o strachu 

Najprv otec, potom dcéra
V dedinke blízko Bánoviec nad Bebravou je malebne. Pohľad z dvora na zelené kopce vytvára ilúziu dokonalého raja na zemi. „Na mňa už nezaberá ani to. Zvnútra som doslova vycicaná troska. Niekedy si hovorím, že to už nezvládnem, priznávam, prepadajú ma aj tie najčiernejšie myšlienky,“ potichu povie sympatická žena, s ktorou sa život nemaznal. S manželom a otcom troch detí sa rozviedla. „Bolo to jediné riešenie. Rozhodol sa pre inú, zapozeral sa do mojej sesternice. Čo som mala robiť?“ Zrútil sa jej svet a priznáva, že tak trochu z hlúposti a z trucu si začala aj ona nový románik. Hoci veľmi rýchlo pochopila jeho krátkodobosť, spomienky naň má dodnes. „Narodila sa mi z neho Karinka. Má štrnásť a teším sa z nej. Všetky svoje deti nadovšetko ľúbim. Som predsa mama.“

Takže predstavme si ich po poradí: Tóno má 21 a občas sa mu podarí zohnať si aspoň nejakú platenú brigádu, Michal má 20, je bez práce, Bibka má sladkých osemnásť a Karinka o štyri roky menej. Veľké deti, ktoré veľa zjedia. Sú vyberaví? „Našťastie nie, no večne hladní. Varím stále. Mäso ale u nás nájdete zriedka. Je drahé a aby sa z neho všetci zasýtili, musím kúpiť päť kíl. Nonsens! Fungujeme na hustých polievkach v sedemlitrovom hrnci, chutia nám aj omáčky. Teraz syn doniesol čerstvé dubáky, tak vymyslím niečo z nich. Nehladujeme, strava je to posledné, čo by ma malo trápiť.“

Pätnásteho júla pred dvoma rokmi zomrel Renátke otec. Dlhšie bojoval s rakovinou úst (jazyk, hlasivky, hrtan). Deti dedka zbožňovali a lipli na ňom. Ku koncu už komunikoval len cez špeciálny mikrofón, hovoril šepotom a kým mal silu, radšej písal odkazy na lístočky. Jeho smrť všetkých zobrala, Renáta si myslela, že nič horšie ako strata blízkeho človeka ju v živote stretnúť nemôže. Vlastne si to myslí dodnes... Ešte nestihla byť zmierená s odchodom otca, už sa musela postaviť tvárou k novej realite. Presne desať dní po pohrebe, 25. júla ju čakala čierna cesta s Bibkou do hlavného mesta. Nijaký výlet, cieľ bol jasný – Kramáre.

Správna adresa
Bibianu posledný rok častejšie trápili angíny, pobolievala ju hlava, aj nádchy, ktoré mala, neboli úplne bežné. Párkrát išla rovno z vyučovania k detskej lekárke. Tá ju však odbila rezolútnym: „Zasa sa chceš uliať z písomky alebo skúšania?“ Až keď jedného dňa učiteľka zavolala priamo Renáte, že Biba nie je v poriadku a treba ju dať riadne vyšetriť, lebo sa permanentne sťažuje na bolesti hlavy, nedokáže sa sústrediť, je jej na odpadnutie, rozhodla sa Renáta, že obvoďáčkou sa už len tak ohlúpiť nedajú. „Konečne jej zobrala krv, ráno boli výsledky a všetko zrazu nabralo rýchly spád. Zvýšené aslo v krvi neveštilo nič dobré. Nasledovala hospitalizácia v bánovskej nemocnici, kde jej urobil röntgen pľúc, z ktorého doktori usúdili, že ide jednoznačne o prechodený zápal pľúc. Slečne naordinovali trojtýždňové antibiotiká. Lenže, keď sa aj po ich dobratí hodnoty v krvi ešte zhoršili, na žiadosť mamy s dcérou sa Biba ocitla v trenčianskej nemocnici. Tej bánovskej už jednoducho neverili.

A v Trenčíne si vystrašenú Bibku zobrali konečne do parády. Nijaký prechodený zápal pľúc. Röntgen aj magnetická rezonancia ukázali uzliny nielen v krku, tlačili sa až po hrudník. Sanitka pacientku okamžite previezla na bratislavské Kramáre. Keď sa Renátka pozrela na názov oddelenia, kde sa ocitli, len sa ticho spýtala: „Sme tu správne?“ Boli. Na dlhý čas sa ich prechodným domovom stalo oddelenie detskej onkológie.

