vzdali sa jej 

Pôsobí plachko, jemne a neskutočne citlivo. Aj na ponuku tykania odpovie prosto: "Vy my tykajte, ja to nedokážem." A strašne milo sa ospravedlní: "Nehnevajte sa na mňa." Zoznámte sa: Renáta.

Dcéra: Má dvadsať sedem a jej rozprávanie pripomína psychothriller. Jedným slovom: horor. Toho si toto mladé žieňa užilo nespravodlivo veľa. Mala štrnásť, keď sa jej rodina oficiálne vzdala. Je to čierne na bielom, jednoducho mama s otcom sa zatvárili, že jedným zo svojich štyroch detí nechcú mať nič spoločné... Poďme, hoci útržkovito, aspoň trochu po poriadku.

Renátka má dvoch starších bratov, jednu mladšiu sestru. Jej matka vraj netúžila po dcére... Nuž ale pritrafilo sa. Na svet prišlo v siedmom mesiaci drobné dievčatko. Váha 1600 gramov, inkubátor, normálny rodič by časom skákal do radosti, že nijaké postihnutie sa na dieťati neprejavilo. Žiadna, v takýchto prípadoch, tak častá napríklad detská mozgová obrna. Renátka dobehla rovesníkov a bola z nej, na pohľad chutná slečna. Mala päť alebo šesť, keď zažila veľký rodičovský skrat. "Prišla som domov z ihriska a mame som sa priznala, že som stratila náušnicu." Trest? Matka jej zabuchla pred nosom dvere, vyhodila ju. Malé dievčatko vedelo, že urobilo niečo veľmi zlé. Vrátilo sa na "miesto činu" a prehľadávalo kúsok po kúsku celé pieskovisko. Lenže, náušnicu nenašlo. Mama ju do bytu stále nepúšťala. Renátka plakala ostošesť. Čuduj sa svete, o polnoci ju napokon rodičia prichýlili. Dnes, s odstupom času možno stojí za úvahu zmienka, či vlastne nebolo lepšie vyhodiť ju natrvalo už vtedy...

Neexistuje pádny dôvod vysvetľovania tyranie rodičov na dieťa. Je to bezcitné, odporné, trestuhodné. Renátka si nepamätá presné dátumy, roky. Skôr vyhrabúva z pamäte také tie "bežné" praktiky, ktoré v jej rodine vládli. Tvrdí, že škole vďačí za život. Milovala školskú tašku, rada sa učila, tešila sa do triedy. Domov už menej. Vedela, čo bude nasledovať. "Vynára sa mi obraz, ako som už dobrovoľne prišla domov, za skriňou som mala posteľ, postavila som sa na ňu, schovaná za skriňu a čakala, kedy to začne." Bitka, nadávky, fotenie... Zvláštny "ocko" totiž prišiel, preventívne nahučal, prípadne hneď jednu fukol a potom zadal obligátny príkaz: Vyzliecť donaha, kľaknúť a vystrieť obe ruky. "Toto robil ešte aj môjmu bratovi, druhému v poradí. Kľačali sme a na vystreté ruky nám kládol knihy. Ruky nesmeli klesať, ak áno, bolo zle!" Z čiernovlasej ženy, ktorá mi všetko rozpráva schúlená na posteli, však vylezú aj ďalšie "perličky". Čo najhoršie sa jej stalo? Ona už ani nevie. Tak napríklad... "Nie, otec ma pohlavne nezneužíval, to robil najstarší brat. Odkedy? Asi od ôsmich rokov. Otec ma "iba" fotil. Áno, nahú." Treba však podotknúť, že o všetkom všetci doma vedeli. Súrodenci, aj mama. Aj ten brat, s ktorým nahá kľačala s naloženou literatúrou. Nik sa jej nezastal a ona sa nedokázala brániť. Všetci na ňu čumeli, keď otec cvakal foťákom, liezli jej do kúpeľne, keď sa sprchovala. Spočiatku sa zamykala, potom už prestala. Načo...

