Všetko pre deti 

Má Kristove roky, čaká tretie dieťa, ktoré má prísť na svet každú chvíľu, teraz, v marci. Tretí kalendárny mesiac. Samé trojky – "hádam prinesú šťastie," opatrne sa usmeje Monika. Dôvody na na veľké úsmevy ale zatiaľ nie sú. Ľahšie sa jej dýcha aspoň pre dočasnú strechu nad hlavou. Získala ju v januári. "Chválabohu, máme si kde slušne hlavy skloniť."

"Keby ma otec radšej vyfackal": Štrnásťročný Jožko a päťročná Sofinka sú jej život. Pre svoje deti sa stále dokáže tešiť na ďalší nový deň. Čoskoro k nim pribudne malý braček, pre ktorého ešte nie je vybrané meno, "stále pozeráme kalendár a meníme poradie mien. Drobček v bruchu sa už volal všelijako," hladká si veľké bruško čoskoro trojnásobná mamina. S prázdnou peňaženkou, bez rodinného zázemia, bez perspektívy skorého zlepšenia. Jedine materský príspevok jej snáď trošičku zvýši životný štandard. Možno tak Monika dopraje prvorodenému Jožkovi aj nové kopačky. Samozrejme, nie značkové ako majú jeho kamaráti. "Na takýto luxus musíme zabudnúť," povie Monika a chváli si deti, ktoré, hoci vidia, že sa s rovesníkmi nemôžu vôbec porovnávať, nefrflú a neplačú doma, že sú iní ako ostatné deti...

Jožko je momentálne veľmi spokojný, pýtal sa, kedy a či vôbec budú aj oni bývať v nejakom byte. Ubytovní si chlapec užil až-až...

Monikin príbeh treba načať od samého začiatku, otvorene priznáva, že šťastie na súdržnú rodinu nemala. Vyrastala "v problematickej" bytovke, do školy chodila poctivo, ale strednú školu – obchodnú akadémiu, už nedokončila. "Jednoducho ma mama v štúdiu nepodporovala. Prím hrali peniaze, u nás bola filozofia – čo najskôr zarábať." V problematickom veku, keď mala šestnásť, sa rozhodla pre samostatný život. Robila chyžné po hoteloch a bývala u kamarátky. Nepripadalo jej zvláštne, že po večeroch sa túla mestom, zabáva sa, nikto sa o ňu nebál. Dnes hovorí: "Čo by som dala za to, keby ma otec schytil a nakričal na mňa, dal mi facku a ťahal ma domov. Keby to urobil – cítila by som, že mu na mne záleží. Nie, ja som nič také nezažila..."

Skĺznutie: Spoznala sa s otcom svojich dvoch detí. S Jozefom. Ľúbila ho ako koňa, spočiatku vnímala ako prejav jeho veľkej lásky aj to, že ju zamykal v dome, Monika si naivne myslela ako veľmi mu na nej záleží... Narodil sa Jožko, ale naoko rozprávkový život sa začal rúčať ako domček z karát. Áno, prišlo aj na bitky, rany, ktoré od Jozefa Moniku riadne boleli. Potom ale nastúpili sľuby, že všetko bude zasa v poriadku. Kolotoč, ktorý trval roky... Jozef už dlhšie sedí vo väzení a Monika priznáva, že na krátky čas sa tam za prehrešky ocitla aj ona. "Sú to pre mňa najhoršie spomienky, na svete už bola aj malá Sofia a ja som nevidela jej prvý krok. Nad vodou ma držali predovšetkým deti, po návrate som vedela, že radšej budem chodiť po kontajneroch ako "robiť zle". So synom Jožkom som sa otvorene porozprávala, ospravedlnila som sa mu, za svoje prehrešky a zdôraznila mu, že takáto cesta nikam nevedie. Mám šťastie na zlatého a múdreho syna, ktorý ma neodvrhol, naopak, ešte viac nás moja spoveď zomkla."

Časom si našla nového partnera, ktorého si obľúbili aj jej deti a s ktorým čaká svojho vytúženého syna. Scenár sa ale zčasti opakuje. Pri pôrode ocko dieťaťa bude chýbať, dobehli ho staré resty a s Monikou sa uvidí, až keď bude mať dieťa rok... Monika si čerstvo zvyká, že je znovu na všetko sama. Priateľ sa totiž snažil, pracoval, nosil domov peniaze. Teraz je opäť v stave, že každý cent v dlani stokrát obráti, než ho na niečo použije. Keď jej prídu sociálne dávky – stopäťdesiat eur, snaží sa urobiť deťom Vianoce a uvarí im to, po čom túžia. Sofinka je mäsová, mäsko môže na hocikjaký spôsob a keď sa k tomu ešte aj milovaná šošovicová polievka, dievčatko je v siedmom nebi. A Jožko si zasa zgustne na rezni s majonézovým šalátom alebo vyprážanom syre s tatarskou. "Poväčšine ale varíme to, na čo máme – cestoviny s kečupom alebo omáčkami," zhodnotí jedálniček Monika, ktorá má stále pred očami seba v štrnástich. Toľko má dnes jej syn. "Umrela by som od strachu, keby nebol teraz v zime o ôsmej doma, stále musím vedieť, kde je a hlavne s kým." Je iná ako boli jej rodičia. Napriek poklesku, ktorý si odpykala, je doborou mamou. Každý má právo na reparát a Monika ho zvláda. Nepotrebuje mať z detí inžinierov a lekárov, postačí jej, keď si dokončia strednú školu, nájdu si prácu a stanú sa zodpovednými ľuďmi. Ju to nemal kto naučiť, nikto jej to nevštepoval, prišla na to postupne sama. "Som taký samorast," zasmeje sa.

Momentálne sa zaoberá zháňaním dobrého kočíka, denne sleduje inzeráty a verí, že na niečo naďabí. Je poverčivá, takže "kočík príde do bytu, až keď bude bábätko", dupačky a plienky však už pribúdajú a podstatné je, že tak ako Monika, aj Jožko so Sofinkou sa na malého drobca tešia. "Len nech je zdravý," vyriekne Monika a splieta plány do budúcnosti. Čo najskôr si nájsť prácu, hoci to chvíľu potrvá, "asi až keď malého vezmú do škôlky, ale verím, že aj popri materskej sa mi pošťastí občas si privyrobiť nejakou brigádou. Aby som mala na malé darčeky pre deti k narodeninám či k Vianociam."

Je šťastná?: "Samozrejme, Pán Boh mi dal dve krásne deti, ktoré sú také úžasné! Každý deň mi dávajú pocítiť svoju lásku – čo mi dáva silu ísť ďalej! Asi vám to bude znieť ako fráza, ale bezstarostný smiech mojich detí je pre mňa najväčším darom, a keď je ten smiech navyše tu, v tomto byte, v ktorom nám patrí jedna izba – som maximálne spokojnou mamou. Od ubytovní nás zachránilo občianske združenie, ktoré dáva šancu postaviť sa na nohy aj tým, ktorí na chvíľu odbočili z rovnej cesty. Uvedomujem si, že som dostala druhú šancu a nemienim ju pustiť. Chcem byť tou najlepšou mamou na svete. Milujúcou. Takou, po akej som sama túžila."