20-30 percent
Primárka ich obidve postavila pred hotovú vec. Nijaké opatrné a falošné rečičky. Zhubná rakovina lymfatických uzlín, šance veľké nie sú, no treba veriť... „Odvtedy nám začalo peklo na zemi. Keď sa to dozvedeli synovia, na tri dni sa doslova vytratili z domu. Bol to pre nich blesk z jasného neba. Nikto z nás nevedel spracovať túto informáciu. Vkuse sme plakali a naivne sa pýtali prečo???“ Jedna zhubná uzlina sa navyše nebezpečne obtierala o panvu, čiže nielen uzliny „tam hore – pod pazuchou, v krku a pri hrudníku, ale hrozila aj transplantácia kostnej drene, keďže panva má svoju vlastnú kostnú dreň.“ Primárka sa o šanci vyjadrila matematicky: 20-30 percent... „No, skúste potom žiť? Ja neviem, ako sa nám podarilo nezblázniť sa.“

Chemoterapia, ožarovanie. Zliezli krásne, do pol chrbta dlhé, husté čierne vlasy, zmizlo aj obočie a mihalnice, váha postupne, no pravidelne klesala až na kritických 43 kilogramov. Z veselej tínedžerky sa stala priesvitná troska napojená na hadičky, milióny liekov a večné čakania na výsledky. Keď boli zlé, prišla na rad transfúzia krvi a stále dokola... Občas sa prišlo na chvíľočku domov, aby sa potom zasa mama s dcérou vracali do Bratislavy. „Moja mama sa zatiaľ starala o deti. Varila im, chalani spávali doma, Karinka u babky o pár ulíc ďalej. Rodinný život sa nám zmenil a my sme netušili, kedy a či vôbec sa budeme ešte všetci piati stretávať v našom domčeku.“

Bibka však zabojovala. Jej sa vôbec nechce spomínať na chorobu, na obdobie od júla 2009 do marca 2010, kedy na oddelení spoznávala nových kamarátov a kedy musela znovu a znovu priratúvať, ktorí z nich už navždy odišli. Keď sa jej pýtame na spomienky, odpovie stroho:„Strach.“ Mamka s ňou bola stále. Prišla o prácu, pretože zamestnávateľ nedokázal akceptovať, že péenku si nevymýšľa, že bojuje o život svojej dcéry, ktorá ju strašne potrebuje. „Je mi do plaču, keď si uvedomím, aké zákony u nás platia. Ako matka onkologicky chorej hospitalizovanej dcéry som mala nárok iba na úbohých desať dní ‚očeerky‘. Chápete? Ja teda nie! Iba vďaka ústretovosti svojho lekára som fungovala na péenke na svoje meno. Rodiča chorých detí sú odkázaní na obchádzanie zákonov. Tento štát netrápi, že keď sme v špitáli s chorým dieťaťom, nemáme možnosť pracovať, ale to neznamená, že sa flákame! Je až komické, ako počas nášho pobytu na oddelení prišla návšteva z ministerstva a starostlivo sa nás vypytovali, čo nás trápi. Všetky mamky sme na nich vychrlili hádzanie polien pod nohy práve pre nemožnosť čerpania dlhodobej ‚očeerky‘. Jasné, že úradníci súhlasne prikyvovali hlavami a súcitne nás chápali a sľubovali skorú nápravu... Že ich vôbec bavia tieto grotesky,“ na plné ústa rozhorčene hovorí Renátka.

Ani gate, ani tenisky
Svoj boj so zákernou chorobou Bibka vybojovala, zdá sa, statočne. Strašne sa tešili, keď ich natrvalo púšťali domov. Nijaké oslavy sa ale nekonali.„Treba byť opatrní a ostražití.“ Najväčšiu radosť mala Bibka z nových vlasov, sú síce iné, tmavšie a kučeravejšie ako pred chorobou, ale sú. Rovnako aj mihalnice a obočie narástli. A po anorektickej postave už tiež niet ani stopy. Biba je dnes akurát. Nik by jej netipoval, že pred dvoma rokmi sa začal boj o jej život. Má nové sny a nové hodnoty. Naozajstné a čisté. „Kedysi som riešila, aké nohavice chcem mať. Alebo tenisky.Proste ako vyzerám. Hlúposti, drobnosti. Veď život je o niečom inom. Áno, zmenil sa mi aj zoznam priateľov, s mnohými som si už nemala čo povedať. Nechtiac som na onkológii dospela,veľa ľudí mi do očí povedalo, že som sa zmenila. Ja to viem. Ale neriešim to. Chcem si urobiť kurz kaderníčky, chcem sa vrátiť ku svojej najväčšej láske – ku koňom a chcem sa tešiť z každého nového dňa. Vážim si život.“

Renátka priznáva, že jej odpadol obrovský balvan zo srdca, keď sa výsledky jej dcéry začali zlepšovať. Nik však neberie ohľad, že takmer dva roky vlastne ako gazdiná poriadne nefungovala. Prišla o prácu a šeky sa začali kopiť. „Bojím sa, keď idú okolo plynári, či nás nejdú vypnúť. Mám nezaplatenú 200 eurovú faktúru. Nemala som inej možnosti, ako si požičať od nebankových subjektov. Teraz mi len chodia sms-ky s výhražnými textami o exekúcii. Bojím sa každého rána. Skúsila som si tu u nás v dedine otvoriť obchod, ale nijaké terno. Čo chcete od dediny so 120 obyvateľmi? Každý ide radšej kúsok do Bánoviec a nakúpi plný kufor auta. Ku mne prídu len po pol chleba a tri rožky. Dlhy mi robia okolo tritisíc eur a ja len svojim deťom hovorím, že asi skončím v base. Bojím sa všetkého. Ale modlím sa, aby Biba bola zdravá, aby sa choroba neozvala znova. Strašne sa bojím.“