Tých trojbodiek, teda nedopovedaných myšlienok a viet, je v tomto príbehu neúrekom. Hral v správaní rodičov rolu aj alkohol? "Bola som šťastná, keď si občas vypili. Vtedy boli úplne iní, takí normálni, pekne sa ku mne správali. Zvláštne, že?" nevinne povie Renátka, ktorá žije a vcelku už spokojne v krízovom centre.

Erárne dieťa: Všetko sa zmenilo v deviatej triede. Učiteľka z dramatického krúžku zasiahla, Renáta skončila na psychiatrii. To už mala za sebou niekoľko pokusov o samovraždu. "Zjedla som lieky, ktoré boli v kuchyni v krabici. Neviem aké. Zobrala som všetko, čo bolo. Mix. Rezala som si telo, zjedla som aj žiletku, bola som v nemocnici, keď mi lekár povedal, že mi ostávalo už len päť minút, odvrkla som mu: "Kto ťa o to prosil?". Nechcela žiť, nerozumela ničomu.

Z psychiatrie ju presunuli do diagnostického centra, nie na prevýchovu, na celkové zdiagnostikovanie. Vtedy tam za ňou chodili aj rodičia. "Vrátila som sa domov. Týždeň bolo relatívne dobre, potom začal starý známy kolotoč." Aby sme to skrátili, skončila napokon v detskom domove. Mala kritických štrnásť, vek, v ktorom v decáku väčšinou skončia nečakané siroty. Ona však bola pokojná, na zvraty, a oveľa horšie, bola predsa odmalička zvyknutá. Tu aspoň vedela, že hoci ju nikto nebude ľúbiť, aspoň si na ňu netrúfnu s tyraniou. Po roku vymenila detský domov a tam to už vraj bolo úplne fajn. Študovala odbor kuchár-čašník a do devätnástky tam vydržala. Dlhšie už nešlo. Hoci mala v pláne maturitu, riaditeľka jej pobyt nepredĺžila. Takže sa čerstvo dospelá žena dostala na ulicu. Prichýlená v centrách na pomoc určených. Je veľmi pyšná na seba, že maturitu zvládla. Cieľ to ale nebol. Dnes? Predo mnou sedí študentka štvrtého ročníka na vysokej škole. "Vlani som skončila bakalára a zdalo sa mi, že na magistru už nemám. Že nevládzem. Ale ešte dve skúšky a už mám uzavretý zimný semester predposledného ročníka, tak mi držte palce," placho sa pousmeje. Popritom hľadá v notebooku fotky. Mamy, otca, rodiny. Na prvý pohľad normálni ľudia, nič zverské im z očí nehľadí. Čo k nim cíti teraz? "Neviem, mamu aj otca má človek len jedného. Jasné, že mám za sebou veľa sedení u psychológov, najviac mi však pomohli sedenia v komunite tu, v centre. Tu som teraz, v januári, prvýkrát pred všetkými 1x hovorila o svojom osude. Vybehla som síce odtiaľ s plačom a plakala som dlho na izbe, ale už som o tom dokázala rozprávať. Nikomu neprajem nič zlé, teda ani svojim rodičom."

Pani s Downom: Skúsme to teda inak, najkrajšia spomienka na mamu? Renátka sa slastne usmeje: "Varila úžasnú kapustnicu, veľmi mi chutila!" A mojkanie, sladká pusa na dobrú noc, veľká oslava narodenín, niečo zážitkové? Krúti hlavou: "Tá kapustnica."

Až po opustení detského domova sa Renátka dozvedela, že sa jej rodičia oficiálne vzdali. Podpísali lajstre a basta. "Zvláštny pocit," okomentuje rodičovský počin. Trestné oznámenie? "Bolo, ani neviem kto ho podal. Ale nič sa nedokázalo, otec fotky zničil, nič nenašli." Zrazu prekvapí: "Neviem, či by sa mi ľahšie žilo, keby boli odsúdení, môj život by sa tým neskvalitnil, to je isté." Dnes sú rodičia so sestrou a sjedným z bratov žijú niekde v zahraničí. Byt predali a zdekovali sa von. Telefón na nich má, keď majú sviatok pošle im sms, ona však na svoje narodeniny, 13. januára, od nich nijakú gratuláciu nedostáva. Rovnako ani poondiate "ďakujem" za jej sms.

