viac než kôň 

Šťastní? „Sme, lebo sme spolu. Nepochopí, kto nezažije,“ vážne povie hlava rodiny a dodá aj výčitku: „Ignorancia úradov je jediné, čo ma trápi, ale aj nad to sa už dokážem povzniesť. Absurdnosť zákonov bije do očí. Dosluhuje nám stará felícia kombi. Viem, že príspevok na auto nedostaneme, lebo deti nechodia ani do školy, ani do práce. Takže vozidlo nepotrebujeme. Fakt, že k lekárovi ich inak ako autom neodnesiem? Že dve tisíc na benzín je málo? A na taxík už tobôž? Že sa tvárime ako demokratická spoločnosť, ktorá nepripúšťa schovávanie postihnutých za hrubé múry? A ako sa máme dostať na výlet do Bratislavy, keď nemám auto? Vlakom? Alebo že nám neodklepli príspevok na bezbariérovú kúpeľňu? Len preto, lebo im čosi nesedelo v tabuľkách? Vraj nemôžem prestavovať kúpeľňu do dĺžky, ale do šírky? Alebo, že nedostávame opatrovateľské, lebo ja chodím do práce a manželka je na invalidnom, takže zo zákona sa nedokáže o deti postarať? Prosím vás pekne, je niekto z tých, kto skladá zákony aspoň trošku v obraze? Má niekto z nich v rodine chorého človeka? Už dávno som stratil ilúzie a nečakám zázraky. Platí staré známe, keď si neporadíš sám, nik ti nepomôže. Štát ti len byrokraciou strpčuje život. Ale kašľať na to, tešme sa, že vôbec sme,“ uzavrie debatu Ondrej a ponáhľa sa do spálne. Andrejko spustil neznesiteľný plač, zmohli ho kŕče v bruchu, treba ho uchlácholiť. Len tak mimochodom, Andrej má tridsať...

Odkiaľsi zľava sa ozýva tiež zvláštny zvuk. Monotónny, vytrvalý, no najmä hlasný. „To je naša Gabi, babka ju kŕmi, asi jej nechutí,“ bez znepokojenia vysvetlí domáca pani Anka a okamžite nás usádza do obývačky. „Tuto nie, to je miesto pre svokru, má to tu tak po svojom správne vysedené, tamto je zas zóna pre moju manželku,“ ukáže na menší pelech Ondrej a vtipne podotkne: „Náš dom je jeden veľký lazaret. Vitajte a cíťte sa príjemne! Nežartujem, fakt to ide. Aj chorý svet má svoje malé radosti, aj u nás sa vieme smiať. Ak by sme to nedokázali, zošaleli by sme.“

Zápal mozgových blán: Pred tridsiatimi rokmi sa mladým manželom narodil syn. Na svet sa však prihlásil skôr, ešte v siedmom mesiaci. Vážil však dve kilá, meral štyridsaťtri centimetrov, „Nebol tak strašne malilinký, preto sme verili, že síl na boj bude mať dosť. Nádejali a tešili sme sa na jeho prvé kroky, slová, nezbednosti. A...čakáme doteraz,“ lakonicky poznamená Anka. Ich Andrejovi po roku diagnostikovali detskú mozgovú obrnu. „Trvalo to však dlho, najskôr nás neustále odbíjali tvrdeniami že rozmaznaného syna, preto stále plače a zväčšujú sa mu tak pľúca. Išlo ma poraziť, keď mi to nie jeden doktor povedal. Napokon si Andrejkov plač všimol lekár v Sučanoch a pokrútil hlavou: Nie, to nie je bezdôvodné vyplakávanie. A o pár dní sme to dostali čierne na bielom: zápal mozgových blán. Boh vie, no možno keby sa jeho plaču pripisovala dôležitosť už od začiatku, neboli by sme tam kde dnes. Netvrdím že by mi tu po dome pobehoval zdravý syn, ale možno by nebol tak postihnutý ako je. Možno by aspoň videl, možno by rozumel slovu mama, možno by viac dokázal precítiť...možno...,“ láskyplne povie otec Ondrej a radšej si zapáli milovanú cigaretku, než by dal voľnosť prúdu sĺz a žiaľu. Ani Ondrík, hoci vie city majstrovsky zaobaliť do nadsázky a humoru, nie je z ocele. Aj naňho prídu silné chvíľky, kedy si uvedomí, ako sa mu život vymkol z rúk. Ako si ho s Annou plánovali inak...“

