nadčas 

Únava, stres, nepokoj. Asi takto sa dá v skratke charakterizovať život famílie, ktorej sa v januári pred deviatimi rokmi všetko obrátilo naruby. Najskôr do rodiny pribudla najmladšia Tánička, aby sa o tri dni začal boj o vtedy šesťročnú budúcu školáčku Nikolku. Nie, nové tisícročie Zaťovičovcom nezačalo optimisticky. Ani zďaleka.

Smutný štart: Mama Jarmila už dnes len monotónne mávne rukou: „Škoda čosi analyzovať a škoda aj plánovať. Niki sa stala prioritou Vo všetkom. Viem, že aj na úkor troch našich zdravých detí. Ktoré nepoznali, čo je to normálna dovolenka, obyčajný víkend s výletmi do okolia, sladké ničnerobenie. U nás sa vždy riešila a rieši havne naša Nikolka. Nik jej nedával šancu na prežitie a aha – máme za sebou smutné výročie – deväť rokov od osudného šestnásteho januára. Neviem, či sa tešiť, či plakať, ale jedno viem – neľutujeme s manželom nič, čo sme pre našu chorú dcérku urobili, obetovali. A skláňam sa aj pred mojimi deťmi - najstarším Peťom, nezbednejším Marekom a malou Táňou. Na Niki nedajú dopustiť a v rámci možnosti sa o ňu starajú, hrajú sa s ňou. Ľúbia ju. To je fakt, na ktorý som pyšná,“ nenápadne si utrie slzu z oka sympatická unavená Jarmilka.

Vráťme sa v skratke dozadu. Január 2000. V stredu sa prišla na svet Táňa, vo štvrtok ju do pôrodnice prišli s ockom pozrieť aj jej súrodenci. Nikolka stihla maminke len povedať, že ju trochu bolí bruško aj hlava, ale aj to, že bábätko sa jej páči. Tešila sa, ako bude malú sestričku kočíkovať. „To bol náš posledný normálny rozhovor,“ pripomenie mama Jarka a popritom dnes už pätnásťročnej Nikolke do hadičky vytŕčajúcej z bruška vpichne postupne štyri dávky stoosemdesiat mililitrovej injekčnej striekačky.

Obed: Vývar, mäso, cestoviny. Všetko spolu zmixované do kašovitej hmoty. Podobne sa do tela dostane aj potrebný prísun tekutín. Niki, ktorá čochvíľa dostane občiansky preukaz, nedá najavo, či jej chutilo alebo nie. Nerobí to už dlho. Aj posledné zvyšky emócii z nej postupne odišli ešte vlani. Ťažké ovčie kiahne, nebezpečný zápal pľúc a predtým náročná operácia brušnej dutiny nadobro vysilili totálne oslabený organizmus mladej slečny. Mama s otcom museli pochopiť, že napredovanie a dúfanie v zázrak už asi definitívne skončilo: „Aj tak sme si vedomí, že nadsluhujeme. Že moja dcérka ako veľká bojovníčka natiahla a naťahuje čas, ktorý trávi medzi nami. Kde sú tie časy, keď sme sa tešili, že kúry v drahej hyperbarickej komore zabrali a Niki prehĺtala stravu! Alebo keď aspoň v náznakoch dala najavo úsmev, radosť, strach. Alebo keď sa nám po rokoch tvrdého drilu boľavej Vojtovej metódy udržala na štyroch! Dnes sa mi to zdá ako relatívne šťastné obdobie, to sú paradoxy však?“

Bolesti Nikolke neprechádzali a tak ocko Peter zavolal vtedy, pred deviatimi rokmi pohotovosť. Nijakú vážnu diagnózu nediagnostikovali. Na druhý deň, keď Niki stále nebola vo svojej koži, ju oco sám odviezol do špitála. Okamžite dievčatku pichli inzulín a hospitalizovali ju. Nasledujúce ráno prišil zdrvujúci telefonát z nemocnice: Nikolka upadla do kómy, stav je kritický, nutný je prevoz do Martina.

