Priveľa na jedny plecia 

Veronika má tridsaťpäť rokov, avšak jej príbeh by pokojne uniesol osud dôchodcu. Pripomína zamotaný filmový scenár odvíjajúci sa vo viacerých paralelných líniách. Keď sa narodila, mama už mala prvé manželstvo za sebou. Ako mladé dievča si zobrala chlapca, ktorý jej zatajil, že trpí duševnou chorobou. Bol schizofrenik. Vzťah sa nedal označiť inak ako trápenie a obaja ho riešili po svojom. Mama si našla iného, a keď na to jej vtedajší manžel prišiel, zobral si život. V záchvate choroby skočil v Bratislave do Dunaja. Zostali po ňom dve deti – Veronikini nevlastní súrodenci. O nich však ešte bude reč...

Z maminho nového vzťahu nakoniec tiež nebolo nič. Narodila sa síce Veronka, ale z jej otca sa vykľul násilník. Navyše bral drogy a kradol, takže výsledok bol jasný – mama musela ešte v tehotenstve odísť. Veronika ho nemá ani v rodnom liste, v príslušnej kolónke je zápis „otec neznámy“. Nikdy ho nevidela a, ako hovorí, ani nevie, či žije. Keď mala dva roky, mama spoznala Fera. Zobrali sa a konečne to vyzeralo, že život naberá správny smer. „Feriho som mala veľmi rada, osvojil si ma a bol to môj ozajstný otec,“ povie Veronika, ale tón napovedá, že nie všetko je tak, ako by malo byť. „Vychoval ma a až do mojich sedemnástich som netušila, že ten biologický je niekto iný.“

Fero bol jednoduchý chlap, strážil prasce na miestnej farme a o rodinu sa staral. Prvé nezhody nastali, keď sa prejavili príznaky duševných porúch u Veronikiných nevlastných súrodencov. Zdedili ich po otcovi. Mladšia sestra ešte ako tak, ale starší brat bol problém. „Nikdy sme nevedeli, kedy to naňho príde. Býval agresívny a nevyspytateľný, občas to bolo peklo. Stalo sa, že som musela ujsť. Lieky, samozrejme, odmietal,“ zhodnotí Veronika a vzápätí smutne dodá: „Ferko to už nedokázal vydržať. S mamou sa rozviedol a odišiel od nás.“ Samozrejme, všetko šlo zasa dolu kopcom. A keďže, ako sa hovorí, nešťastie nikdy nechodí samo, pohroma na seba nenechala dlho čakať. Ferimu diagnostikovali rakovinu. Zomieral tri roky.

Pre Veroniku to nebol ten najlepší štart do života. Chorí súrodenci, absencia pevnej otcovskej ruky a nie príliš ideálny vzťah s mamou sa museli na niečom odraziť. Po skončení zédeešky nastúpila na potravinárske učilište. Odbor cukrárka. „Nemala som k tomu nijaký vzťah, šla som tam, lebo to bola najbližšia škola v okolí, do ktorej ma zobrali. Ale chcela som mať aspoň niečo v rukách,“ povie úprimne. Plán sa rozpadol v prvom ročníku. Spoznala Vlada a ostala tehotná. Syn Lukáš má dnes sedemnásť a teší sa ešte z dvoch súrodencov – deväťročného Dávida a trojročnej Ninky. No a Vlado je fuč. Stal sa z neho alkoholik a príživník a zo života štvorice zmizol.

Dá sa povedať, že život sa s Veronikou nemazná. Najprv s nepodareným manželom žila v podnájme v Bratislave. Neskôr živorila z platu upratovačky, ale nedokázala platiť nájomné. Keď sa zbavila partnera, musela sa aj s deťmi vrátiť do rodnej dediny. Zdalo by sa, že by bolo kam, veď mama žila v dome a ona verila, že ju prichýli. Ale vzťahy neboli dobré a mama sa navyše starala o chorého syna, Veroninho staršieho brata. Dodnes si s ním užíva svoje – neberie lieky a odmieta podpísať zbavenie svojprávnosti. Takže v pravidelných intervaloch navštevuje liečebňu v Hronovciach a poberá invalidný dôchodok. Aby vyžili, mama pracuje za minimálnu mzdu, ako hovorí, „v starobinci“ v Želiezovciach. Popri tom musí pomáhať ďalšej dcére, Veroninej staršej sestre. Tá má dve deti a choroba sa u nej tiež rozvíja – „celé dni iba sedí v izbe“. Jeden dom je napísaný na brata. A druhý, po babke, na sestru. Veronika nemá nič. Ale nakoniec ju mama prichýlila – dovolila jej aj s deťmi bývať v garáži. S jednou žiarovkou, elektrickým ohrievačom, lavórom a latrínou na dvore.

Dnes Veronika býva v dome. Je to barák, v ktorom kedysi žili ako rodina ešte s Ferom. Kúpili ho na pôžičku. Keď zomrel, mama nestačila platiť ani šeky za energie, nieto ešte splátky. Vznikli dlžoby a kvôli nim sa museli vysťahovať. Dom sa dostal do dražby. So všetkým, čo k tomu patrí – spustol, zvlhol, zatiekla strecha, zapchal sa kanál, nikto nečistil žumpu. A ako to už v živote chodí, vtedy sa do príbehu dostali podvodníci, neseriózni kupci a banka. Nemá zmysel rozpisovať, kto čo zaplatil, od koho si požičal a čo kto sľúbil. Nič z toho už aj tak neplatí. Dôležitý je výsledok. A ten je takýto: Veronika býva s Lukášom, Dávidom a Ninkou v spustnutom dome, kde nefunguje kanalizácia a kúrenie. Obýva kuchyňu a jednu izbu, ktorú vykuruje drevom v provizórnej piecke. Všetci spia na jednej posteli. A kúpeľňa pripomína scénu z hororu.

„Som šťastná, že máme aspoň strechu nad hlavou. Dohodla som sa s bankou. Môžeme tu bývať, ak budem splácať dlh. Je to štrnásťtisíctristo eur. Po dvesto mesačne,“ povie a priloží do pece pár triesok. Má z čoho, sused jej daroval niekoľko drevených paliet. Nejaký čas je to ako tak vychádzalo. Zamestnala sa na plný úväzok vo firme, ktorá spracúva mäso z diviny. Mesačne za päťstotridsať čistého. K tomu tristopäťdesiat materské. A teraz príde to ALE! „Minulý mesiac mi prišlo vyúčtovanie elektriny. Je tam dlh tisícdvesto eur,“ povie a vo vzduchu visí zúfalstvo. „Už od decembra som na péenke. Mám niečo s chrbticou, veľmi mi tŕpnu ruky a nohy. A som chorá aj na srdce,“ dodá a opisuje, ako jej cez štyri cievy, ktoré má navyše, preteká krv. „Prosila som doktorku, aby ma vypísala späť. Že to vydržím, lebo musím pracovať. Ale odmietla, vraj si ma nezoberie na svedomie. Tak sedím doma a dostávam nemocenské. Päťdesiatosem eur. Celý môj plán sa môže zrútiť. A pritom by som urobila hocičo, len aby to vyšlo. Viete, nikdy som nikde nebola a už asi ani nebudem. Veľmi však chcem, aby moje deti žili slušne a umývali sa v čistej kúpeľni teplou vodou. A aby som Ninke niekedy len tak mohla kúpiť palacinku s čokoládou, ktorú má tak rada.“

na úvod stránky    ~    hlavná stránka