Má dvadsať sedem a život sa snaží uchopiť do svojich rúk. Ide jej to skvele. Okrem školy sa našla aj v práci. Robí ergoterapeutku v domove dôchodcov. Závidím starčekom takúto "učiteľku". Záujem o nich nehrá, naopak, všetko robí s ohromnou láskou a zodpovednosťou. Presný opak vlastných rodičov. Renátke sa rozžiaria oči, keď hovorí o staršej dáme s Downovým syndrómom, ktorá pri jej nástupe do práce nechodila, kŕmili ju. Viem si živo predstaviť Renátku,s akou vervou a najmä láskou sa "pustila do roboty". Pani začala chodiť, sama jesť a vyfarbovať obrázky. "Nedávno ale dostala zápal priedušiek, tak sa jej stav znova zhoršil, stále na ňu myslím," empaticky nahlas uvažuje o svojej "žiačke."

Budúcnosť: Renátkin život o päť rokov, čo s ňou bude, kde bude? Jedno je isté, už sa dokázala postaviť na vlastné nohy. Týrané dieťa, neskôr odkázané na erárne inštutúcie určite bude mať regulérny diplom z výšky, aj s prácou si asi bude vedieť poradiť a podaril sa jej aj husársky kúsok. Žiť bude v jednoizbáku. V rukách má totiž ešte veľmi čerstvo kľúče od bytu, ktorý získala od starostu. Jasné, že je v dezolátnom stave, zničený, zdevastovaný. Okno sa už nedá otvoriť, raz to urobila a ostalo jej v rukách. "Tak sme ho naspäť nejako pritisli." Všetko je to teraz o peniazoch, ktorých veľmi niet. Sympatické ale je, že Renátka sa nesťažuje, skúsi si nejako sporiť a po kúsočkoch čo-to v byte prerobiť. Kuchyňa je nepoužiteľná, záchod detto, o fľakoch z vytopenia a padajúcej omietke ani nehovoriac. Ťažko sa však sporí, keď už treba platiť nájomné dvakrát. Jedno v krízovom centre, druhé za byt. "V centre môžem byť do konca júna, z tejto izby si zoberiem obrázky, dostala som antialergický paplón s vankúšom a obliečkami. Ešte je tu môj notebook a zopár drobností." Preložené do matematiky, treba kúpiť posteľ, skriňu, stolík...

Renátka si pomoc zaslúži. Nie je to o ľútosti, jej príbeh je o odvahe a sile. Ako sa naučiť žiť, tešiť sa, plánovať. Napriek tomu, že vzťahy nadväzuje opatrne, že ešte občas sa začne automaticky obraňovať rukami, keď, najmä muž silnejšie gestikuluje, že tmu nemusí, že potrebuje cítiť ohraničenie priestoru, tak napriek všetkým nočným morám z minulosti, by si rada neskôr adoptovala dve deti. Jedno menšie, no jedno štrnásťročné. "Takéto deti nikto nechce, sú pre každého staré. Viem, o čom hovorím." A vlastná rodina? "Možno." Renátka pri zmienke o rodine náhle vyskočí z postele a z počítača pustí skladbu, ktorú sama naspievala. A zrazu si uvedomím, že celú našu debatu si sama pre seba zhrnula dávno do piesne s príznačným názvom: Mama. Kto by čakal výčitky, nadávky a zlosť, je na omyle. Renátka v skladbe svojej mame, ktorá ju pre náušnicu maličkú nechala na ulici, odkazuje, že ju zo svojho srdca vymazať nedokáže. Mama je len jedna, aj keď nebola dobrá, je stále jej...