Naša: Po dvoch mesiacoch otvorila oči. Skákali sme od šťastia, verili sme, že sa postupne vracia k nám. Do života. Omyl. Iba sa bezprizorne pozerala na svet okolo seba, nijaké slová, nijaký pohyb. Len pohľad do krásnych veľkých očí. Bdelá kóma – komatický stav pri súčasnom bdení. Tak znie odborne stav, na ktorý si Zaťovičovci chtiac-nechtiac museli zvyknúť.

Pretlak emócií, ktoré zažili rodičia štyroch detí sa dá len ťažko opísať. Bezmocnosť, ľútosť a večné plače vystriedala realita všedných dní. Na hony vzdialená bežným smrteľníkom. Po ôsmich mesiacoch na erárnej nemocničnej posteli sa Nikolka ocitla konečne doma. „Bol to boj s lekármi, aj rodinou. Všetci nás presviedčali, že je lepšie dať ju do ústavu. Vraj nemáme šancu postarať sa o ňu. Bože, ako ľahko sa radí, keď nejde o vlastné dieťa? Ale veď my sme šesť rokov žili so zdravou roztopašnou Nikolkou a zrazu sme sa jej mali zbaviť? Len preto, lebo ostala nevládnou? A to sa, prosím vás, ako dá? Veď je naša!!! Nemohla by som sa pozrieť ani do zrkadla, keby sme to urobili. Nehrám sa na proroka, len zdôrazňujem: Nikto nikdy nevie, čo ho môže postihnúť.

Prosby: Mama Jarmilka stíhala a stíha všetko. Nechce sa jej hovoriť do detailov o tom, ako zvládala aj malilinkú Táničku, aj nehybnú Nikolku a pritom ešte dvoch chlapcov. „Žili a žijeme zo dňa na deň. Neplánujeme, nesľubujeme nikomu nič. Nikdy nevieme, čo bude zajtra. Áno, sme už s manželom veľmi unavení, možno aj trochu citovo vyprahnutí, ale čudujete sa nám? Večný stres, v ktorom žijeme si musí vybrať daň aj na nás. Ale stále opakujem – podstatná je Niki. Potrebuje nás, neviem, či nás vníma, po operácii bruška nám akoby iba upadala. Bojím sa to povedať nahlas, ale obávam sa, že spoločný čas je zrátaný. Neviem, strašne ťažko sa mi o tom hovorí a uvažuje. Tak veľmi by som si priala, aby som sa zobudila a našla si doma usmievavé zdravé dievčatko! Som naivná, však? Urobila by som preto aj nemožné! Bojím sa konca, bojím sa čo bude, keď tu nebude. Bojím sa každého ďalšieho dňa. Niki stále bojuje, ale slabne. Niekedy prespí doslova celý deň a ja len sledujem, či dýcha. Nemusím ju budiť, aby som ju nakŕmila, veď má sondu do žalúdka... Pospiačky ju aj prebalím. Hladkám ju, modlím sa, aby netrpela, aby tu ostala ešte dlho s nami. Ale, ak sa to má stať, nech sa to stane doma. Pri nás,“ láskyplne vyriekne statočná mama. S Nikolkou je akoby zrastená. Len občas, keď to počasie a najmä zdravotný stav dcéry dovolí si doprajú prechádzku po sídlisku. Výletu sú pre ňu potom už len pobyty v nemocnici s chorou Nikolou. Za ktoré si musí platiť. Nazvala to výstižne – interhotel v klietke. Ona, ako doprovod chorej dcéry si platí za lôžko stopäťdesiat korún a ak nechce ostať len na bufetovom jedle, cena za stravu je stotridsať. Summa summárum dvestoosemdesiat na deň! „A to sa komplet postarám o Niki, sestričky nemajú takmer žiadnu prácu, majú radi mamičky, ktoré si ťažké prípady ako sme aj my, zaopatria samé. Lenže ja už nemám peniaze na takéto „dovolenky“, musím si dobre zvážiť, kedy s dcérou ostanem a kedy nie. Je mi z toho smutno, lenže, mne je už clivo permanentne.“

