mínus jedna 

8 dní: Je čas poobedňajšej siesty a na stole leží otvorená modlitebná knižka. Pri nej váza obkolesená sladkou princeznou. Dostala meno Eniko. Dnes ju už nikto nepohladká, nedvihne na ruky, neobšťastní veľkou pusou. Dnes za ňu jej najbližší odriekajú otčenáše. Viac už urobiť nemôžu... Arpád sa s Ivetkou tešili na druhé dieťa. A aká radosť bola z narodenej dcérky! Bolo to 19. decembra 2007. Malú Eniko doma čakal päťročný braček Arpi, „chvíľočku sme boli najspokojnejšou rodinou na svete. Pán Boh nám nadelil najkrajší vianočný darček! Ale trvalo to naozaj prikrátko,“ načne spomienky statočný oco Arpád. Dievčatko prišlo na svet zdravé, aspoň si to tak všetci mysleli. No na ôsmy deň sa začali skloňovať vážne témy. Žltá pokožka bábätka sa prestala pripisovať novorodeneckej žltačke, ortieľ bol neúprosný. Operácia upchatého žlčovodu bola viac než nutná. Ibaže po nej prišli lekári s ešte traumatizujúcejšou verziou. Vážne poškodená pečeň. „Naostro nám povedali, že transplantácia pečene bude časom jedinou šancou na prežitie. Zrútil sa nám svet, ale pri pohľade na Eniko sme ani na chvíľu neprepadávali beznádeji. Tak krásne bezbranný človiečik predsa musí žiť,“ povie Ivetka a očami mrkne na manžela. Nech radšej hovorí on, na ňu je to prisilná káva.

Jediné Vianoce, ktoré strávili ako família pohromade vo svojom domčeku boli tie úplne prvé. Už sa síce vedelo, že ružový život ich nečaká, ale Eniko bola s mamou, ockom, bračekom. A tí všetci boli ochotní urobiť všetko na svete, len aby chorému dievčatku pomohli. „Pôsobila pokojne, usmievala sa, sladko spinkala, obracala sa za zvukom,“ cez slzy opisuje svoju dcéru Arpád a vzápätí ukazuje video nahraté na mobil. „Po Vianociach sa jej domovom stala nemocnica, všetky fotky aj toto video je odtiaľ. Bola miláčikom personálu. Aha, pozrite, ako sa tešila z novej bábiky od krstnej mamy...To oslavovala prvý rok. Obliekli sme je pekné šatočky... “

Na Západe: V marci 2008 zaregistovali v nemeckom Essene Eniko na zoznam čakateľov orgánov. Na Slovensku transplantáciu pečene nerobia, neostávalo teda nič iné, len sa sústrediť na Západ. A čakať na telefonáty. Nefungujúca pečeň malej slečne trošku zdeformovala bruško, bolo neobvykle nafúknuté, stvrdnuté, ale vo vzduchu predsa visela nádej v podobe novej zdravej pečene. Kým ju však dostala, absolvovala niekoľko operácií, aby sa zdravotný stav podarilo ako-tak stabilizovať. Svoje druhé Vianoce už Eniko trávila na bratislavských Kramároch. Na Štedrý deň za ňou prišiel aj ocko s bratom. Rozdali sa darčeky, slečnu si každý popestoval na rukách, pohral sa s ňou a „potom som ja s Arpim odišiel domov. Manželka s malou ostali tam. Deno-denne sme si telefonovali a povzbudzovali sa. Verili sme, že čoskoro sa pečeň vymení a budeme gazdovať spolu doma.“

V máji 2009 mama s chorou dcérkou odlietajú do Essenu. Nijaká dovolenka, išlo o záchranu života. Čakalo ich množstvo odborných vyšetrení a v júli prišiel deň D. Ivetka si dátumy pamätá do bodky. 24. júla sa modlila odušu. Nech sa transplantácia podarí, nech pečeň „naskočí“, nech sa všetko postupne len zlepšuje. To isté robil Arpád doma. A ako sa tešil, keď na skype počul manželku plakať od šťastia. Zákrok sa vydaril, v malom telíčku sa nová pečeň, zdá sa, udomácnila. Iveta celé dni presedela pri Eniko. Sestričkám pomáhala pri masírovaní, umývaní, kŕmení, časom to už zvládala sama. Lenže v septembri prišla krutá rana. Pečeň zlyhávala. Eniko napojená na milión prístrojov a hadičiek však stále dokázala vylúdiť čarovný potmehúdsky úsmev na tvári, ktorým dodávala nešťastnej mamke obrovskú silu a energiu. V októbri prišiel do Nemecka aj ocko. Výsledky ukázali, že aj on je vhodným darcom pre svoju dcérku. Pečeň je orgán, ktorý dorastá, lekári mu odobrali tretinu a vložili ju do tela Eniko. „Nebál som sa o seba, to mi ani na sekundu nenapadlo, strach som mal z malej. Za tak krátky čas musela podstúpiť druhú náročnú transplantáciu. Nebolo však iného riešenia. Piateho novembra sme sa ocitli spolu na sále.“