Bože, nedopusť: Od prvého momentu obaja vedeli, že ich syn do žiadneho ústavu nepôjde. „Posunúť vlastné decko na erárnu posteľ a žiť si ďalej svoj bezstarostný život...a to sa ako dá? Nie, my sme síce do Pohorelskej Maše išli , ale len zo zvedavosti.“ Anna sa od začiatku bála o budúcnosť. „Mal asi sedem - osem rokov, keď sme sa rozhodli zapísať ho na čakaciu listinu do ústavu. Pre istotu. Čo ak sa nám niečo stane... Stačil však jeden pohľad na hrubé chladné múry zariadenia, na bezduché živé telá poukladané na posteliach a bolo nám všetko jasné,“ vážne zaspomína dvojnásobná mama Anka. Pri rýchlom odchode si ešte viac pritisla k sebe postihnutého slepého synčeka a tajne prosila Boha o jediné: „Nedopusť, aby sme boli donútení priniesť sem svoje dieťa.“ Chlapcovi lekári predpovedali sedem-desať rokov života. „Aha, už má tridsať! Myslíte, že v ústave by sa ich dožil? Je s ním veľa roboty, polohovanie, kŕmenie, prebaľovanie, ale sú chvíle, kedy viem, že na mňa reaguje. Smeje sa, lebo ma cíti. Ide možno o sekundy, ale poviem si: áno, je to fajn, sme spolu, čo viac si môžme priať!“ nádherne zloží poklonu svojmu ťažko postihnutému synovi sympatický päťdesiatnik Ondrej.

Druhé bude zdravé: Chmelinovci sa rozhodli pre druhé dieťa. Andrej mal dvanásť, keď prišla na svet Gabriela. Genetické testy, verdikty odborníkov ju posmeľovali: Len mizivé percento rodičov sa dožije dvoch ťažko postihnutých detí. Navyše, bude to dievčatko, je viac než isté, že sa narodí v poriadku, zdravé. Omyl. Gabika prišla na svet znovu predčasne. Znovu siedmy mesiac, znovu tie isté pocity. „Bola strašne drobulinká, doslova do dlane. Už som vedela, že falošnú nádej si môžem odpustiť. Mala som predsa doma Andrejka, bola som skúsená, do bodky som vedela, čo nás čaká. Plače? Jasné! More sĺz, ale čo z toho. Ľútosť treba odhodiť a začať žiť. S Andrejkou a Gabikou, našimi večnými anjelikmi.“

V rodine to majú podelené. Oco v dobrom vyčíta mame, že si rozmaznala Gabiku, ona zasa jemu kontruje: „Ty nedokážeš Andreja nakŕmiť, lebo sa stále len smejete. Tak mi nehovor nič o rozmaznávaní. A koniec-koncov, no a čo! Gabika si pýta dotyky, pusinky. Na prvý pohľad sú síce rovnako postihnutí, ale dcérka má obrovský náskok pred svojím bratom. Gabriela vidí, dokáže povedať „mami, maminka“, je komunikatívnejšia, „ vysvetľuje Anička.

