„klesáme“ 

„Sakra, dnes je ale blbý deň, čo už,“ so smiechom cez slzy nás privíta Ruženka a zhlboka sa nadýchne. „Musíme fungovať, len neviem dokedy vydržím.“ Dochádzajú je totiž aj posledné zásoby energie, elánu a humoru.

Sme v Detve. Škoda, že nie o dva domy ďalej. Tam to už z diaľky kričí človečinou, slušným štandardom bývania. Pekná omietka na baráku, ešte krajší plot a všetko precízne vyčačkané okrasnými kríkmi. „Aj my by sme tak chceli, verte mi,“ zaševelí pekná hnedooká Karin a zahanbene sa ospravedlňuje za ich nový príbytok. „Sme cigáni, ale toto navonok vyzerá naozaj ako u cigánov, ide ma poraziť,“ s čiernym humorom, sebe vlastným povie mama Ružena a pre istotu povie: „Hádam by bolo lepšie zavrieť si oči, nie?“

Posediačky: O je famílii sme písali pred poldruharokom. Vtedy sme ale neboli v Detve, ale v o niečo vzdialenejších Chrťanoch, v Bohom zabudnutej dedinke, kam sa Ruženka privydala a kde vychovávala svoje dve deti. Dnes šestnásťročnú Karin a o dva roky mladšieho Maroša. Čo sa zmenilo, že sme tu zas?

Veľa a všetko len k horšiemu. „Malý“ Maroško rastie ako z vody. Priberá na váhe, hoci toho ani tak veľa nespráska. Jeho diagnóza ho však obrala o všetky zážitky a šibalstvá, ktoré normálne deti zažívajú denno-denne. Od piatich rokov diagnostikovaná svalová dystrofia začína čoraz silnejšie klopať na jeho nemohúce telo. Kým pred rokom vládala útla Ruženka odniesť svojho syna na rukách aspoň z postele na záchod alebo k stolu na obed, „teraz s ním už nepohnem. Je ťažký, alebo ja taká slabá? Neviem. V každom prípade je to ďalší obrovský hendikep pre nás všetkých. Chtiac-nechtiac musíme Maroška plienkovať a on sa strašne, ale strašne za to hanbí. Jeho svetom je definitívne už iba tamtá rozheganá posteľ. Vidíte tú ošúchanú stenu pri nej? To je smer kĺzania jeho hlavy v spánku.“

Maroš totiž dokáže spať už len pri vypodložení šiestimi vankúšmi. Už dávno nevie, čo je to ľahnúť si a vystrieť sa. Všetko sa uňho odohráva v sede... „Nevadí, hlavne, že ma nič nebolí. Veľmi sa bojím, keď ma chce mama čo i len trošku posunúť na iné miesto. Hrozne ma potom bolí telo,“ vystrašene ukazuje na chrbát a boky mladý muž a bezradne si povzdychne. „Dnes je fakt blbý deň. Nič nemôžem robiť.“ Jeho milovaný notebook, ktorý získal vďaka príbehu v Nota bene, je dnes nadobro zavretý. Nemôže hrať hry, sledovať rozprávky, „ja som úplne odpísaný.“ Dnes totiž v domci nadobro zhaslo svetlo. Tóthovci musia fungovať bez elektriny. „Doteraz nám ochotný sused pomáhal tak, že nás na seba napojil. Ale donekonečna to nejde, je mi to jasné. Ráno mi slušne oznámil, že už končí. Čo som mohla? Len mu slušne poďakovať, že nás vyše dvoch mesiacov nenechal po tme,“ načne najhorúcejšiu tému o rok štyridsiatnička Ruženka.

Ponižovania: Poďme ale po poriadku. Už minule sme písali, že jej manžel a otec dvoch detí sedí v base. Za vraždu mu naparili desať rokov natvrdo a k tejto téme sa aj dnes každému z členov rodiny ťažko vracia. Už pred osudným dňom sa o veľkej láske hovoriť nedalo, hádky boli na dennom poriadku, ale vražda? „Muž pichol nožom jedného chlapa na zábave. Ja som spala s deťmi doma, keď mi na dvere zabúchali žandári. Scéna ako z hororu. Nikomu to neprajem. Ešte si má odsedieť tri roky a ja už nechcem, aby sa k nám vrátil. Trápenia a starostí mám nad hlavu, hádky s ním by boli posledným klincom do mojej rakvy. A ja musím žiť pre svoje deti. Ich otec by ich už nespoznal. Nejaví o ne záujem, z Leopoldova pošle dve povinné pohľadnice za rok a koniec. Ja doslova nemám ani na chleba a je mi do plaču, keď si uvedomím, že manžel si v base odkladá svoj invalidný dôchodok. Na deti neposiela ani cent. Teda pardón, toho roku poslal raz – sedemdesiat euro.“

