prežívanie 

S chorobu prišla o robotu, príjem a tvrdí, že je ťažké hľadať si nanovo svoje miesto na zemi. Ida a jej milá rodinka.

Ida má päťdesiattri a razí správnu teóriu, že tešiť sa treba z každého nového dňa. Podľa veku síce nie je dôchodkyňou, ktorú by mal častejšie prepadávať pocit rekapitulácie, ale ona vie, že „dnes je tak a zajtra môže byť všetko oveľa horšie. Čierne.“ Sympatická dáma pritom podotkne: „A to som do štyridsiatichpiatich nevedela, čo je to maródiť. Mala som prácu, rodinu a zdravie, no povedzte, existuje šťastnejší človek?“

Žijú: Smutne prelomovým bol pre ňu rok 2002. Prišlo to ako blesk z čistého neba, napokon tak, ako to u väčšiny onkologických pacientov býva. Zrazu si nahmatala dolu pri krku uzlinku. Nepripisovala jej však dôležitosť, veď sa cítila zdravo, tak aká panika... Našťastie mala pri sebe milovaného Štefana, ktorý presadil svoje: Ide sa k odborníkom do Bratislavy. Apropó, manžel Štefan. Stále má v puzdre na doklady okrem občianskeho a zdravotnej karty aj kartičku s kontrolami u lekára. „Viete, ja som si rakovinu prežil skôr než moja manželka, preto som tak prísne trval na tom, aby s tou uzlinou dlho neotáľala. Čas hrá vždy proti tej pliage.“

Z navonok nevinne vyzerajúcej uzlinky sa vykľul zhubný nádor na štítnej žľaze. Nasledovala ťažká operácia, pri ktorej jej vybrali aj prištítne telieska a po povinnej rekonvalescencii prišla na rad nepríjemná liečba. „Nebolo mi všetko jedno, nebála som sa o seba, ľúto mi bolo mojich detí, neboli už síce najmenšie, ale študovali. A koniec koncov, ktorá mama sa chce rozlúčiť so svojimi ratolesťami? Stále sa je pri nich na čo tešiť. Či sú malé, či veľké. Každá mama túži byť babkou a v dobrom rozmaznávať svoje vnúčatá. Tak si predstavujem krásnu starobu. Nie, nechcela som zomrieť, odovzdane som robila všetko, čo mi lekári kázali. Hoci viem, že ani oni nie sú vševedúci. Niektorý pacient na moju diagnózu zomrie, niektorý nie. Tento vabank na vlastnej koži neželám ani najväčšiemu nepriateľovi. Bolesť človek vydrží, horšia je tá neistota. Ale ďakujem Bohu a všetkým, že som tu. “

Spomienky na to, ako jej v izolovanej miestnosti cez okienko podávali potrebnú jódovú tabletku, lekári k nej chodili v špeciálnych skafandroch, aby sa nekontaminovali jódom, radšej elegantne zostruční: „Všetko okolo mňa muselo byť absolútne sterilné, jód mi dávali na vyhubenie – vypálenie prípadných zvyškov rakoviny. Musím si zaklopať na drevo, snáď sa to aj podarilo, som už po obávanej päťročnici, čo je pre onkologického pacienta magická hranica. Po nej si môže hovoriť, že je zdravý... Hoci mne je jasné, že už nikdy nič nebude také ako predtým.“

Vzdelanie na hrane: Tvrdá rana pre Idu prišla v ďalšej podobe. Dlhotrvajúca maródka nevoňala šéfke v banke a tak jej viac-menej „slušne poradila“, aby sa už do práce nevracala. Vraj aj tak bude často chorá, má už svoj vek (Ide chýbali tri roky do päťdesiatky!!!) a že to tak bude „lepšie“. Ide išlo srdce od žiaľu roztrhnúť, práca bola jej život. „Zbožňovala som tam všetko. Prostredie, ľudí, zákazníkov. Nadlho som stratila chuť do života. Akoby vám odrezali nohu. Tak som sa cítila. Nepotrebná, odložená, chorá, depresívna, uplakaná. Ťažko sa v takej tme hľadá nejaké svetlo.“

Pani Ida však vie, že tým svetlom pre ňu vždy bola a bude rodina. Rovnako invalidný manžel (rakovina lymfatických uzlín, predtým ťažká autohavária – päť mesiacov v kóme), staršia dcéra Irenka a syn Ivan. Podržali mamu nad vodou a nemotali jej falošné medové motúzy popod nos. Jednoducho jej poradili nefňukať a brať život, tak ako prichádza, deň po dni. A smiať sa. Tešiť sa, že sú celá rodina pohromade, že zlá choroba, ktorá sa usadila tak v mame, ako aj v otcovi, nepriniesla tú najväčšiu tragédiu. Všetci predsa žijú a nič viac si normálny človek predsa nemôže priať. Peniaze? Práve pre ich nedostatok sa Ida sužovala a sužuje dodnes. Rozpočet invalidných manželov je biedny. Dohromady okolo 680 eur. Zaplatíš byt, elektrinu, plyn, telefón, kúpiš základné potraviny, drogériu a skončil si.