Aké sú jej deti? Syn napríklad zje všetko, zatiaľčo slečna Gabika potrebuje široké menu. Na výber aspoň z dvoch chodov. Andrejovi dnes stačí obyčajný ruch domácnosti, no kedysi zbožňoval muziku, kazeťák musel byť stále pustený. „Hlavne západná muzika, ale dožadoval sa aj strýca Marcina a tetky Agneši. No napríklad znelku Matelka neznášal, vždy sa pri nej rozplakal. Keď som ho niesol na rukách k lekárovi a bola plná čakáreň, stačilo, aby som mu do ucha zanôtil trochu matelkovského cingi-ling, cingi-long, Andrej okamžite spustil vreskot ako siréna a už nás aj brali do ordinácie...,“ prezradí fintu Ondrej, ktorý je stále zamestnaný v technických službách a tvrdí: „Bez práce si život neviem predstaviť. Doma si síce veľmi neoddýchnem, vlastne sme sa tridsať rokov poriadne nevyspali, veď vždy treba polohovať raz jedného, raz druhého, manželka nevládze, musím ja. Ale nevadí. Ako tvrdí Anka, človek, ak chce žiť, znesie viac než kôň. A to je svätá pravda, moja žena je obdivuhodný človek,“ pochváli svoju polovičku.

Bez jedla: Pred deviatimi rokmi Aničke našli nález na krčku maternice, následná chemo a rádioterapia pomohla na primárnu diagnózu, no „objavil sa nový problém. Zlepili sa mi črevá, pravdepodobne v dôsledku ožarovania. Výsledok katastrofálny. Vybrali mi celé hrubé črevo, mám trvalý vývod, k tomu som odkázaná na plienky, proti bolestiam „nosím“ morfiové náplaste, nechutí mi jesť, prepadávajú ma kŕče a sú chvíle, kedy si želám, aby som sa už zajtra neprebudila. Ale potom sa teším, keď ráno znovu otvorím oči a idem si pozrieť deti a muža ,“ prezradí Anička, ktorá, aby toho nemala málo, bojuje aj so zrakom. Od narodenia nosí okuliare, zrak sa však zhoršuje, dnes sa „chváli“ štrnástkami dioptriami. „Lekári mi hovoria, že rakovina spí, ale všetky bolesti a problémy, ktoré mám, jej treba pripisovať. Som veľmi slabá, v plnej invalidite, s príjmom niečo málo cez sedem tisíc.“

A k milej famílii treba priradiť ešte aj sympatickú Ondrejovu svokru. Babička má osemdesiatštyri, ťažké problémy s chôdzou, ale je nenahraditeľná. S božskou trpezlivosťou dokáže aj celý deň kŕmiť vnúčatá. Hodinu sa prihovára Andrejkovi, nech požuje krajec chleba so šunkou, aby sa potom mohla presunúť ku Gabike a ponúknuť jej tiež niečo pod zub. Zatiaľ čo spálňa je rezervovaná pre chlapov – Ondreja s Andrejkom, v druhej izbe na širokej posteli spolu kraľujú Gabika s babkou. Mamka spí v obývačke – kvôli „toaletnému hendikepu“. Načo budiť krehký spánok detí, keď sa treba obriadiť... „Veľmi sa hanbím, že vám hovorím o svojej chorobe, ale čo mám robiť,“ zbytočne sa ospravedlňuje príjemná pani Anka. Hoci nemá žiadnu diétu a mohla by si dopriať všetko na svete, je presvedčená, že život by bol jednoduchší, keby „existovala tabletka nahrádzajúca jedlo. Ja totiž nemám nijakú chuť. Aj dnes, je pol šiestej, nič som nejedla a vôbec nie som hladná. Pečená kačička? Dajte pokoj! Muž ich chová asi päťdesiat a stále mu hovorím načo? Rok má päťdesiatdva týždňov, to sa máme každú nedeľu tešiť na knedle, kapustu a kačku? Ani jemu už nechutia, väčšinu porozdávame. Známym a rodine – veď nám pomáhajú ako sa len dá.“

Manželia Chmelinovci sa tešia z každého ďalšieho spoločného dňa, diagnóz je v tomto dome totiž viac než dosť a oni obaja vedia, že nič netrvá večne...