bez vlastnej strechy nad hlavou 

Má trpezlivosti na rozdávanie. Katka si nepamätá, kedy na svoje deti skríkla, nedajbože im dala „preventívne“ zaucho. „Nie, každý deň, každú minútu si uvedomujem, že oni sú môj najväčší poklad a môj život. Zvýšeným hlasom či trestami sa nič nevyrieši. Som ich mama, majú len mňa, tak prečo by sme si mali strpčovať už aj tak neľahký život nejakými scénami?“, z mosta do prosta vysvetlí svoju filozofiu trojnásobná mama Katarína.

Má tridsaťštyri a ostala sama so svojím drobizgom. Samko má štyri, Danko bude mať dva a slniečko Natálka o chvíľu oslávi prvý rok. Ocko? „Je aj nie je. Na deti prispieva dvesto eurami, niekedy pridá ešte päťdesiatku. Sem-tam ich príde pozrieť, ale nie je to pravidlom a my sme si zvykli. Vlastne, je nám takto lepšie.“

Odvrhnutá: Už od narodenia sa s Katkou osud nemaznal. Vlastná mama ju bez akéhokoľvek vysvetlenia nechala napospas. Bezcitne odložila malé bábo u cudzej ženy a zmizla. „Napokon ma vychovali babka s dedkom a som im za to nesmierne vďačná. Moja mama bola ich dcéra a oni sa až do svojej smrti nedozvedeli, prečo to urobila, prečo aspoň nepovedala, kde ma odloží. Babka ma napokon našla podľa plienok. Sama mi totiž na ne vyšila červený krížik a keď uvidela ako sa sušia „krížikové“ plienky na jednom dvore, neváhala a prišla si obzrieť komu patria. Tak ma našla a už ma nepustila. Nie, veľmi sme sa o tom so starkými nerozprávali, cítila som, že sa za moju mamku hanbia, ale načo prikladať do ohňa, keď ho skôr treba hasiť,“ potichu hovorí Katarína a zdôrazňuje, že v dedinke pri Zlatých Klasoch vyrastala vďaka babke a dedkovi v skromných, ale dôstojných a láskyplných podmienkach. Dnes je pre ňu okrem vlastných detí, veľmi dôležitá aj čierno-biela fotka starých rodičov, ktorá má svoje pevné miesto na poličke.

Katka však nebola adoptovaná, len v pestúnskej starostlivosti, takže po smrti nemala nárok na dedičstvo. Ostala definitívne odkázaná na vlastnú päsť. Milovala kone a jej túžbou bolo stať sa džokejkou. V Šali vyštudovala poľnohospodársku školu, ale s nájdením pracovného to už bolo ťažké. „Začala som teda predávať textil na Miletičovej. Zriadila som si živnosť, prenajala stánok na trhovisku. Chvíľu to išlo, ale postupne predaj klesal. Živnosť som zrušila a živila som sa ako predavačka v kvetinárstve.“

Najprv pes: Ako každá žena, aj ona túžila po dieťati, ibaže to nešlo. „Sedem rokov som nemohla otehotnieť. Bola som smutná a tak som si kúpila psa – Adelku. O pár mesiacov som už bola v tom. Zázrak!,“ usmeje sa a pozrie na Samuela. Čiernovlasý chlapček do seba rýchlosťou blesku „láduje“ darovanú čokoládu a na otázku, či mu chutí sa len potmehúdsky usmeje. Mladšiemu Dankovi však bratsky pomôže s otváraním prekvapenia z kinder vajíčka a obaja sa chichúňajú odušu. Najmladšia ešte ani nie ročná sestrička Natálka si zatiaľ veselo cupitá po izbe a vôbec jej to nepripadá zvláštne. „Je veľmi šikovná, vyspelá. Aha – už má plné ústa zúbkov a v desiatich mesiacoch si asi máloktoré dieťa takto vykračuje po vlastných nohách bez pomoci. Robí mi radosť,“ pochváli Natálku jej mama. Najradšej by stále rozprávala len o deťoch, smutným témam by sa chcela vyhnúť oblúkom...