Črevo, kiahne, zápal pľúc: Pred dvoma rokmi išla Niki na pravidelnú výmenu „pegu“ – hadičky, cez ktorú prijíma do žalúdka stravu. V Banskej Bystrici však zistili stiahnutie tenkého čreva, hrozilo, zaliatie brušnej dutiny, preto prišla na rad nečakaná, no urgentná operácia. S následnými pooperačnými komplikáciami. Život Nikoly visel na vlásku, ibaže ona boj vyhrala. Vrátila sa domov a všetci si mysleli, že opäť nastanú síce choré „no staré dobré časy, na ktoré sme už boli zvyknutí.“ O pár mesiacov však Niki zaplavili ovčie kiahne. Mala ich všade, dodnes je jej tvár miestami zjazvená od hlbokých chrást. A keď odišli kiahne prišiel ťažký zápal pľúc. Ten bojovné telo akoby sklátil definitívne. Nikoklin stav sa začal zhoršovať. Problémy s dýchaním sú už takmer rok na dennom poriadku. Odhlieňovanie niekoľkokrát za deň aj v noci, pôsobí pre laika bolestivo a ľútostivo, no druháčka Táňa, ktorá na svoju veľkú sestru nedá dopustiť, nám vysvetľuje, že to nič nie je, „hadičku jej do krku dáva mama preto, aby sa jej ľahšie dýchalo.“ Tánička je mamina najväčšia pomocníčka. Len čo zhodí zo seba školskú tašku, prihovorí sa Niki, ukazuje jej svoje bábiky, hrá s ňou. Nie, nikdy sa za sestru nehanbila a dôrazne krúti na hlavou na hlúpu otázku, či neľutuje, že kvôli Nikolke nemôžu ísť nikam na výlet. „Najlepšie je aj tak doma,“ sladko vyzná a pozerá do očí sestry, ktorá bezprizorne sedí v špeciálnom kočíku pri okne.

Káva, obchod, kúpele: „Dnes je po dlhom čase fajn deň. Akoby tušila, že príde návšteva, od rána je hore, má otvorené oči. Teším sa veľmi,“ usmeje sa Jarmila a skúša si spomenúť, kedy naposledy prespala vkuse celú noc. „Niekedy pred deviatimi rokmi, ale veď to nie je podstatné.“ Presne rovnako odpovie, kedy si dopriala v kaviarni kávu, kedy len tak bezprizorne labzovala po obchodoch.... „Tu, pri dome máme krčmičku, stále hovorím, že by som tam odbehla na jedno pivko s manželom. Ale hovorím to už roky...“

Dôležitejšie sú iné túžby. Hyperbarická komora, ktorá kedysi akoby zmobilizovala mozgové bunky k životu, už dnes pre Niki význam nemá. Dievčatko potrebuje viac kúpele s dôrazom na dychovú gymnastiku. „Nič iné jej nemôžeme dopriať, sme si vedomí množstva rokov bdelej kóme, vyčerpania organizmu, sme viac realisti ako snílkovia, to ale neznamená, že sme so všetkým zmierení. Nejde to a pokiaľ budem môcť pre chorú dcéru čosi zabezpečiť, urobím maximum pre dosiahnutie cieľa. Lenže, do kúpeľov musím s ňou ísť aj ja. A opäť si musím všetko zaplatiť. Nehovoriac o tom, že by sme potrebovali aj doplatok na inhalátor, ktorý potrebujeme chýba ako soľ. A aby som bola kompletná – najmladšia Táňa má skoliózu, nestíhame s ňou cvičiť, rehabilitačný pobyt by potrebovala aj ona. Tak vidíte, u nás sa nerieši či dovolenka pri mori, jazere alebo v horách. My začíname aj končíme deň nemocničnou tematikou. Napokon, iné, to ani nemôže byť...“