale už sa nebojím. Platil občasne, málokedy plnú sumu, od augusta minulého roka mi napríklad neprišlo nič. Trikrát porušil podmienku, teraz je už vlastne jednou nohou v base. Včera volal, že posiela dvesto, opäť nie plnú sumu, už ho to nezachráni.“

Dlžné peniaze by sa jej teraz zišli ako soľ, akútnym Gabikiným problémom je deravá strecha. Ľahká strešná krytina na starom dome je už ako papier, momentálne lejaky už spôsobujú presakovanie vody do izieb. „Každý deň leziem na povalu, podkladám kýble, vylievam vodu, je to zúfalé a ja som v koncoch. Nie je mi príjemné prosiť o pomoc, hanbím sa, lebo vždy, aj keď sme boli v hmotnej núdzi, dokázali sme prežiť. Ale strecha je nad moje sily. Treba novú, okolo 15 tisíc eur nemám šancu zaplatiť.“ Občas si Gabika privyrobí upratovaním. Deti sú statočné, Janko už môže brigádovať tiež, veľmi chce a teší sa, že na študentskú zmluvu prinesie do domu 200 eur, bude pomáhať vo firme s parketami. „Ľúbim svoje deti nadovšetko, preto prosím o pomoc. Strecha nám jedného dňa doslova prepadne na hlavy, desím sa toho a každú noc si líham s myšlienkami na novú strešnú krytinu. Vopred každému ďakujem,“ placho a úprimne povie ťažko skúšaná Gabika.