Štefan tvrdí, že ak by boli deti zaopatrené, neriešili by to, človek predsa dokáže vyžiť aj z minima, ale Irenka má pred sebou posledné štátnice na právnickej fakulte, mladší Ivan sa rozhodol pre externé štúdium informatiky. „Stále som svojim deťom hovorila, že zlato ani vilu od nás nemôžu čakať, ale keď máme do čohosi investovať, tak je to vzdelanie. Som na svoje ratolesti pyšná. Viete, sme inej farby, proste sme cigáni, ale to neznamená, že sme neslušní, hlúpi, špinaví. Že kradneme, pijeme a neplatíme byt. Nepatríme k tým, o ktorých počuť každý deň v telke, rozhlase či sa o nich píše v novinách. Sme normálna rodina.“

Deti: Dcéra Irenka má dvadsaťdeväť a na vysnívané právo sa dostala až na tretíkrát, bola šťastím bez seba. Náročné denné štúdium zvládala s väčšími či menšími problémami, tak ako každý študent. Jej škola, hoci bola bezplatná, však bola pre rodinu veľkou záťažou. Cestovanie z Trnavy do hlavného mesta, platiť za skriptá a zákony naozaj nebola pre Irenu a jej rodičov maličkosť.

„Boli stavy, keď som sa rozhodovala, či si kúpim lístok na MHD alebo hot-dog. Nehovorím to pre ľútosť, len konštatujem. Mamka s ocom však nikdy nepovedali, že už sa to nedá zvládať, viem, že aj keby sa mali zadĺžiť, do školy by som chodila.“ Napokon však do nej chodiť prestala. Z ničoho nič jej začali vypadávať vlasy. Celé chumáče. Podozrivo veľa. Na hlave sa jej urobili nápadné lysiny a Irenka zamenila prednáškové sály za lekárske ordinácie a nemocničné izby. Únava ju prepadávala viac než by sa patrilo, skúmali na nej každučký kus tela. Do toho sa pridružili vredy na žalúdku, skúšky na práve robila v termínoch, ktoré boli pre mladé dievča nočnou morou. Chýbali prednášky, absencia denno-denného kontaktu so školou, postupne preto neostávalo nič iné ako štúdium prerušiť. Kríza na budúcu právničku naplno doľahla. Stále však verila, že sa zdravotne pozviecha a opätovne naštartuje na právo. Investovala predsa do toho tak veľa času a energie. Pár štátnic už hotových mala, tento rok sa snáď podarí všetko zdarne dotiahnuť. „Ešte dve štátnice a bude promócia,“ s úsmevom sa snaží odľahčiť situáciu Irenka a ďakuje dobrým ľuďom za príspevok na štúdium. „Keďže som v škole dlhšie absentovala, jediná možnosť ako dokončiť školu bolo zaplatiť si na tento rok školné. Pre nás katastrofická suma – 330 eur. Prispeli mi naň dobrí neznámi ľudia, skoro som z nôh spadla, keď som sa to dozvedela. Verím, že ich nesklamem a skúšky urobím. A kde by som sa chcela uplatniť? Jednoznačne tretí sektor, už ma aj oslovili zo združenia Ľudia proti rasizmu. Je to pre mňa velikánska výzva,“ povie Irenka a uteká do svojej izby.

Termín štátnic sa blíži a skriptá sú hrubočizné. A aj vlasy už „poslúchajú“, napokon sa podarilo nájsť ten správny liek...

Ivan. O tri roky mladší Irenin brat. Tichý skromný chlapec, ktorého vášňou je tenis a počítače. Zmaturoval na strednej poľnohospodárskej škole, prácu v odbore si nenašiel. Snažil sa však zarábať si aj manuálne. Chodil po stavbách. „Niekedy zaplatili podľa dohody, niekedy len minimum, čo už,“ lakonicky skonštatuje. „Rozhodol som sa, že skúsim štúdium informatiky na prírodovedeckej fakulte. Ale externe, aby som mal čas zarobiť si na školu. Dúfam, že sa mi podarí nájsť si konečne trvalé zamestnanie, aby som nebol odkázaný na neisté brigády.“

Za euro: V obývačke Bihariovcov je príjemne. Napriek chorobám, strachu z budúcnosti, nízkym invalidným dôchodkom, sa mama Ida pochváli novými náušnicami. „Musím si predsa urobiť radosť, aj keď nikam nechodím, chcem sa páčiť. Komu? No mužovi predsa! Však je môj jediný,“ hodí Ida compliment na Štefana, ktorý so šibalským úsmevom pritakáva. „Dobre som urobil, že som si ju vzal za ženu, lepšej niet!“ Štefan dobre vie, že náušnice sa neblyštia zlatom, že jeho polovička sa občas vyčačká drobnosťou z tridsiatky. Tak volajú obchod, kde je väčšina tovaru za euro. Žena si svoj život predstavovala inak. „Robiť v banke až do posledného dychu. Nevyšlo to, už som sa s tým zmierila. Žijeme ťažko, ale žijeme. Všetko je v božích rukách a nikto nevie, kedy jeho sviečka dohorí. Preto sa treba tešiť z každého nového dňa. Aj keď chudobného.