rozbehol sa 

Všetko sa akosi vymklo plánom. Blížili sa Vianoce a v rodine Kiššovcov si všetci potichu aj nahlas hovorili, že ten najkrajší darček príde o čosi neskôr. Nebude zabalený v trblietavom obale, ale v perinke. Bábo malo prísť na svet začiatkom jari. Lenže...

Priskoro: V pondelok na pravidelnej kontrole v poradni pán doktor Oľge povedal, že všetko je v najlepšom poriadku, ale práve s ohľadom sa blížiace sa sviatky a kopec voľna, bude lepšie, keď sa mu pre istotu príde ukázať ešte tesne pred Štedrým dňom. „Už som to však nestihla. V piatok pätnásteho decembra o desať dvadsať už prišiel na svet Tomáš. Veľmi, veľmi skoro sa medzi nás zaradil.“ Bolo to v deväťdesiatom piatom.

Nijaké komplikácie, nijaké zvláštne predtuchy či pocity budúca mamička nemala. A nepatrila medzi začiatočníčky. Doma už vychovávali dvoch synov, Petra a Tiborka. „Prišlo to na mňa ako blesk z jasného neba. Pamätám si tú hroznú poľadovicu, keď ma húkajúca sanitka prevážala do špitála v Galante. Lekári sa snažili pôrod oddialiť, ale nešlo to. Cisárskym rezom som priviedla na svet nášho Tomáška. Chýbalo len päť dní do siedmeho mesiaca. Čo už... Malý vážil kilo sedemdesiatpäť, dlhý však bol ako normálny novorodenec. Štyridsať deväť centimetrov. Práve preto vyzeral veľmi chudo. A keď mu klesla váha na necelého poldruha kila, verte mi, bol to zúbožený pohľad na moje dieťa. Myslím, že aj v hladujúcej Afrike vyzerajú bábätká bucľatejšie,“ spomína Oľga a povie: „Katastrofálny štart do života!“

Do dvoch rokov Tomino nedokázal nič. Stanovená diagnóza – detská mozgová obrna – je jeden veľký otáznik. Ani ten najväčší odborník nedokáže okamžite predpovedať budúcnosť vývoja dieťaťa s DMO. Rodič sa musí vyzbrojiť obrovskou dávkou trpezlivosti, viery a lásky. Musí veriť, že možno sa všetko aspoň o trošku zlepší a keby aj nie, musí, či mal by zahŕňať svoju ratolesť horami lásky. „Veď čo iné mu napokon môžeme aj dať?“

Trojtýždňovky: Dvojročný Tomko len ležal na chrbáte. Nijaké sedenie, otáčanie sa na bruško, ani reči o pokusoch na bľabotanie. Len svojimi peknými očami sledoval svet vôkol seba. Zlom nastal zakrátko. Kiššovci sa konečne dostali na rehabilitáciu do Dunajskej Lužnej. „Vďaka Bohu za ňu. Bola to síce riadna zaberačka pre celú rodinu, ale oplatilo sa! Každé tri mesiace som s malým odišla cvičiť na tri týždne a pokroky prichádzali relatívne rýchlo. Stálo nás to veľa sĺz. Jednak drezúrovať chorého synčeka náročnými a bolestivými cvikmi, jednak si zvyknúť, že doma nechávam svojich troch milovaných chlapov. Manžela, desaťročného a trojročného syna. Nikomu to neprajem, išlo mi srdce roztrhnúť od smútku vždy, keď sme s Tomáškom odchádzali. Takto sme fungovali päť rokov vkuse. Ja som len sledovala ako mi rastú moji zdraví chlapci.“

Tomáš sa však rozhýbal, tento rok bude mať štrnásť a keď pri bráne zazvoní zvonček, príde vám otvoriť sympatický mladý muž. „Náš“ Tomáš. Trvá mu to síce dlhšie, kroky sú šuchtavé, opatrné, držanie tela je všelijako nahnuté, ale ide po svojich! Podá ruku, predstaví sa. Debata s ním je zrozumiteľná, hoci tiež v miernom rytme. Nik by neveril, že tento človek sa do dvoch rokoch len bezducho díval na plafón.

DMO si však svoju daň vypýtala. Postihov je pri Tomášovi viac než dosť. Až sa zasmejeme, ktorá časť tela je na ňom vlastne v poriadku. Skrátené šľachy na nohách, špeciálne bolestivé ľavé koleno, ľavé oko takmer slepé (odumierajú mu nervové bunky) a stredný stupeň mentálneho postihnutia. Z Tomáša je dnes žiak špeciálnej základnej školy, učí sa predovšetkým sústrediť, snaží sa lúskať abecedu, skúša aj základné počty, ale „veľmi nám to nejde. Nie, nečíta, nepíše, nepočíta. Ešte ako tak dokáže zrátať dva cukríky plus jeden cukrík, no ani to sa nie vždy na prvýkrát podarí. Aj zopár písmenok pozná, no spojiť ich do slova nedokáže. Nejde to, ale ja z toho katastrofu nerobím. Čo by predsa iní s DMO dali za to, keby na tom boli aspoň tak ako my!“ odhodlane povie trojnásobná mama Oľga a jej milovaný Tomáš sa len pousmeje. „Uši sú dobré,“ vyriekne a mamka trefne skonštatuje: „Až príliš dobré. Počuje aj čo by nemal...“

Chorá mama: V päťčlennej famílii razia sympatickú teóriu – ani na krok bez postihnutého syna. Kam ide zvyšok rodiny, ide aj mladý pán. Absolvuje všetky výlety, návštevy, nakupovanie. Cieľ je jasný – dosiahnuť čo najväčšiu samostatnosť. Rodičia si želajú, aby Tomo dokázal časom sám nakúpiť základné potraviny, aby si vedel poradiť, keď ich tu raz nebude. Ale netreba sa zas nikam s pochmúrnymi stavmi ponáhľať. Hoci, jedna rana už do rodiny prišla.