Otec troch detí je Vietnamec, priznal sa k deťom, ale spomienky naň Katka príliš pekné nemá. „Je to úplne iná nátura. Vietnamci akoby nemali v sebe vybudovaný zmysel pre povinnosť o rodinu. Nie je to len o peniazoch, ale aj o záujme. Nebavilo ho byť s nami, žiť rodinne. Prednosť mali kamaráti a zábava. Jasné, že som, najmä s ohľadom, na svoju sociálnu situáciu neplánovala po Samkovi ďalšie deti, ale sú tu a keď som zistila, že som tehotná s Dankom povedala som si, že to musím zvládnuť. Ich otec, keď za nami prišiel, tak – poviem to na rovinu – trochu prisilno si vynucoval „manželskú povinnosť“. Myslíte si, že by som dobrovoľne len mesiac po pôrode chcela tretie dieťa?“ zahanbene priznáva Katka, ktorá desať mesiacov po Dankovi priviedla na svet Natálku. O interrupcii však neuvažovala ani sekundu. „Nie som ten typ, ktorý by to dokázal.“

Dočasné bývanie: Obrovským problémom, ktorý však vyvstal začalo byť bývanie. Ešte ako živnostníčka si zobrala úver na maličký byt. Splátky ale nezvládala časom splácať, spoľahnúť sa na pomoc partnera bolo ilúziou. „Vždy večer, keď som uložila deti a mala chvíľu pre seba, ponorila som sa do veľkej depresie. Neviem ani opísať strach, ktorý som mala a stále mám z budúcnosti. Našťastie som zdravá a verím, že len čo, Natálka trošku vyrastie, prácu si nájdem, ale kde budeme bývať? Na to si nedokážem odpovedať.“

Katku si možno pamätáte aj z relácie Modré z neba, televízny štáb ju „prepadol“ v podzemnej pivnici bez jediného okna. Na priestore tri krát tri metre žila aj s deťmi. Nijaká špina, bordel – naopak, človek až žasol, ako útulne a prakticky dokázala fungovať na tak miniatúrnom priestore. Výsledkom Modrého z neba bola sťahovačka. „Takmer som spadla z nôh. Dostali sme sa sem – do rekreačnej zóny pri seneckých jazerách. Jeden rok môžeme bývať v tomto bungalove. Je tu nádherne a som vďačná, že máme okná, záchod, kuchyňu. Konečne žijeme ako ľudia. Deti doslova híkali od šťastia, keď to tu zbadali. Oni však netušia, že je to len dočasné. Že pomaličky sa ukrajuje z ročného metra a my sa budeme musieť pobrať inde. Kam? Nepýtajte sa, lebo neviem a preto nedokážem prepadať tak veľkej radosti zo zmeny bývania. Do tej pivnice by som už nerada išla späť...“

Najväčším hendikepom je vek detí. Najmä Natálky. Je ešte primalá na škôlku a preto je problém uvažovať v blízkej dobe o zamestnaní pre Katku. Je ochotná robiť hocičo, tajne dúfa, že sa jej podarí aspoň niekde upratovať. „Malú by som mala síce so sebou, ale je veľmi dobrá, viem, že by sme to zvládli.“ Úplne najradšej by sa Katka zamestnala v zariadení pre starých ľudí či pre postihnuté deti. „Doopatrovala som starých rodičov, nemám problém ani s tými najťažšími prácami – prebaľovanie, umývanie. Mám v sebe veľa lásky a pokory a verte mi, robila som by to s úctou a láskou. Nie, o prácu sa až tak nebojím, bezradná som však s bývaním. Žiadostí o sociálne byty sú na úradoch desiatky, prečo by mali uprednostniť práve mňa? Je mi to veľmi trápne, že prosím o pomoc, ale nemám nikoho, kto by mi pomohol. Nijakých rodičov, tety, ujov, bratancov, som bez rodiny,“ dojato rozpráva Katka.

Zo svojho momentálneho príjmu dvestopäť eur (rodičovské prídavky a materská) plus dve stovky výživné od otca detí je jasné, že o úvere na byt nemôže ani snívať. Ledva s tým vystačí na bežné prežitie. Plienky, sunar, strava a nutná drogéria s potravinami. Neostane jej ani cent navyše. Situáciu, že by jej deti skončili v detskom domove len preto, že nemajú kde bývať, si nepripúšťa vôbec. „To radšej nechcem žiť, ak by mi mali zobrať deti.“

Preto sa snažíme o pomoc aj my. Katarína je pracovitá, skromná a obetavá mama. Ak by vás jej príbeh oslovil, skúsme jej pomôcť na začiatok aspoň s prenájmom bytu. Nemusí to byť v Bratislave, Katka je ochotná presťahovať sa hocikde. Kde je škôlka, škola a kde má šancu zamestnať sa. „Veď ja nemám nič. Len deti a pár tašiek vecí. Spolu môžeme začať žiť naozaj hocikde, viem, že budem najšťastnejšou na svete ak sa dostaneme niekam, kde si budeme môcť s úľavou povedať – tu sme doma.“