Do tretice: Radosti sa ale nedočkali. Baktérie úplne rozhodili imunitný systém ani nie dvojročného dievčatka, rozbory boli zlé, a tak dva týždne po druhej, prišla na rad tretia transplantácia. „S takým niečím si neporadí ani silný dospelý človek, nieto ešte naša drobná dcérenka,“ plače už naplno Arpád. Sám mal ešte silné dozvuky po operácii, ale vtedy 19. novembra tuho stískal svoju manželku a so zatajeným dychom posúvali čas na hodinách a sledovali z nemocničnej chodby, kedy sa konečne otvoria dvere z operačného traktu. Pohľad na chirurgov im na nálade nepridal. Šance na Enikino prežitie boli malé. „Nedá sa to opísať. Zažili sme horor v priamom prenose. Malá nás už po tretej transplantácii nevnímala, udržiavali vyčerpané telíčko v umelom spánku. Ja však verím, že počula všetky naše láskyplné vyznania, že v srdiečku cítila naše úpenlivé prosby a nežné hladkania. Tak veľmi sme ju ľúbili a nechceli opustiť. Dvadsiateho tretieho na novembra sme definitívne dobojovali. Dcérka nám umrela na jednotke intenzívnej starostlivosti a ja som už nevládala ani plakať. Náš vyše polročný pobyt v Nemecku skončil smutne. Najskôr som odcestovala ja s manželom, piateho decembra letecky priviezli drobnú truhlu s milovanou Eniko. A na Mikuláša, sme si ju pochovali. Nepýtajte sa teda, aké boli tie posledné Vianoce...,“ s uplakanými očami hľadí na poslednú fotku svojej dcérky tridsaťpäťročná Ivetka.

V ich dome ostalo obrovské prázdno. Prvák Arpi nevedel, čo má robiť. Prišiel o sestričku, ktorú poznal najmä z nemocnice, okolo seba videl len trúchliacich rodičov. A práve on bol tým momentom, ktorý naburcoval Ivetku s manželom, aby neprepadli bezmocnosti, beznádeji, depresii. Musia žiť. Musia sa naučiť znovu sa tešiť z maličkostí. „Je šikovný, baví ho futbal, výborne mu idú šprinty, ani v škole nepatrí k lajdákom. A ďakujeme Bohu, že náš syn je zdravý. Že jeho domovom je náš dom a nie nemocnica ako to boli pri Eniko. Hovorí sa, že čas vylieči smútok, no ja sa pristihujem pri momentoch, kedy si znenazdajky vybavím pred očami našu okatú dcérku a zaplaví tak nečakaný príval sĺz, že plačem ako malý. Hrozne mi je ľúto, že sme ostali traja. Áno, snažíme sa upokojiť argumentom, že malej je snáď už lepšie, že necíti bolesť, netrápi sa... No, poviem to na rovinu, sú to len zbytočné reči. Dal by som aj život za to, aby sa nám vrátila. Verte mi, že aj v chorobe sa nájde toľko momentov šťastia a lásky. Stačilo ju len pohladkať, zacítiť jej dych a teplo a bol som ako v siedmom nebi. Teraz v ňom určite anjelsky lieta naša veľká bojovníčka Eniko,“ nádherne vyzná lásku svojej dcérke Arpád.

Postupne sa musia dostať do normálnych koľají. Bude to však ťažké. Hoci pobyt Eniko v Nemecku, aj náklady na zákroky a vyšetrenia hradila poisťovňa, pobyt mamy Ivetky si platili zo svojho. A zo srdca ďakujú každému, kto im pomohol zafinancovať Nemecko. Dnes je realita krutá. Arpád vďaka prepúšťaniu v lodenici prišil o prácu zvárača, a hoci si hľadá robotu hocikde na stavbe, zatiaľ je výsledok nulový. „Je kríza a cítiť to všade na okolí.“ Ivetka končí maródku a vráti sa do práce v obuvníckej firme. Plat nijaká sláva, ale určite aspoň o trochu viac, ako je ich doterajší príjem. 320 eur aj s prídavkami na malého Arpiho. Skúsme im aspoň trochou pomôcť, v dome je toho na opravu viac než dosť. Zaslúžia si to.