Ružena do augusta tohto roku bývala v malom útulnom domčeku v Chrťanoch. Nepôsobil honosne, ale bol čistý, útulný. Ruženka s Karin si na poriadok vždy potrpeli. „Odkedy manžela zavreli, svokor mi ustavične vyhadzoval na oči, že žijem v jeho dome. Boli to roky neskutočného psychického teroru a ja som si priala len jediné, odísť odtiaľ preč. Neprosiť na kolenách, aby ma tam s deťmi nechal, veď sú to jeho vnúčatá. Ponižujúca rola, ktorú nikomu neželám.“ Stále však v Chrťanoch ostávala. Nebolo sa kam presunúť. Sociálne byty neexistujú, na nový nemala a na prenájom tobôž nie. Ako vydatá nemala nárok na nijaké sociálne dávky. Fakt, že muž ich finančne úplne ignoroval, úrady na ohľad nebrali. Do práce ísť nemohla, má predsa doma nevládneho syna, žilo sa z opatrovateľského príspevku a zo sezónnych „príplatkov“. To boli peniažky za huby či byliny, ktoré Ruženka s dcérou nazbierali v blízkom lese. Lenže, keď svokor nemal náladu, museli si vypočuť spŕšku primitívnych nadávok. Ako mu ničia jeho dom. V lete si povedala: stačilo! Všetko má predsa svoje hranice, aj ľudská dôstojnosť. „Sťahujeme sa.“

Nula: Do tetinho vyše roka neobývaného domu v Detve. Schátralého, malého. „Ale bez svokra, bez ponižovania. Myslela som si, že nám tu bude lepšie. Chudobne, no pokojne. A vidíte, problémy sa len kopia a kopia.“ Dom bol odpojený od elektriny a keď sme ho teraz v auguste chceli znovu zapojiť, v elektrárňach nám povedali, že to už len tak ľahko nepôjde. Všetko je tu staré, treba dať nové hodiny. A to je tridsať tisíc. Skoro som odpadla! Milý sused nás teda načierno napojil, verila som, že získam nejakú pôžičku a na elektrické hodiny bude. Ale kdeže! Mne už nik nepožičia, ani tie úžernícke spolky. Som pre každého nerentabilná, nedôveryhodná. Jedna veľká nula!“

Jej príjem je necelých 330 eur. Len osemdesiat ide na Karinkino cestovné do školy. Prváčka na strednej odbornej škole sníva o maturite, o manažérskej práci v hoteliérstve. Skutočnosť, že niekedy nemá naozaj riadne čo do úst, že žije v jednej cimre s mamou a chorým bratom a 85 ročná babka sa tlačí na váľande v kuchyni, že záchodom je latrína na dvore, že pre ňu je sviatkom kúpiť si čokoládu a že teraz bez elektriny sa bude učiť pri sviečkach, toto všetko a ešte milión iných detailov Karin pred spolužiakmi schováva. „Načo im to hovoriť?“ Verí, že raz sa im začne dariť: „Mamka si zaslúži krajší život, tak veľmi sa o nás stará. Nie, ona neplače, tvrdí, že hlavne Maroš nás musí vidieť silné, stále sme totiž v porovnaní s ním strašne, strašne bohaté. Zdravé.“

Ruženka si k Vianociam daruje špeciálny darček – žiadosť o rozvod. „Neviem, aké scény môžem očakávať od muža, od svokra, ale už som rozhodnutá. Vyrúbu mu výživné, ktoré bude musieť platiť, inak si v Leopoldove predĺži pobyt. Dcéra dostane nárok na sociálne obedy, po rozvode už budeme naozaj rodinou v hmotnej núdzi. Hoci najlepšie by bolo zamestnať sa. Mám ruky, nohy zdravé, išla by som aj kopať kanály, ale nejde to. Stačí, že len na dvore rúbem drevo do pece, Maroš už po mne vykrikuje. Bojí sa byť sám. A ja sa bojím, že ho stratím. Že ho choroba prevalcuje. Svalová dystrofia je jedna z najotrasnejších diagnóz, človek znehybnieva postupne a vedome. Všetky svaly odchádzajú, bije len srdce... V našom dome je plno smútku, chudoby a ja sa svojimi odľahčenými poznámkami a úsmevmi snažím len zmierniť náš pád na samé hlboké dno. Verte mi.“