Pred štyrmi rokmi pri menšom gynekologickom zákroku objavili Oľge „čosi“, čo s kostolným poriadkom veru nebolo. A histológia bola neúprosná – zhubný nález na krčku maternice. Našťastie v počiatočnom štádiu. Olinka absolvovala dvadsaťpäť ožarovaní a teší ju, že chemoterapia nebola potrebná. „Vyľakaná som bola až k smrti. Bála som sa ani nie tak o seba ako o svoju rodinu. Aké by to mali ťažké bezo mňa.“ Dnes je z nej invalidná dôchodkyňa, ktorá však vďaka „bohatému“ dôchodku prišla o opatrovateľský príspevok na syna. Naše zákony proste nepripustia, že aj chorá mama zvládne stopercentnú starostlivosť o Tomáša. Jediným živiteľom rodiny tak ostal otec, ktorý síce zarobí, ale dvadsaťosem dní z mesiaca je v robote. Tomášovi štát pridelil päťsto korún na ošatenie a obuv, ktoré zoderie skôr než zdravý človek. „Svitá nám trošku na lepšie časy. Každú chvíľu by mi mali upraviť dôchodok tak, aby som sa tabuľkovo zmestila aj na opatrovateľské. Nehovorím, že z nás budú milionári, ale pre nás má každá koruna cenu zlata. Starší synovia sú našťastie samostatní, vedia, že ak túžia po nových značkových teniskách, nemá zmysel chodiť za mamou či ocom. Brigáda a nech sa páči – môžu si za zarobené smelo nakupovať. Musím ich pochváliť, keď sa dá, kúpia niečo aj chorému bratovi a najväčšiu radosť mu spôsobia, keď ho zoberú tu v dedine do krčmy na kofolu. Tomáš to zbožňuje – sedieť medzi ich kamarátmi, byť súčasťou spoločnosti.“

Zvieratá, náušnica a počítač: Rodičia priznávajú, že na Tomáša občas nemajú rovnaký meter ako na zdravých synov, „nie vždy to ide. Jasné, že nám ho je ľúto. Nikam sám nemôže, navyše, keď mal sedem dostal ťažký epileptický záchvat. Akoby toho naňho nebolo dosť... Chvalabohu, už asi rok sme bez záchvatov, podarilo sa nastaviť lieky tak, že máme kľud. No jeden nikdy nevie.“

Tomášov svet je dvor a ich psy. Najmä dve argentínske dogy Nika a Lara – aj pre ne je Tomy ich miláčikom. Otec Tibor, ktorý je vášnivý chovateľ poštových holubov a ktorého jedna z obývačkových políc je „obsiata“ súťažnými trofejami, verí, že možno Tomáš nájde záľubu aj v holuboch. „Chcem, aby keď prestane chodiť do školy, našiel zmysel života. Aby aspoň trochu zmysluplne prežil deň. Lebo zamestnať ho asi nikto nezamestná. Postihnutí to u nás majú ťažké. Tomáš: „Uvidíme. Ale zvieratá mám rád,“ rázne povie a trochu sa začervená, keď mu pochválime náušničku v uchu. „Jeho výmysel za jeho peniažky. Na Veľkú noc dostal máme náušnicu v uchu, že Tomáš?“ otočí sa k nemu mama Oľga. Sú zohratá dvojka, trávia spolu od narodenia celé dni aj noci, vedia sa doberať, aj pohádať, aj nasmiať. A cítia sa spokojne. Nefalšovane.

Tomášovi pomalšie ubieha deň. Televízor ho vôbec nebaví, ruší ho keď má naraz cieliť pozornosť na obraz aj hovorené slovo, jeho sen je preto prozaickejší – počítač, ktorý by „utiahol“ hry. „Lenže na to náš rozpočet nie je stavaný. Sme radi, že žijeme ako žijeme. A náš Tomáš je zasa nenáročný. Ak by aj počítač nevyšiel, nezrúti sa. Teší sa z každej chvíľky, keď je medzi nami, keď k nám príde návšteva, alebo keď sa na ulici trochu pohrá s malou Romankou od susedov. Tvári sa ako jej ochranca a vtedy je šťastný. Má pocit veľkej užitočnosti a to je fajn.“

Aj pri odchode nás až k bránke odprevadí Tomáš a sľubuje, že sa skúsi naučiť bicyklovať. Pomohlo by to jeho skrčeným nohám, naťahovali by sa skrátené šľachy a oddialil by sa tak invalidný vozík, ktorým ho lekári strašia. „Nechcem ho,“ rázne povie a po vlastných odkráča do domu. Chlapec, ktorý do dvoch rokov bezducho ležal len na chrbte...